Sme azda najtolerantnejší národ na svete. Dllhodobo znášame porobu v mnohých formách. Začnime Rómami. Máme údajne 10% obyvateľstva Rómov. Chápeme ich, snažíme sa byť nápomocní. Dlhodobo. A oni to cítia a preto nás majú radi. Rómovia majú Slovákov radi. Veď kde inde na svete by mali takých ohľaduplných, súcitných spoluobčanov? Majú tu dobré podmienky pre život a aj preto v dlhodobom horizonte populačne neklesajú, skôr naopak.
Ďalej spolužitie s maďarskou menšinou. Sme k ním tolerantní, nie je prítomná vzájomná nenávisť, plníme im dlhodobo, čo im na očiach vidíme… Nebúrime sa, ak vidíme v záhradách na južnom Slovensku na žrdiach maďarskú vlajku. Premiér Maďarska si dá šál s veľkým Uhorskom. No a čo?! Nás to necháva chladných. Pretože sme iní. Sme takí, akí sme, tolerantní, mierumilovní, nekonfliktní. Preto môžeme byť na seba ako národ hrdí.
Ja som napríklad v detstve zažil veci z opačnej strany. Žil som v Maďarsku v akože slovenskej komunite. Mestečko známe svojou veľkou slovenskou menšinou, tvorí tam cca 21,5% obyvateľstva. Bol som pravidelne účastný na vyučovaní slovenčiny tuším šiestakov na akože slovenskej škole. Okrem učiteľa z tých detí slovenčinu nikto neovládal ani v najjednoduchšej forme. Pripadalo mi to vždy ako nejaká hodina vo voľnom štýle, ako asi výtvarná výchova. Vyučovanie všetkých ostatných predmetov prebiehalo v maďarčine, veď inak by nikto nerozumel. Suma sumárum, slovenčinu tam ovládali, asi ako u nás my latinčinu.