MAFIA.sk – stručné dejiny zla I.

Najúspešnejšia kniha o mafii na Slovensku je opäť v predaji. Čo sa dalo v pôvodnom vydaní len naznačovať, teraz bude dopovedané. Predstavujeme kompletnú mafiánsku scénu 90-tych rokov s jej hlavnými protagonistami – od mafiánskych bossov, cez nájomných zabijakov po zvlášť farbisté figúry. Pridáme aj tých čo „boli pri tom“ – od známych politikov, sudcov, veľkopodnikateľov, funkcionárov SIS v úlohách objednávateľov, prisluhovačov, ale aj obetí organizovaného zločinu. Najúplnejšie panoptikum zla na Slovensku v dnes už ikonickom titule „Mafia na Slovensku“…

Obálka printového vydania

Peklo namiesto raja

   Revolúcie sľubujú občanom raj na zemi. Nebolo to inak ani v tej tzv. Nežnej v novembri 1989. Túto falošnú nádej živil aj jej hlavný predstaviteľ, Václav Havel. Tak sa stalo, že prezidentom nového demokratického štátu sa stal dramatik absurdných hier. A jeho prvým prezidentským aktom bolo absurdné gesto – generálna amnestia väzňov.

Havel adresoval väzňom list s oslovením „Drazí přátelé…“, a hneď prvý deň v roku 1990 na jeho pokyn z vtedajších 31 000 väzňov prepustili až 23 260. A keďže ich prepustenie dostali na starosť ešte „staré štruktúry“ z čias komunistickej vlády, vykonali ju buď z ľahostajnosti, alebo naschvál tým najhorším možným spôsobom. Väzňov, bez finančných prostriedkov, často bez domova, ale aj poriadneho oblečenia, vypúšťali do januárovej mrazivej noci ako divokú hordu. Nech sa to havlovci dodatočne pokúšali akokoľvek ospravedlniť, nič užitočné z toho nebolo.

Havlova amnestia pripadá absurdná každému, kto ju logicky analyzuje. Ale Havel práve prežíval vrcholiacu eufóriu, podľa klasickej Platónovej „Utópie“. Svetové médiá popisovali Novembrovú revolúciu v Československu, ako naplnenie tejto utopickej vízie spoločnosti vedenej umelcami. Do nej zapadá aj výzva nemeckého dramatika Bertolda Brechta, aby diváci na konci predstavenia vstali a šli oduševnene oslobodiť väzňov. Havla toto gesto muselo lákať. Aký skvelý slogan na titulky svetovej tlače – revolúcia (teda Havel) otvára brány väzení! Havlovi našepkávači verili, že odmenou bude Nobelova cena za mier. Tú nedostal, zato absurdita slávila hody.

Vďaka Havlovej amnestii sa na slobodu dostali všetci budúci mafiánski bossovia na Slovensku. Ale aj iní ťažkí zločinci a vrahovia. A tu je príklad ich zločinov:

Rok  1990

   Dňa 9. apríla 1990 večer na stanici Kirchstetten (medzi St. Pöltenom a Viedňou) prenikli cez záchodové okienko lupiči do vagóna rakúskej pošty. Dvaja alebo traja muži boli maskovaní. Lupiči zastrelili poštového úradníka Herberta Filtza, o ktorom sa špekulovalo, že s nimi spolupracoval. Ostatných troch spútali putami a lepiacou páskou. Potom ušli s hotovosťou 35 miliónov šilingov v použitých bankovkách (cca 2,7 milióna eur). Rakúskym vyšetrovateľom sa nedarilo 2 roky odhaliť páchateľov. Na stopu ich priviedol až Slovák Pavol Lenhart, ktorý pôsobil ako telesný strážca a nájomný vrah pre zločineckú skupinu Mikuláša Černáka. Hoci svoje výpovede viackrát menil, za zločin vlakovej lúpeže odsúdili na 20 rokov väzenia slovenského emigranta Libora Ollera. Súd s ďalšími tromi obžalovanými Slovákmi, Ladislavom Mečiarom a bratmi Vladimírovi a Mariánovi Švejdovcom, sa vliekol 15 rokov. Napokon vyfasovali po 6 rokov. Okrem nich mal byť do prepadu zapletený aj Jozef Jurík, ktorý vraj zastrelil poštového úradníka. Ten mal práve Lenhartovi prezradiť, kto najväčšiu vlakovú lúpež spáchal. Oller do konca života svoju účasť na lúpeži popieral.

Dňa 1. mája 1990 o 18:00 hodine sa populárny novinár Pavol Jacz stal obeťou mafiánskej bitky. Nakrútil totiž televíznu reportáž, kde predstavil mafiána Žaluďa (kamaráta a komplica Borisa Kollára) ako podvodného veksláka. Ten sa to dozvedel, a spolu s dvomi komplicmi, autora kompromitujúcej snímky na verejnosti napadol. Dobili a dokopali ho tak, že po týždni v nemocnici sa dva mesiace doliečoval. Na súde svedkovia odmietli svedčiť (naopak, istý Boris Kollár, ako Žaluďov poskok, svedčil ochotne a pochopiteľne v prospech svojho bossa), takže sudca bol náchylný uveriť, že novinár si vážne zranenia spôsobil sám. Kazeta s kompromitujúcou nahrávkou v televízii zmizla. Sudca Mihál dospel k záveru, že Jacz utrpel zranenia, ale nedá sa určiť od koho aké (?!), a mafián Žaluď vyšiel zo súdnej sály vysmiaty. Jacz neskôr napísal, že to mafiánskeho bossa stálo na úplatkoch 3,5 milióna korún (cca 116 tisíc eur). Sudca Mihál bol po rokoch usvedčený z profesných zlyhaní, a zo súdu musel s hanbou odísť.

V septembri 1990 mafiánsky kat Alojz Házy brutálnym spôsobom zavraždil Milana Glevaňáka z Mlynčekov. Ponúkol sa mu za šoféra a ochrankára v jednej osobe, aby sa zmocnil nemalej sumy. Glevaňák mal v osudný deň pri sebe až pol milióna korún (cca 16 600 eur), ktoré získal na úver z banky. Tie ručil domom vlastnej matky. Peniaze boli určené na zakúpenie hracích automatov, ktoré objednal v Rakúsku a prevádzkoval pod firmou Schellinger–Mlynčeky v Poprade, Košiciach a okolí.

Rok 1991

  Podľa Prešovského korzára (SME.sk) Černák hovoril po rokoch pred súdom aj o tom, ako sa z vodiča autobusu stal zločincom: „Moja kriminálna kariéra sa začala v roku 1991. Vtedy som nastúpil do vlaku, ktorý smeroval k organizovanému zločinu. Vybrali sme si túto cestu dobrovoľne, lebo nám to tak vyhovovalo.“

Mafiánsky boss „Žaluď“ Steinhübel zistil, že vo Frankfurte sa dá získať za 5 miliónov korún tona striebra, a tú možno cez anonymný výkup predať v Klenotoch Bratislava či v Safine Praha za 7 miliónov korún. Keď kúpil jednorazovo namiesto jednej tony až šesť ton, získal za pár dní na tie roky úctyhodných 12 miliónov korún (cca 398 tisíc eur).

V lete našiel náhodný chodec vo veľkej betónovej rúre pri obci Vyšehradné (okr. Prievidza) telo muža v značnom stave rozkladu. Mal useknutú hlavu. Tá sa našla o tri mesiace neskôr na inom mieste. Obeťou mohol byť Jozef Jurík, podozrivý z účasti na veľkej vlakovej lúpeži v Rakúsku a popravený takto okázalo za to, že prezradil jej organizátora a účastníkov.

Na privatizácii sa nabalila väčšina vtedajších mafiánov, nemohol chýbať ani Steinhübel. Priam škandalóznou výzvou na kriminálne kšefty boli takzvané holandské dražby, schválené navonok cnostnými prvými demokratickými vládami aj poslancami. Ponúkli tak šancu, aby dobre zohraná banda postavila celý zmysel takýchto dražieb na hlavu. Dražiť prichádzali s tým, že zastrašením iných záujemcov znížili dohodnutému záujemcovi cenu. Potom dostali 10 až 20 % zo zníženia – podľa toho, koľko si od reálneho kupca vypýtali.

Začiatky najstaršieho mafiánskeho gangu na Slovensku opisuje anonym na internete: „Kýbel… začínal ako všetci budúci mafiáni. Bol klasický autičkár. Po páde socializmu mohol kariéru autičkára rozbehnúť naplno. Spolu s legendou slovenskej mafie Miroslavom Sýkorom podnikali v tejto oblasti vo veľkom. Hlavne s autami Nemcov a Rakúšanov, ktorí hneď po páde komunizmu prichádzali do Bratislavy… V 1991 začali po večeroch robiť biletárov v jednom klube v Lamači spolu s Mirom Sýkorom. Vtedy začali okolo seba naberať chalanov z Dúbravky a Lamača, ktorí za nich robili špinavú robotu…“

Syn budúceho prezidenta Kováča sa zaplietol do podvodu s odhadovanou škodou 2,3 milióna dolárov (cca 1,83 mil. eur). Takto celú transakciu opísal poslanec J. Cuper vo svojej interpelácii z dňa 25. 5. 2005 v NR SR, pričom podľa jeho slov citoval z textu milosti samotného prezidenta Kováča st., kde o svojom synovi, podľa Cupera, oficiálne uvádza: „Martin S.-M. a Michal K. spoločne s Mariánom K. v mesiaci december 1991 navštívili Petra K. v Mníchove v Spolkovej republike Nemecko, keď ho prehovorili na účasť na spáchaní podvodu voči akciovej spoločnosti Technopol Bratislava tak, že po vysvetlení, ako sa podvod uskutoční, mu vyvrátili jeho obavy z nereálnosti tohto fiktívneho obchodu prostredníctvom faxov s poukazom na to, že v akciovej spoločnosti Technopol Bratislava majú známeho človeka, ktorý je do celej veci zapojený a zabezpečí preplatenie fiktívneho tovaru cez Česko-slovenskú obchodnú banku, pobočka Bratislava. Pod vplyvom tohto stretnutia sa Peter K. rozhodol zúčastniť sa na spáchaní podvodu a v čase od 1. 2. 1992 do 5. 5. 1992 spoločne s Mariánom K. a Rudolfom van der W. zrealizovali podvodný dovoz neexistujúcich textílií v hodnote 2 308 902 USD z Holandska od firmy Introcommerce Inc. pre akciovú spoločnosť Technopol Bratislava, čím jej spôsobili škodu v sume 69 mil. Sk. Uvedenú podvodne vylákanú sumu vyše 2 mil. dolárov od akciovej spoločnosti Technopol Bratislava si rozdelili Rudolf van der W., Peter K., Marián K., Martin S.-M. a Michal K. podľa vopred pripraveného plánu“. Michal K. bol Michal Kováč mladší. Tento podvod by sa nemohol uskutočniť, keby mu nenapomohol  jeho otec z pozície predsedu Federálneho zhromaždenia. Viac v knihe „Rusko vs Kočner: Dvojhra bez pravidiel“ (2019).

Rok 1992

   Házy, neskôr platený zabijak mafie, po návrate z väzenia uveril podozreniu, že jeho neprítomnosť využil istý Ladislav Bojkun, aby obšťastňoval Házyho manželku Annu. Bojkuna pôvodne pribral aj do faktoringových podvodov s Kaštanom, za ktoré ale šiel do väzby a neskôr do väzenia len samotný Házy. Za to sa mu tí dvaja mali starať o rodinu, ale nie tak, ako sa to dopočul o Bojkunovi. Pravdu chcel odhaliť konfrontáciou oboch podozrivých, čomu mali asistovať Černák, Kaštan a istý Mlynár zo Šváboviec. Bojkun bol manžel Házyho sesternice a býval rovnako ako Házyovci v Liptovskej Tepličke. Házy ho teda vytiahol z domu a priviedol k sebe. Kým podporné komando čakalo v kuchyni veľkého domu, kde bývali tri rodiny, u Házyovcov na poschodí sa odohrávala búrlivá konfrontácia. Po nej sa objavil Házy a strčil svojho nepodareného príbuzného do auta k ostatným. Zámienkou malo byť, že pôjdu za Bojkunovou ženou, Házyho sesternicou. Keď sa však pohli iným smerom, Bojkun pochopil, že mu ide o život, a pokúsil sa z auta vyskočiť. Černák ho však zadržal a Házy udrel do tváre zo slovami, že keď to skúsi ešte raz, vie, čo ho bude čakať. Keď došli autom do lesov neďaleko Hrabušíc, Házy vystrčil Bojkuna z auta a vliekol ho preč. Černákov brat Vladimír tam už dopredu vykopal improvizovaný hrob. O chvíľu sa ozval výstrel. Černák po 24 rokoch ukázal na miesto, kde boli zakopané ostatky Bojkuna. Ten takto skončil ako 22 ročný.

Trio Popradčanov, Milan Reichel (46), Jozef Koša (55) a Ján Djurba (49), čelilo obvineniu, že v decembri roku 1992 získali od Slovenskej štátnej sporiteľne a Slovenskej poľnohospodárskej banky úvery v celkovej výške 90 miliónov korún (takmer 3 milióny eur). Prvý z obžalovaných mal byť namočený v troch, druhý v dvoch a tretí v jednom skutku. Peniaze neminuli na kúpu a rekonštrukciu hotela a penziónov vo Vysokých Tatrách, ako uviedli v žiadostiach bankám, ale M. Reichel ich použil „pre vlastnú potrebu“. Ani jeden z troch úverov nesplatili. Okresný súd Košice I. až po neuveriteľných 19-tich rokoch dospel k smiešnym rozsudkom: M. Reichel tak dostal 3 roky v I. NVS a jeho komplici len podmienky po 2 roky s odkladom na 4 roky. A tiež peňažné tresty 10-tisíc, druhý 6-tisíc a tretí 5-tisíc eur. V prípade nezaplatenia im hrozilo 12-mesiacov väzenia navyše. Poškodenú stranu, Slovenskú konsolidačnú banku, súd s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Podľa obžaloby bratia Minárovci „spolu s ďalšími ôsmimi osobami na Silvestra 1992 v Poľnohospodárskom družstve Kajal lúpežne prepadli dva kamióny s vyše dvoma tisíckami kartónov cigariet“, čím spôsobili škodu za 40 miliónov korún (cca 13,2 milióna eur).

Obete a udalosti mafiánskeho vyčíňania

   Viac nájdete v najnovšej knihe s názvom „Mafia na Slovensku – stručné dejiny zla“. Je to unikátna encyklopédia o slovenskom podsvetí v rokoch 1990 – 2021. Obsahuje všetko to, čo autor 20-tich kníh s mafiánskou tematikou a série TV-dokumentov o slovenskej mafii vyčítal z 32 knižných a 2 172 časopiseckých, novinových a internetových položiek. Je to drsné, ale poučné čítanie…