Mantra demokracie a liberalizmu II. diel

II. Diel

Politika je spravovanie vecí verejných. Pojem politika je široký a zahŕňa všetky druhy samostatnej riadiacej činnosti. Zmyslom politiky ako správy verejných vecí je hľadanie konsenzu v záujme všeobecného prospechu vo vnútri štátu a jeho bezpečnosti z vonkajšieho prostredia (Ferko 2000, s. 11). Vôľa ľudu musí byť základom vládnej moci (Všeobecná deklarácia ľudských práv, in Singer 2006, s. 91). Moc je základným faktom politického života a dnes sa požaduje, aby politický poriadok bol posudzovaný a ospravedlňovaný podľa polovičatej deklarácie práv človeka, v ktorej však absentuje deklarácia povinností, pretože práva vychádzajú z povinností. Politika by mala byť verejnou vecou v záujme zabezpečenia verejného blaha, nie úsilím presadiť úzkoprsý názor jednej skupiny, nie ekonomickým nátlakom, a už vôbec nie snahou ako do budúcnosti zabezpečiť seba a svoju rodinu. Sloboda, rovnosť občanov pred spravodlivým zákonom a funkčný sociálny systém sú produktom európskej kultúry a civilizácie. Skutočná sloboda spočíva v nedotknuteľnosti osoby za predpokladu rešpektovania sociálnych zákonov. Veď od renesancie, keď sa utváral moderný Európan, patrí kritické myslenie, právo a veda k jeho civilizovanej výbave. Civilizovaný človek je prekonávateľom prírody a spolutvorcom plného ľudstva (Komárková 1990, s. 122). Politika v davovo-„elitárskom“ modeli „demokracie “ je falošné ovládanie más. Tento machiavellizmus „demokracie“ existuje v politike Západu, kde vládne kapitalizmus v ekonomike a scientizmus vo vede. A dodnes neexistuje ani formálne vzdelanie pre životnú dráhu politika, ani objektívne meradlá pre výkon politikov. Navyše, v politologickom myslení niet čo nové vymyslieť (Mrkos 2012, s. 80, 140). Politológia nie je veda, nespĺňa ani jeden z piatich atribútov najpresnejšej definície vedy (Wagner 2007): „1) vedecké závery a pokrok musia byť založené na empirických údajoch; 2) musia byť potvrdené v reprodukovateľnej forme; 3) musí byť možný matematický popis javov; 4) nesmie obsahovať vnútorné protirečenia; 5) a musí umožniť predikciu s možnosťou nových objavov.

Parlament, vytvorený na základe politického modelu „demokracie“, je efektívnou zábranou odborného a humánneho riešenia problémov spoločnosti. Veď ako kvalitné riešenie dopravy môže urobiť napríklad lekár, ktorý rozhoduje o doprave, či dopravný inžinier, ktorý rozhoduje hlasovaním o zdravotníctve, nehovoriac o iných poslancoch najmä z humanitných odborov, o ktorých nekvalifikovanosti riešiť spoločenské problémy poukázala diskusia na oboch brehoch Atlantiku v 60-tych rokoch minulého storočia, vyvolaná prednáškou fyzika, žiaka Rutheforda, a úspešného novelistu C.P. Snowa, o dvoch kultúrach – sciences (vedy, teda prírodné a technické vedy) a humanities (humanitné disciplíny – náuky o spoločnosti), čo predstavuje dichotómiu inteligencie (Snow, C. P., in https://en.wikipedia.org/wiki/The_Two_Cultures). Ako reakcia vzniklo rozdelenie vzdelancov na nekultivovaných vzdelancov (prírodovedci a technickí vedci), na kultivovaných nevzdelancov (humanitné diciplíny) a na  nekultivaných nevzdelancov (pracovníci v politických funkciách v štátnej správe). Táto problematika je mimo pozornosti slovenskej (i českej) inteligencie, čo je prejavom jej nerozhľadenosti a rurálnosti a navyše lenivosti.

Základný nedostatok odbornosti v rozhodovaní parlamentu je odstránený v parlamente, zostavenom na základe odbornosti, ktorú reprezentujú jednotlivé stavy v stavovskom parlamente, ktorý bol napríklad v prvej Slovenskej republike. I napriek ťažkým vojnovým podmienkam a podriadenosti Hitlerovskému Nemecku a z toho plynúcich negatív prvá SR zaznamenala výrazný rozvoj. Český časopis „Osvobozený našinec“ z 23. júla 1946 hodnotil obdobie 6 rokov vývoja na Slovensku: „Celkovo možno povedať, že za obdobie prvej slovenskej republiky boli vybudované školy, vysoké školy, výskumné ústavy, mnohé technické stavby, boli dobre vybudované a udržiavané cesty, asanované mestá, regulované toky, hydroelektrárne, rozvíjala sa kultúrna, umelecká a vedecká tvorba, nastal kultúrny, hospodársky a sociálny vzostup širokých ľudových vrstiev… aby sme si uvedomili znova, o čo nás Hitler pozbavil, a čo bolo Slovákom pri pomernej šikovnosti a dobrej orientácii aspoň druhej vedúcej garnitúry dožičené v hurhaji druhej svetovej vojny. Toto sa v Čechách nerado počúva…“ (in Ďurica 1995, s. 573).

Demokracia“ je postavená na princípe nezodpovednosti. Od nástupu „demokratizačných“ procesov sa kvalita a hodnota kultúry neustále znižuje. Objavuje sa davový človek a masová spoločnosť ničí osobnosť. S nástupom „demokracie“ je prakticky totožná éra davov, ktorá ponúkla fikciu rovnosti, ako aj ďalších rovnostárskych hnutí na čele so socializmom. Dav je skupina ľudí žijúcich podľa tradície a uvažujúcich podľa „autorít“. Davo-„elitárna“ spoločnosť je „elitárno“-nevoľnícky systém, davo-„elitarizmus“ je nevoľníkom sféry konzumu. Pre zaistenie spoľahlivého riadenia nejakého človeka zvonku je potrebné paralyzovať jeho intelekt, alebo ho rozptýliť hlúposťami, a zdeformovať jeho metodologické stereotypy až do nemožnosti ich použitia mimo úzkoprofesionálnej činnosti (Vnútorný prediktor 2011). Tlupára (člena davu) charakterizuje jeho neochota a neschopnosť samostatne myslieť a dospievať k názorom, zodpovedajúcim reálnemu stavu vecí a smerovaniu priebehu udalostí. A ľudia si mýlia vzdelanie s inteligenciou. Kolektívny pohľad davu-masy je spojený s jeho kognitívnou impotenciou. 

Náboženstvo „demokracie“ ako fasádu „demokracie“ či potemkinovské kulisy „demokratických procesov“ udržujú „zvolené“ vlády. Ich hlavnou úlohou je vytvárať ilúziu „demokratickej“ zodpovednosti a zároveň nám vnucovať politiku zainteresovaných strán. V tejto údajnej „demokracii“ sú voľby slavnostným pomazáním várky korporátnych poskokov. „Demokracia“ je, keď dvaja vlci a jedno jahňa hlasujú o tom, čo bude na večeru. „Demokracia“ je útlak väčšiny ovládajúcou menšinou. Kde niet možnosti výberu medzi názormi a argumentami, tam vládne totalitatúra. Súčasný stranícko-politický podvod, ktorý sa vydáva za vládu ľudu, a pritom neslúži ničomu inému a nikomu inému než zlovolnej agende svojich korporátnych platcov, je nenapraviteľný.

„Demokratická“ rovnosť je stratou schopnosti rozlišovať kvality duchovného života. Princíp rovnosti v mravnej i personálnej rovine odporuje nielen kozmickej hierarchii bytia, ale aj princípu pluralizmu, je monistický a teda totalitárny (Berďajev in Grečo 2013, s. 87). „Demokratická“ spoločenská mienka je najstrašnejšou zo všetkých tyranií, je to inkvizícia, najhorší Leviatan. „Demokratický“ princíp nijako negarantuje, že jeho realizácia nezníži kvalitatívnu úroveň ľudského života a nezničí tie najvyššie hodnoty. Mechanická dogma rovnosti je nivelizácia osobnosti, nenašiel sa žiadny dôkaz, že idea rovnosti by bola mravne hodnotnejšia než ide nerovnosti. Rovnosť je metafyzicky prázdna idea, sociálna pravda sa musí zakladať na dôstojnosti každej osobnosti, nie na rovnosti. Zbožstvenie rovnosti je prvotným hriechom – vedie k tomu, že konkrétna, kvalitatívna a individuálna ľudská prirodzenosť sa nahrádza „prirodzenosťou“ abstraktnou, kvantitatívnou a neosobnou. Jediná relevantná oblasť rovnosti je garantovanie všeobecnej rovnosti pred zákonom, lebo právo je na strane mocných. Naopak, nerovnosť možno vnímať ako podmienku kultúrneho rozvoja. Sporný pojem rovnosť treba nahradiť pojmom „rovnaká dôstojnosť každej osoby“ (Berďajev in Grečo 2013, s. 131, 149 – 152, 163 – 165).

Vlajkovou ľoďou egalitárstva je socializmus/komunizmus a dominantným zástancom variantu slobody je údajne liberalizmus vyjadrený individualizmom (Grečo 2021). Ako egalitárstvo tak aj retardovaný liberalizmus forsírujú „demokraciu“.

Parlamentné voľby sú defraudáciou hlasovania, pretože výber je anonymný a nezodpovedný a voliči nemajú primerané poznanie o kandidátoch. Substitúcia pravdy hlasovaním o posvätných hodnotách života, neschopnosť garantovať svoje princípy a tendencia vyúsťovať do tyranie robia z „demokracie“ systém zameraný v konečnom dôsledku proti človeku. Absolutizmus suverenity „demokracie“ pripravuje jednu z najstrašnejších tyranií. Pri realizovanom volebnom práve niet väčšej lži v politickom úsilí ako formálne uplatňovanie všeobecného volebného práva. Všeobecné volebné právo je čisto mechanickým, kvantitatívnym a abstraktným princípom, nepozná konkrétnych ľudí s ich rozličnými kvalitami, narába iba ľuďmi abstraktnými, je abstrakciou od kvalitatívneho životného obsahu. Je to volebný dav a nie ľud. Vôľu ľudu nemožno zistiť žiadnym sčítavaním hlasov (Berďajev in Grečo 2013, s. 152, 163, 165). Davový človek je dieťa modernej „demokracie“. Dav ako celok vykazuje iné vlastnosti, než predstavuje súhrn vlastností jednotlivcov, ktorí ho tvoria. Vláda davov predstavuje vždy obdobie zmätkov. Okrem rozumu chýba ľuďom v dave aj vôľa a inštinktívne sa obracia na toho, kto ju má. Vodcovia skutočne nezvyknú býť mužmi myšlienky, ale činu. Vôľu ľudu si nemožno zamieňať s vôľou davu – zo súčtu vôlí všetkých nedostanete všeobecnú vôľu. Tento ľud nemôže mať žiadnu vôľu. V „demokraciách“ panuje ľudský dav a nie ľud. A dav „intelektuálov“ a manažérov sa chová ako každý iný tupý dav. Nevzdelanec i vedec sa stávajú rovnako neschopnými pozorovania, akonáhle sú v dave (Berďajev in Grečo 2013, s. 123 – 126, 147). 

Politickým zákulisím zvolený prechod k parlamentarizmu má za následok: 1) Parlament iba potvrdzuje predloženú koncepciu a v dave parlamentu zvíťazí koncepcia demagóga s mafiánskou podporou; 2) Štátne tajomstvá sú tajomstvá pred národom, no nie pred medziregionálnou mafiou. Samotný parlament nie je schopný konceptuálnej činnosti, je to len stroj na hlasovanie, ktorý bol pripustený k „moci“ predajnými médiami. Hlúposť poslancov i parlamentu je viditeľná. V parlamentných „demokraciách“ Euro-Amerického konglomerátu reálna tvorba zákonov a konceptuálna činnosť prebieha mimo parlamentov v mozgových trustoch jednotlivých strán, slobodomurárstva (prítomného ako integrálna súčasť takmer všetkých významnejších univerzít), klubov „elitárnych intelektuálov“. V parlamentoch (hovorňa z franc. parlé – hovoriť) sú poslanci táraji. Bábka, ktorá si neuvedomuje, že je len bábkou, predstavuje najefektívnejšiu zbraň. Parlamentarizmus je iba rúškom na direktívno-adresnom systéme slobodomurárskeho mafiánskeho riadenia (Vnútorný Prediktor 2011, s. 30, 117, 325, 331, 360). Čo je humanistická „demokracia“ iného ako vyhlásenie práva na blud, a lož, politický relativizmus a sofistika, vydanie pravdy napospas davom. Čo iného je parlament než legitimácia svárov, nadvláda mienky nad vedením. „Demokracia“ si vytvára vlastné princípy — lebo nemá žiadny obsah, ten sa určuje hlasovaním. História 20. storočia zasa ukazuje, ako sa nacionálny socializmus, fašizmus a komunizmus dostali k moci: vďaka systému „demokratických“ volieb. Demytologizácia „demokracie“ je preto akútne potrebná. Politický systém „demokracie“ je založený na korupcii. Súčasná „demokracia“ je politický systém, v ktorom „demokraticky“ a cielenou manipuláciou, najmä médiami a treťosektorovou piatou kolónou, zvolená menšina vládne väčšine. Navyše predseda víťaznej strany v Euro-Americkom konglomeráte dostane od veľvyslanca SŠA pokyn na personálne obsadenie kľúčových ministerstiev pod hrozbou farebného puču, tzv. farebnej revolúcie (Mikula 2017). Podlé západné štáty využívajú častokrát „demokratickú“ ideológiu ako nástroj na ovládnutie ďalších štátov. „Demokracia“ sa reálne javí ako nástroj deštrukcie slovenskej národnej identity ako aj inonárodnej identity. Importované slová ako „demokracia“ zahmlievajú podstatu veci.

Navyše volebný systém „demokracie“ je nedostačujúci, úplne nekritický, nezodpovedný a aj chorý. Rozhoduje prostý počet hlasov bez ohľadu na ich nevedomosť (Dolejší 2014, s. 184). O vysokoodborných záležitostiach spolurozhodujú laici. Voľby – ľudia vyberajú to, čo za nich vybral niekto iný. Voľby predstavujú ilúziu politického zápasu (Rostas 2013). Volebné hlasy väčšiny sú hlasmi nekompetentných a sú nástrojom legalizácie vládnutia menšiny nad väčšinou. Sú to formy zneužitia ľudu na privlastnenie si legitimity na vládnutie. Pravica a ľavica sú ideologické pojmy z čias Francúzskej „revolúcie“ (Smataník 2014). Pravica a ľavica sú súčasťou svetovej slobodomurárskej riadiacej siete. „Ľavica“, „pravica“ i „stred“ sú formy manipulácie s občanom – voličom. Pravicovosť a ľavicovosť však patria do politologickej výbavy tých, ktorým chýba hlbší, duchovný pohľad na človeka (Berďajev in Grečo 2013). Niet podstatného rozdielu medzi ľavicou a pravicou. Rozdiely sú iba vo forme a ceste k parazitizmu a totalitarizmu (Michálek 1991). Rozkol medzi „ľavicou“ a „pravicou“ je vyumelkovaný a slúži na riadenie diskusie a myslenia občanov určitými smermi (Makow 2016, s. 67). Ľavica ako politický smer už prakticky vymizla, a to najmä vďaka socialistom a sociálnym demokratom. Dnešná ľavica forsíruje zvrátenosti ako LGBTI, homosexualitu, gender, mainscream (tzv. mainstream) a bezohľadné ľudské nadpráva menšín. Ľavica v niektorých štátoch pripomína skôr liberálny fašizmus. Do vlád západných štátov sa dostávajú aj vydierateľné osoby, mnohí sú buzeranti – s protiprirodzenou homosexuálnou orientáciou. U nás tiež, navyše aj do školstva i špecializovaného súdnictva a špeciálnej prokuratúry. Nastrčené figúrky do politických funkcií môžu proti vôli národa beztrestne rinčať zbraňami a terorizovať obyvateľstvo. To, že sa „demokracia“ presadila v myslení najmä humanitnej inteligencie, ako aj v práve a legislatíve, reprezentuje nielen jej intelektuálnu nezrelosť či kognitívnu inkompetenciu, ale znamená aj podriadenosť tejto inteligencie anticivilizačnému javu a ochotu hľadieť na svet očami globálkneho parazita. Vrcholom cynizmu „demokracie“ americkej demokratickej strany, ktorá je slúžkou americkej kryptokracii – sionokracii, je mediálne široko publikovaná krádež voličských hlasov odovzdaných kandidátovi na prezidentský úrad a úradujúcemu prezidentovi Trumpovi a ich pripísanie kandidátovi sionofilnej demokratickej strany Bidenovi pomocou podvodného softwaru, a navyše aj zabráneniu kontroly výsledkov volieb pomocou sionizovanej súdnej moci v roku 2020 v SŠA. „Demokrati“ v časopise TIME priznali, že sfalšovali zvolenie Bidena pre „dobro Američanov“ (https://www.hlavnydennik.sk/2021/02/17/demokrati-v-casopise-time-priznali-ze-sfalsovali-zvolenie-bidena-pre-dobro-americanov/). „Demokracia“ 21. storočia atrofuje do despotizmu. A 11.9.2001 globálny parazit zatrúbil do útoku na právne základy „demokracie“. Podvod 11.9. je operácia CIA, Mossadu s istým prispením MI6 (Baker, Alexander, Veľká americká psy-opera, in Kardoš, Karol, Barometrický rituál 11. septembra, Zem&Vek č. 9/2021, s. 86). Úsilie potemkinovskej „demokratickej“ otvorenej spoločnosti v Euro-Americkom konglomeráte, ktorá nedokáže vytvoriť slobodnú spoločnosť, pretože si slobodu cielene pomýlila so svojvôľou, prirodzený poriadok označila za neurózu, o čom svedčí aj 30-ročný vývoj na Slovensku. 

Ani väčšinový ani pomerný volebný systém nevedie k vláde ľudu a slobode. Ľudia žijú apatickým životom v ilúzii, že nemôžu nič zmeniť. Pluralita je nutnou, no nepostačujúcou podmienkou na ceste k slobode človeka. Pluralita je formálny predpoklad pokroku (Michálek 1991, s. 4). Zachovanie štátu a občianskych slobôd negarantuje monarchia, aristokracia ani „demokracia“, ale výhradne etická úroveň a inteligentné, rozumné a humánne princípy (Mrkos 2012, s. 140). Princíp dvojkolovej voľby je kabalistický princíp, v druhom kole vyhráva koalícia neschopných.

Sociálna štruktúra, ktorej záleží na organickom raste, na kvalitatívnom princípe, teda na normálnom chode vecí, nutne dodržuje hierarchický princíp. Primerané vzdelanie, dostatočná prax, mravná a trestuhodná  bezúhonnosť, atď., sú predpokladmi pre formálne uchádzanie sa o prácu – na pozíciu učiteľa, lekára či riaditeľa jadrovej elektrárne, nikde nebol prijatý niekto z ulice len preto, že je človekom alebo že má vôľu nárokovať si právo na danú funkciu. No pri riadení politického celku – obec, mesto, župa parlament a vláda – neplatia žiadne hierarchické kritériá, tu sa objavujú verejní funkcionári s „cnosťou negramotnosti“ (Berďajev in Grečo 2013, s. 169). No „demokracia“ je efektívna zábrana civilizačného vývoja. „Demokracia“ je korupcia. „Demokratické“ voľby sú hazard a neistota, lebo o najdôležitejších otázkach života spoločnosti rozhoduje nevedomá väčšina, tí, ktorí o tom nič alebo málo vedia. „Demokratické“ voľby sa podobajú hazardu, ktorý si inak občan nedovolí, je antihumánny a anticivilizačný jav. Voľby sú pravidelne sa opakujúca šou. Keby voľby mohli dačo zmeniť, liberál-sionodemokracia by ich dávno zrušila. Parlament je sústredený na to, aby vyhovel vláde, vláda, aby vyhovela sponzorom, OČTK, aby sa zapáčili vláde a parlamentu. Navyše „demokratické“ voľby vynášajú do najvyšších štátnych funkcií totálnych amatérov a psychopatické osoby a vládna junta na Slovensku vytvorila v roku 2020 policajný štát na čele s proamerickými mopslíkmi.

Liberalizmus je odtrhnutý od duchovných základov života. Politická „filozofia liberalizmu“ nedokáže skúmať zlo a vidí len slobodu, ktorá je mechanická v tom, že človek sa môže rozhodovať bez ohľadu na mravné dôsledky a finalitu. Morálny stav človeka je nevýznamný, jeho duchovná podstata nedôležitá. Tento liberalistický individualizmus nepripúšťa ani význam metafyzických princípov dobra, spravodlivosti, mravnej povinnosti a už vôbec nie lásky. Mravný relativizmus sa dopĺňa absenciou poznania pravdy, ktorú liberálna epocha nepozná. Liberálna spoločnosť zaviedla techniku ovládania ľudí založenú na manipulácii vedomím. Ľudské myslenie má dve zložky – myslenie realistické a autistické. Tón vo vytváraní nespojitého uvažovania nastolili bádatelia z humanitných disciplín o spoločnosti, vytvárajúc tak autistické vedomie (Kara-Murza 2021, s. 23, 101). Liberálny štát stratil poslanie spočívajúce v distribúcii spravodlivosti a ochrane verejného blaha (Berďajev in Grečo 2013, s. 86, 160). Absentuje slobodný duch, ťažko nájdeme originálnosť v tvorbe a poctivosť v myslení. Typická povrchnosť a prázdnota liberálnych mysliteľov s ich potemkinovským odôvodňovaním liberálnej „demokracie“. Pravicovosť a ľavicovosť však patria do politologickej výbavy tých, ktorým chýba hlbší duchovný pohľad na človeka (Berďajev in Grečo 2013).

Liberálna „demokracia“ je retard s absenciou diskusie, je to „demokracia“ na sionistický spôsob, ktorá sa zmenila na liberálnu fašistickú totalitatúru, pretože sa už domnieva, že zvíťazila a nemusí brať ohľady na protivníkov. Zopár idiotov presadzujúcich tzv. liberálnu „demokraciu“ má záujem aj reformovať školstvo a sú presvedčení o tom, že 3/6 = 1/3 a 9 – 0 = 0. Chaos retardovanej liberálnej „demokracie“ je v histórii nevídaný jav nezodpovednosti verejných činiteľov za správu verejného majetku. Je to programová neefektívnosť pri spravovaní verejného majetku. Niet nijakej adresnej zodpovednosti politického establishmentu. Liberálna „demokracia“ s jej princípmi vôle ľudu, rovnosti a zúženého, mechanicky pojatého obsahu slobody, je vyjadrením rozpadávajúceho sa racionalistického humanizmu. K zbožstvovaniu vôle ľudu dochádza preto, lebo je kladená formálne, bez vzťahu k svojmu obsahu. A prebujnelosť nevládnych politicko-ekonomických organizácií, postavených do arbitrov občianskej spoločnosti, nepoukazuje na kvalitu osobnosti, pravú slobodu indivídua a pravdu. 

Liberalizmus je v dejinách štátov najväčším úpadkom štátu a štátnosti, nemá model ani pre sústavu hospodársku, ani politickú. Odmieta prijať, že základom slobody je duchovná určenosť človeka. Skutočné oslobodenie človeka predpokladá jeho vymanenie sa nielen z vonkajšieho otroctva, ale aj z vnútorného otroctva – zo stavu, keď je otrokom svojich náruživostí a svojej nízkosti. Liberalizmus ponecháva človeka v jeho vnútornom otroctve a vyhlasuje jeho práva, t. j. práva otrockej, nižšej prirodzenosti. Vytvoril deklaráciu ľudských práv, no odtrhol ich od duchovnej určenosti človeka. Deklarácia ľudských práv musí byť spojená s deklaráciou ľudských povinností, ktoré sú hlbšie ako ľudské práva, veď na nich sa tieto práva zakladajú. Liberalizmus je preto potemkinovská fasáda bez projektu a základu, postavená na objednávku anticivilitzačných síl globálneho parazita. Táto duchovná sterilnosť je analogická sterilnej duchovnosti stredoveku. Vládne „kultúrny“ teror antiintelektuálnej liberálnej ľavice, ktorý sa v súčasnosti vo forme „politickej korektnosti“, ktorá je „ťažkou chorobou, spoločenskou tyraniou či nevyliečiteľnou rakovinou“ – manifestuje sa najmä cez kvílenie médií hlavného dezinformačného prúdu, tzv. mainstreamu, de facto mainscreamu, ktorý u nás reprezentujú mainscreamivé konšpiračné plátky ako Denník N, Sme, Pravda, Hospodárske noviny, súkromné TV a v závese po Materákovom čistení v roku 1998 aj RTVS, ktorá sa podriadila politickej moci a pokračovala v poníženom stave aj za ďalších riaditeľov Rybníčka, Miku, Hrehu, Zemkovej a za  terajšieho riaditeľa Rezníka sa úplne spreneverila svojmu poslaniu, zradila slovenský národ a stala sa protiverejnoprávnou a navyše z našich peňazí. Zaradila sa do mediálnej kastrátovej žumpy hlavného dezinfomačného prúdu mainstreamu, de facto mainscreamu. RTVS často slúži aj ako filiálka tlačového oddelenia NATO (Huďo 2014, s 51, 77). Nadobudla obludné rozmery intelektuálnej degradácie.

Pojem „masová spoločnosť“ zaviedol W. Kornhauser v roku 1960 na označenie negatívneho modelu spoločnosti, v ktorej prebehli modernizačné procesy: urbanizácia, industrializácia, „demokratizácia“, masová komunikácia, atď. Prostredníctvom nevedomia sa manipulujú hlúpe masy. Za hlavné znaky príslušnosti k mase je potlačenie osobnosti, absencia osobnej originality, sklon identifikovať sa v danom okamihu s početnou silou a veľmi silnú schopnosť nakaziť sa, napodobňovať a opakovať. Vôľa ľudu nie je definovaná. Kto určí, čo je vôľa ľudu? „Verejná mienka“ a „prieskumy verejnej mienky“ sú skôr zmysluprázdnymi konštrukciami, ktoré obratne využívajú štatistické metódy (Berďajev in Grečo 2013, s. 127, 129 – 130, 134). Kvantitatívna masa nemôže totálne vládnuť nad osudom kvalitatívnych individualít, osudom osobností a osudom národa. Protikladom masy nie je nijaká trieda, ale osobnosť. Osobnosť sa etabluje v kozmickej harmónii spoločenského života. Utváranie osobnosti bolo poslaním európskej kultúry v gréckej antike, a po prebudení sa z hlbokého cirkevného temna stredoveku v renesancii a osvietenstve. Princípy aristokratickej kultúry sú pravda, dobro a krása. V priemere však treba počítať s masovým človekom. Poväčšine ľudia nežijú umom, ale inštinktom. Život podľa chúťok je prejavom plebejskosti, kým vznešenosť – pravá aristokracia – túži po poriadku a zákone (Goethe). Ľudový absolutizmus je tou najhoršou formou absolutizmu, keďže v ňom človek závisí od temných pudov más (Berďajev in Grečo 2013, s. 50 – 51, 129, 133, 168). Napríklad Freud bol priekopník propagandy a reklamy, keď je možné prostredníctvom nevedomia manipulovať hlúpymi masami. Freudov synovec E. Bernays v svojej knihe „Propaganda“ uviedol: … inteligentná manipulácia organizovaných zvykov a názorov obyvateľstva je dôležitým prvkom demokratickej spoločnosti. Tí, ktorí manipulujú týmto neviditeľným mechanizmom spoločnosti, vytvárajú neviditeľnú vládu, ktorá je skutočnou vládnucou silou v štáte“. V konečnom dôsledku „demokracia“ len legitimuje nelegitímnu moc (Makow 2012, s. 235). A kolektívny pohľad je spojený s kognitívnou impotenciou davu.

Politická korektnosť je pojmová perverzita, prevertovaný výraz pre pokrytectvo, falošnosť a sofistikovanú formu cenzúry. Politická korektnosť, čo je vlastne politická lož, je normatívom, je to dôkaz pokračujúceho úpadku západnej civilizácie. Morálka aktuálnej moci, psychopatologický fenomén morálneho relativizmu, morové rany globalizácie, kontrola ideovou políciou, cenzúra na sociálnych sieťach, ohlupovanie, informačné kastráty mainscreamu tzv. mainstreamu, sledovanie komunikácie elektronickými gigantmi, schizofrénia – sloboda názoru – iné hodnotenie pred a po jeho prejavení – chce byť futurologickou etikou na zabezpečenie moci globálneho prediktora. Ak uvažujeme vývin ľudstva od slobodomurárskeho puču v Paríži v roku 1789 (Lina 2004), čo bolo veľké vraždenie a niekoľko generácií bolo deformovaných podvodom veľkej „revolúcie“, tak vývoj spoločnosti za posledných cca 300 rokov navrhuje konštatovanie, že prvým „demokratickým“ štátom bola biblická Sodoma a Gomora. Stalinova poznámka „Domnieval som sa, že demokracia je vláda ľudu, ale súdruh Roosvelt mi vysvetlil, že je to vláda amerického ľudu“ triafa geograficky bližšie. Kritický sociológ a poradca viacerých prezidentov, premiérov a ministrov zahraničných vecí SR charakterizuje americkú „demokraciu“: „Veľvyslanci SŠA si po voľbách v jednotlivých štátoch predvolávajú víťazov volieb a určujú im svoje osoby na politické posty pod hrozbou farebných revolúcií“ (Mikula 2017). Expremiér R. Fico poukázal na to, že vnútorná politika na Slovensku je manipulovaná zo strany americkej ambasády a mimovládok, ktoré sú ochotné tolerovať korupčné správanie slovenskej vlády, pokiaľ majú garanciu jej proamerického postoja v zahraničnej politike (https://www.hlavnespravy.sk/, 16.4.2021).

Absentuje diferenciácia dobra a zla v spoločenskom i v individuálnom živote, človek stratil pevnú pôdu pod nohami, nemá vnútorné míľniky života. No stratil aj obzory. Ľud neznalý vyšších duchovných princípov a súvislostí života tápe v zmätku a pasívne prijíma servis postmoderného kultu ničoty (Berďajev in Grečo 2013, s. 143). Princíp pravdy bol odstavený novou zbraňou hromadného ničenia – Frankfurtskou školou neomarxizmu (FŠNM), ktorá vytvára „kultúru“ zvrátenosti – ako nepoužiteľný a bol nahradený princípom súhlasu (pozri Buchanan 2012). Namiesto pravdy nastúpila prefabrikovaná pravda (Wagner 2007). Pravda nemôže podliehať hlasovaniu, o pravde sa nehlasuje, tak ako sa nehlasuje o to tom, že “dva a dva sú štyri“. Väčšina nezaručuje pravdu a moc väčšiny neznamená, že väčšina má pravdu. Chýbajúci orientačný bod pre to, čo je dobré a čo je zlé, je najväčším ohrozením pre civilizovaný vývoj. Tento útok proti civilizácii začala FŠNM, ktorej úmysel „Musíme organizovať intelektuálov a s ich pomocou rozložiť západnú civilizáciu” jasne naznačil jej člen W. Münzenberg: „Západ skazíme, až bude smrdieť“ (in Matthews 2008). Orientačným bodom posudzovania, čo je dobré a čo zlé, je svedomie. Definíciu svedomia vytvoril medzi prvými veľký inšpirátor európskeho myslenia Sokrates, nazval ho daimonion. Išlo o vnútorný hlas božského pôvodu, ktorý pomáha človeku pri hľadaní dobra. Radí, čomu sa má človek vyhnúť. Varuje ho pred nemravným a nesprávnym konaním, Svedomie zabezpečuje, aby bol človek schopný rozhodnúť sa v súlade so svojim vedomím, ktoré je súborom vedomostí, hodnôt, pocitov, citov, či vôle človeka.

Uvedené fakty poukazujú na úplne základný a principiálny nedostatok politického systému „demokracie“ a liberalizmu pre obyvateľstvo, ich neschopnosť nielen hľadať konsenzus v záujme všeobecného prospechu vo vnútri štátu a jeho bezpečnosti z vonkajšieho prostredia, ale ani zabezpečenie vôle ľudu, ktorá musí byť základom vládnej moci v novej dobe. Naopak, politický systém „demokracie“ a liberalizmu je namierený proti samotnému ľudu. Keďže v „demokracii“ ako forme bez obsahu niet žiadnej záruky dodržiavania základných ľudských práv ani garancie, že tento systém sa nezvrhne na tyraniu, je nanajvýš nutné uvažovať o novom politickom modeli. Uveďme, že v politickom modeli prvej SR, ktorý bol založený na princípe existencie Boha ako najvyššieho zákonodarcu, avšak reprezentoval morálku, odbornosť a poriadok, bolo všeobecné hlasovacie právo, no parlament bol zostavený na stavovskom princípe, ktorý zaručoval odbornosť a politika si nepodmaňovala súdny systém. Funkciu ochrany legislatívy a exekutívy pred porušovaním prirodzeného práva mala štátna rada. Takýto politický systém zaručoval, že počas existencie prvej SR nemohol byť nikto protizákonne odsúdený (Vnuk 2020), navyše nebol nikto popravený. 

Pri riešení problémov človeka a ľudstva by sa nemali využívať výplody sociálneho inžinierstva, mal by sa hľadať humánnejší politický model, aby prebehol vývojový skok k vyššej forme civilizovanej spoločnosti, ktorá zabezpečí pre človeka možnosť žiť ako Homo creator, a nie ako otrok či nevoľník v neofeudálnej spoločnosti v Euro-Americkom konglomeráte pod vládnutím globálneho parazita – finančnej mafie chazarského pôvodu a jeho marionet. Tento vývojový skok je záležitosťou viacerých krokov, ktoré zabezpečia možnosť realizovania tohto civilizačného prelomu, v ceste mu však v Európe stojí EÚ a kognitívna inkompetencia či impotencia jedincov s podpriemerným IQ, ktorých je podľa výskumu až dve tretiny (Weiss 2000). A malý 5 miliónový štát nemôže existovať nezávisle od mocenských ekonomických a vojenských blokov. 

Súčasný politický systém, výtvor predovšetkým príslušníkov humanitnej inteligencie v službe (vedomej i nevedomej) globálnemu parazitovi možno charakterizovať ako systém zastupiteľskej partokracie, riadenej a ovládanej kleptokraciou s asistujúcou sudcokraciou a mediokraciou, a zvonka riadenú otvorenou diktatúrou mocných nevolených v záujme totalitných režimov washingtonských a bruselských protektorov. Sofizmy okolo „demokracie“ potvrdzujú, že „demokracia“ znamená dnes už skoro všetko – a preto vlastne nič. A jeden závažný problém je spojený s „demokraciou“ a to je problém cyklického zvrhávania sa „demokracie“ do totalitarity, ako o tom svedčí napríklad nástup totalitarity národných socialistov v Nemecku v roku 1933 po „demokratickej“ Weimarskej republike, kedy nastúpila Hitlerova diktatúra. „Revolúcia“ v Rusku mohla vzniknúť ako výsledok činnosti slobodomurárov (Kara-Murza 2021) a vďaka zrade neetablovaného liberálno-demokratického režimu dočasnej vlády či „víťazný február“ ako nástup boľševizmu v ČSR v roku 1948 (Berďajev in Grečo 2013, s. 49, 94, 157; Žiak 2004).

Základné hodnoty európskej kultúry spochybnili zástupcovia humanitných disciplín, nie masy. „Intelektuálne elity“ spôsobili najťažšie rany európskemu humanizmu (Kara-Murza 2021, s. 362) a tým sa spreneverili svojej sociálnej úlohe v spoločenskej deľbe práce byť hlavou spoločnosti. Dali sa do služieb Faustovského princípu koristníctva a lúpeže, dobrovoľne sa vzdali identity Atén a zvolili si anticivilizačnú identitu genocídneho Starého zákona, pretvorili humanitné disciplíny o spoločnosti na vulgárne humanitné disciplíny. S tým súvisí Leninovo prehlásenie, že „inteligencia nie je mozgom národa, ale jeho h….“.