SNP inak IV.

K výročiu Slovenského národného povstania vychádza prvý diel mojej trilógie, ktorá mapuje toto najvýznamnejšie spoločné vystúpenie slovenského národa v histórii cez osobné príbehy. Tie poľudšťujú historické udalosti a dodávajú im rozmer autenticity osobného zážitku. Pri práci na tomto diele som objavil celý rad paradoxov a bizarností, ktoré tento dejinný zápas Slovákov a Sloveniek sprevádzali.

Obálka

   Bratia v Povstaní: Na malom Slovensku bol vtedy takmer každý s každým rodina, alebo kamarát, či známy, alebo aspoň chodili do jednej školy a keď nič iné, tak boli z jedného mesta, či dediny a keď ani to, tak ich spájalo aspoň to, že boli Oravci, či Spišiaci, Liptáci, či Záhoráci… A predsa máme aspoň tri kuriózne prípady bratov.

V prvom rade sú to bratia Veselovci: Milan, Miloš a Mirko – všetci ako dôstojníci významne prispeli k Povstaniu (podrobnejšie v samostatnom hesle).

Bratmi boli aj generál Rudolf Viest a jeho brat Ivan. Ivan Viest bol počas SNP na Povereníctve pre železnice v Banskej Bystrici zodpovedný najmä za stavbu obrnených vlakov a zabezpečovanie železničných spojení medzi jednotlivými povstaleckými oblasťami.

Ale sú tu aj bratia, ktorí stáli na opačných stranách. Veliteľom letiska Mokraď bol nadporučík Dušan Čatloš, brat ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša. Generál Čatloš skončil ako zajatec povstalcov, medzi ktorých naopak patril jeho brat Dušan.

A môžeme pridať aj príklad, ako pri takýchto príbuzenských vzťahoch išlo o život. Konkrétne generál Malár by neskončil promptne v nemeckom zajatí, keby netelefonoval z Prezidentského paláca bratrancovi kapitánovi Jánovi Malárovi, veliteľovi topoľčianskej posádky, že majú čakať na príhodnejšiu chvíľu na už naplánovanú protinemeckú akciu. Vzápätí sa o tom dozvedeli Nemci a osud generála Malára sa začal napĺňať až k jeho násilnej smrti v nemeckom zajatí…

Spočiatku veľmi populárny minister vnútra, Šaňo Mach, dokonca vedel o prípravách Povstania a nebol jediný, kto nad tým prižmúril obe oči. Reagoval na to naozaj kurióznym plánom (Denníky): „Mali sme dôkazy, prípadne vážne podozrenie o príprave takejto akcie. Šlo o niekoľko desiatok dôstojníkov, prevažne pijanov. Zorganizovali sme jednotku Hlinkovej gardy s autami a pripravili Šport hotel na Donovaloch, kde by sme ich vzali do preventívnej väzby. Tam by si mohli vziať aj ženy a počas zaistenia by im išiel plat. Pred začatím akcie sme poslali po niekdajšom prezidentovom miništrantovi zoznam dotyčných dôstojníkov. Prezident ukázal tento zoznam Čatlošovi a ten ich varoval…“ A to Mach vôbec nevedel, že ÚŠB cez komunistických konfidentov vedelo úplne všetko o príprave Povstania vrátane hlavných predstaviteľov od Goliana, cez Karvaša, Ursínyho, či Šrobára, ale na návrh šéfa protikomunistického oddelenia, Suckého, to šéf ÚŠB pred Machom tajil. Mach sa totiž aj súkromne stretával s nemeckým veľvyslancom Ludinom a hrozilo, že sa o celej tej priam epidemicky sa šíriacej ilegálnej činnosti dozvie Gestapo. Metastázy rozkladu Slovenského štátu boli už v takom štádiu, že šéf ÚŠB Beňuška sa to rozhodol tajiť a len rámcovo o týchto zisteniach informovať v osobných pohovoroch dôverne prezidenta Tisu. A keďže boli sami, nikto nevie, čo v skutočnosti Tisovi povedal (pripomeňme si, že za krytie príprav Povstania nakoniec Beňuška doplatil životom v nacistickom koncentráku!). A keď ÚŠB zatkla skutočne cenného svedka príprav Povstania (konkrétne Františka Hofmana-Dvorína), tak jeho výpoveď v najdôležitejších častiach nezaprotokolovali, ostatné odložili a jeho doslova „schovali“ do väzenia v Ilave, aby sa o tom viac nikto nedozvedel. Nezabúdajme, že vtedy hlavnému mestu vládlo slovenské tango.

…Mach sám tvrdí (Denníky): „Myslím, že ešte nebol taký minister, ktorý by vodcom revolúcie proti jeho štátu posielal odkazy, aby zmizli, aby ich zachránil… Išiel som medzi nich, aby som ich presvedčil o nebezpečenstve, ktoré hrozí…“ Veď bolo obecne známe, že slovenskej inteligencie bola len hŕstka a tak sa chtiac-nechtiac všetci poznali, zavše spolu aj za jedným stolom popíjali a hrali karty. A všetkým im hrali do uška na husličky tí istí cigánski primáši. Taká bola Bratislava, to bolo Slovensko.

Novinka

Generál Štefan Jurech je klasický príklad osobnosti, ktorá mohla významne zasiahnuť do dejín na čele Povstania. sa tomu vyhol, aby na to nedoplatil, a aj tak na to doplatil. Mal tie najlepšie referencie, keďže mal frontové skúsenosti, ale aj medzinárodné, ako vojenský atašé v Budapešti, Bukurešti a Ríme. Ako veliteľ Rýchlej divízie účastniacej sa nacistického ťaženia proti Sovietskemu zväzu pripravoval prechod celej divízie na stranu Červenej armády. Za tým účelom vyslal vyjednávať nadporučíka Gustáva Donovala, ktorý 17. 1. 1943 prekročil frontovú líniu a rokoval so sovietskym velením. Bola dokonca podpísaná aj dohoda o tom, že prechod sa uskutoční 23. 1. 1943, ale zámer nevyšiel. Generál Jurech bol potom stiahnutý z operačného pôsobenia a bol odložený za veliteľa Vojenského zemepisného a kartografického ústavu. V auguste 1944 dostal dve protichodné ponuky: aby sa stal veliteľom Povstania namiesto Goliana, alebo aby sa stal zástupcom nového proti-povstaleckého ministra národnej obrany Haššíka. Keďže Golian nemal skúsenosti s velením v poli a v tej chvíli ani hodnosť, ktorá by mala v armáde autoritu (preto ho behom pár dní z Londýna povyšovali na plukovníka a následne generála), mohol byť generál Jurech významným prínosom pre povstaleckú armádu. Na druhej strane by v službách Tisovho režimu významne pomohol autorite už sa fakticky rozpadajúcej klérofašistickej brannej moci. Tým, že sa vyhol jednému, aj druhému, veril, že túto dilemu vyriešil takzvane šalamúnsky. Ale na to nacisti nebrali ohľad. Koncom augusta 1944 generála Jurecha zatkli a cez väznenie vo Viedni, Ríme a Brne sa dostal do povestnej väznice Moabit pri Berlíne, kde jeho život skončil katovou sekerou. Bola to doba, kedy platilo výhradne „buď, alebo“. Váhavcov strhla do nešťastia tak, či tak…

Pre tú dobu typická scéna sa odohrala v bratislavskom Slovenskom klube. Karty tu napriek všetkým udalostiam posledných dní pokojne za jedným stolom spolu hrali ing. Kornel Filo, z ilegálnej skupiny Flóra, a ľudácky minister dopravy a verejných prác, ing. Július Stano. Na konci večera Filo povedal Stanovi, že sa dlhšie neuvidia, lebo odchádza na zdravotnú dovolenku. Ale ten sa nenechal zmiasť („Povstanie bez legiend“): „Kornel, ty ideš do povstania, nie na dovolenku. Prosím ťa, robte to lepšie, ako sme to robili my.“

Knihy s venovaním a podpisom

Uprostred toho všetkého znie kuriózne, že ľudácky okresný náčelník v Prievidzi mienil zastaviť Povstanie tým, že nariadil zákaz čapovania liehových nápojov, zhromažďovania viac ako troch osôb a vychádzania po 21:00 hodine. V Prievidzi však už rozkazovali iní. Svedectvo vtedajšieho žandára, Gustáva Polčíka („Žandár troch režimov“): „Dívam sa cez okno a vidím – voľajaký Mikuš z Cigľa, čo bol potom v Ninisovom oddiele, a ešte jeden, meno som už zabudol – vyťahujú z domov Nemcov. Tých, čo tu žili, obchodníkov, úradníkov a tak. S pištoľami išli na nich, „ruky hore“´. A hovorím si: „Však už je to Povstanie! “ Potom k nám na stanicu prišiel Svitok, akurát som mal službu. Tak skromne sa pýta: „Tak čo, žandári, zapojíte sa do Povstania? “ Ja mu hovorím: „Čo vy reku neviete, my už dávno spolupracujeme… “ A išiel ďalej. Povstalecká výzva bola podpísaná Lexmannom. Lebo keby tam dali Svitka, tak by to nebol nikto rešpektoval. Ale jeho považovali za takého váženého človeka, právnika. Ja som bol pridelený k Jožovi Hagarovi, ten mal na starosti bezpečnosť. Potom nám určoval, kde a ako máme zasiahnuť. A zvlášť potreboval vedieť, keby sa chystala nejaká „kontrarevolúcia“. Každú chvíľu prišla hláška, že ktosi je proti. Prišla správa, že mlynár v Opatovciach robí akciu proti Povstaniu. To bolo ešte nejako v začiatkoch, keď to držalo pokope. Bolo to podvečer. Tak Hagara mi hneď volal, aby som tam šiel a spravili poriadok  – dali mi dve autá aj s vojakmi… Prišiel som tam – však ma tam poznali, lebo to bol môj obvod – „Čo sa tu robí? “ Vraj nič… Ten mlynár bol len taký „rozumkár“, len voľačo trepol, nebolo to nič vážne, ani sa nič nechystalo. Keď som to objasnil, vojakov som zobral späť do Prievidze a volal som Hagarovi, že sa nič nedeje.“

Partizáni pod velením Ancupova prepadli v Turanoch nad Váhom nemeckú fabriku Vreinigte Holzindustrie a na mieste zastrelili veliteľa závodnej stráže Karla Archtbergera. Ten mal zároveň pôsobiť ako miestny veliteľ Gestapa so sieťou donášačov proti partizánom. Jedného sa podarilo chytiť a ten prezradil nielen funkciu Archtbergera, ale aj existenciu takýchto donášačov. Medzi nich mala patriť aj dvojica nemeckej národnosti, ktorá sa k partizánskej skupine v Kantore dostala pod legendou Čechov, čo ušli z nemeckého lágru. Bizarne však znie ich obvinenie, že chceli za úplatu 25 000 korún otráviť partizánov jedom v káve?!!

    Sovietsky výsadkársky veliteľ Veličko bol čierna mora Povstania. Napríklad zastrelil člena svojej rozrastajúcej sa partizánskej brigády len za to, že v partizánskom tábore do kotla nasypal červenú papriku, lebo si vo svojej primitívnosti myslel, že je to otrava.

Lov na zradcov mal aj takéto podoby…

(pokračovanie)