Otvorený list držiteľke Bielej vrany vo veci Tisovej ulice

Ďalšie stanovisko vo veci Tisovej ulice, ktoré som zaznamenal, je písomná reakcia na ocenenie Biela vrana. Vysokoškolský pedagóg, učiteľ dejepisu a výchovy k občianstvu PaedDr. PhDr. Ladislav Moravík, DiS. napísal pani PharmDr. Tichákovej, poslankyni obecného zastupiteľstva obce Varín list, v súvislosti s jej snahou o premenovanie Tisovej ulice. List uverejňujem s láskavým súhlasom autora a s vďačnosťou za jeho ochotu a odvahu, ísť proti mediálnemu prúdu už tisíckrát opakovaných lží o osobe Dr. J. Tisa. Považujem ho za cenný príspevok v snažení o zachovanie našej historickej pamäte, ktorá je jedným zo základných kameňov našej identity.

Ilustračná fotografia: Tiso s pravoslávnymi duchovnými vo Svidníku 6.júla 1942

Vážená pani PharmDr. Ticháková

po zverejnení správy o Vašom ocenení Biela vrana a hlavne po prečítaní rozhovoru, ktorý ste poskytli Denníku N si Vám dovoľujem napísať tento otvorený list. 

Podľa štatútu občianskeho združenia Bystriny sa cena udeľuje vzácnym ľuďom v našej spoločnosti, ako ocenenie spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu. Vo Vašom prípade sa má jednať o  „niekoľkoročný boj za premenovanie ulice Dr. Jozefa Tisa“. Pri všetkej úcte k Vám i k správnej rade, ktorá ocenených vyberá sa mi zdá, že vo Vašom prípade (tak, ako sa to už aj stalo) bolo ocenenie udelené nesprávnej osobe. Snaha o premenovanie jednej ulice mi nepríde adekvátna honosnému názvu ocenenia, ktoré má poukázať na občiansku statočnosť laureáta a už vôbec nie je pravdivé tvrdenie v odôvodnení Vášho ocenenia, že napriek presile a nepochopeniu sa „nevzdáva a principiálne stojí za hodnotami humanizmu a demokracie i naďalej“. Práve toto tvrdenie je podľa môjho názoru úplne scestné a zavádzajúce. Bojujete za premenovaniu ulice, ktorej názov bol schválený demokratickým rozhodnutím obecného zastupiteľstva. Vy, ako poslankyňa Obecného zastupiteľstva máte právo navrhnúť hlasovanie o zmene názvu ulice, ak sa Vám jej názov nepozdáva, ale musíte rešpektovať výsledok hlasovania. Keďže ste neuspeli, v rozpore s hodnotami demokracie sa snažíte nanútiť verejnosti Váš názor, hoci je menšinový a dovolím si tvrdiť, aj odborne nesprávny. V spomínanom rozhovore pre Denník N z 19. novembra 2021 píšete, že „podstatné však je to, že prezident totalitného štátu, ktorý nechal vyviesť desaťtisíce vlastných občanov do koncentračných a vyhladzovacích táborov, si žiadnu ulicu nezaslúži“.  Toto svoje stanovisko podopierate tvrdením: „Verila som a stále verím, že keď vysvetľujete a hovoríte ľuďom fakty, tak to pochopia.“ Práve fakty, ktorými chcete ľudí presvedčiť sú skôr lžami, osobnými pocitmi a nepochopením historických súvislostí. Dr. Jozef Tiso, nikdy nedal žiadny priamy rozkaz, či podnet na vyvezenie kohokoľvek zo štátu na čele ktorého stál. Niet o tom jediný relevantný dôkaz. Odsun židovských spoluobčanov spadal pod rezort Ministerstva vnútra a kompetencie prezidenta SR neumožňovali do tohto procesu zasiahnuť a už vôbec nie ho zmariť. Jozef Tiso podľa stanoviska viacerých historikov (Kamenec, Ward, Hrabovec, Letz a i.) nebol antisemitom a žiadnemu Židovi osobne neublížil. Ako dôkaz môže svedčiť aj to, že po celý čas bol jeho osobným lekárom pokrstený Žid MUDr. František Fischer.

Ako objektívne možno hodnotiť aj svedectvo švajčiarskeho diplomata Maxa Grässliho, ktorý počas prvej Slovenskej republiky pôsobil v Bratislave. Sám sa podieľal na záchrane viacerých Židov. Vo svojej správe, ktorá bola určená pre švajčiarsku vládu o. i. píše: „Štátny prezident Tiso, robí všetko, čo je v jeho moci, aby definitívne zastavil deportácie Židov a upravil pomerne ľudským spôsobom osud tých, čo zostali. V tomto svojom snažení sa teší sympatiám prevažnej časti slovenského obyvateľstva“ (Parak, 1987, s. 157). 

Ako jediný dôkaz, ktorý má hovoriť o Tisovom antisemitskom postoji a jeho schvaľovaniu protižidovských opatrení sa uvádza údajná jeho reč na ľudovom zhromaždení v Holíči 15. 8. 1942: „Je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? Že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom netreba nikoho presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa od nich neboli včas očistili. Urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu“ (In Kamenec, 2008, s. 148). Autentickosť týchto slov v rozhovore s vatikánskym chargé d´affairesom Giuseppe Burziom Tiso poprel. Ale, hodnovernejší prameň, ako samotné Tisove slová Burziovi je výpoveď niekdajšieho guvernéra Národnej banky SR Dr. Imricha Karvaša pred Národným súdom. Keďže Karvaš bol z titulu svojej funkcie na uvedenom zhromaždení prítomný na otázku žalobcu Dr. Šujana ohľadom tohto výroku Dr. Karvaš odpovedal: „Možno, že to povedal, ale ja sa na takýto výrok nepamätám“. Dr. Šujan sa Dr. Kavaša ďalej pýtal: „Hovorili ste, že ste pozorovali, že vláda cítila v ňom [Tisovi] duchovnú oporu.“ Dr. Karvaš odpovedal: „V riešení židovskej otázky určite. Pochybujem, že by sa z toho [reč v Holíčí] dala dedukovať jeho podpora alebo súhlas s deportačnou akciou. Nakoľko som ho poznal, toto som pokladal u neho za vylúčené“ (PSN, 2, s. 59-61). Na obranu Dr. Tisa sa vyjadrili viacerí preživší židovskí spoluobčania, či už sa jedná o MUDr.  Neuwirtha, MUDr. Hoffmanna, prof. Löbla a iní. 

Nesmieme zabúdať na to, že v Nitre, ako jednom z posledných miest v nacistami ovládanom priestore Európy legálne až do septembra 1944 (teda vypuknutia SNP a obsadenia Slovenska nemeckou armádou) fungovala rabínska škola Ješiva vedená rabínom Samuelom Ungerom.  Asi ťažko by takáto inštitúcia mohla fungovať v štáte, ktorého hlavou je antisemita. Pritom v spomínanom rozhovore píšete, že „za takúto ulicu by sme sa mali hanbiť všetci, nielen vo Varíne“. 

Pohľad Dr. Jozefa Tisa na Židov sa neodchyľoval od vtedy bežného a väčšinového názoru spoločnosti. V obci, kde žijete a pôsobíte ako obecná poslankyňa podľa mojich zistení je aj ulica pomenovaná po Ľudovítovi Štúrovi. Na ulici Ľ. Štúra bývam aj ja. Tento slovenský velikán sa taktiež neraz vyjadril na adresu židovských spoluobčanov nelichotivo. Vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti píše: „… aby mohlo zemianstvo svoj ľud lepšie zdierať a aby tak čím viac vyťažilo v svoj prospech z jeho úbohej kože, využilo v tomto svojom úpadku Židov, ktorým prenajímalo svoje majetky. Mukám a utrpeniu ľudu nebolo konca-kraja. Tento cudzí národ, nespojený nijakým putom s našim národom, národ, ktorý zo zásady zavrhoval kresťanstvo a preto nepoznal lásku k blížnemu, hrozným spôsobom šafáril medzi našimi kmeňmi. Bezohľadne vyciciaval v svoj prospech a v prospech zemianstva úbohý ľud a snažil sa ho mnohorakým spôsobom zviesť a morálne rozložiť, nemilosrdne a s podporou zemianstva ho pripravoval o majetok. Odtiaľ pramení hlboká antipatia našich kmeňov voči tomuto Bohom zabudnutému národu, a na druhej strane silný odpor voči zemianstvu, ktoré ľud považoval za príčinu takéhoto zlého zaobchádzania a cítil sa ním vydaný napospas cudzím, bezcharakterným kramárom“ (Štúra, 2019, s. 119). Podobných výrokov by sme v spisoch našich dejateľov našli viacero. Na základe tohto názoru má byť ulica Ľ. Štúra vo Varíne a aj ulica na ktorej bývam ja v Nových Zámkoch premenovaná? Aj ja mám podávať podnet na NAKA a stať sa „hrdinom“ a adeptom na ocenenie Biela vrana? Aj za ulicu pomenovanú po Ľ. Štúrovi sa máme hanbiť? Zaiste nie. Rovnako tak sa občania Varína nemusia hanbiť za ulicu pomenovanú po prezidentovi prvej Slovenskej republiky. 

V čase odsunu židovských obyvateľov zo Slovenska nikto nemohol vedieť, čo sa s nimi na území Poľska deje. Potvrdil to aj JUDr. Rašla, jeden zo žalobcov Jozefa Tisa pred Národným súdom v Bratislave: „V čase, rozhodnutia o deportácii Židov nemožno, samozrejme, imputovať ani Tisovi, ani komukoľvek inému, akoby už vedeli, že Židia idú na smrť“ (Rašla-Žabkaj, 1990, s. 33). 

To, že došlo k vyvezeniu časti slovenských Židov mimo územie Slovenska je tragédia. Je to hanba a je správne, že došlo k verejnému ospravedlneniu. Udialo sa tak ešte počas bývalého režimu v októbri 1987. Toto vyhlásenie k deportáciám, ako prejav ľútosti a odprosenia podpísali také osobnosti ako J.Ch. Korec, E. Suchoň, M. Rúfus, D. Tatarka a ďalší významní signatári. Verejne je dostupné na internete. S vyhlásením je možné sa len stotožniť a vyjadriť nad vojnovými rokmi ľútosť. 

Na spomínané udalosti sa však musíme pozerať a hodnotiť ich v ich historickom kontexte a zohľadňovať všetky okolnosti, ktoré k tragédii viedli. Už spomínaný americký historik J. M. Ward vo svojej nedávno vydanej knihe píše: „Od jeho smrti  bol [Tiso]  ústrednou témou výkladu jeho osoby podiel na holokauste. Tento prístup do istej miery skresľuje historický kontext. V roku 1942 neexistoval ´holokaust´, ako ho poznáme dnes. Existovalo iba masové vraždenie európskych Židov, ktoré sa ešte nenazývalo genocídou. Deportácie zo Slovenska majú z pohľadu dnešných posudzovateľov oveľa väčší význam, než im prisudzovali ľudia v čase druhej svetovej vojny“ (Wadr, 2018, s. 238).  Warda rozhodne nemôžeme zaradiť medzi historikov, ktorí by sa obdivne pozerali na osobnosť Dr. Tisa. 

Po skončení druhej svetovej vojny bolo z rozhodnutia prezidenta Dr. E. Beneša a vlády odsunuté (deportované) nemecké a čiastočne aj maďarské obyvateľstvo. Viac ako 3 milióny Nemcov muselo opustiť svoje domovy, v ktorých žili niekoľko generácií. Odchádzali neraz v tých istých „dobytčákoch“, v ktorých len pár mesiacov pred nimi odvážali Židov do Poľska. Tiež boli pozbavení akéhokoľvek majetku. Už sa to nenazývalo arizácia, ale konfiškácia. Nikto nevedel kam idú, čo ich na novom mieste čaká. Mnohí zomreli počas strastiplnej cesty. Toto sa ale už dialo v mierových časoch. Rozhodnutie zdôvodňoval vtedajší minister zahraničných vecí Jan Masaryk nasledovne: „Válka nebude moci být prohlášena za skončenou, dokud poslení říšský úředník a také poslední ŕíšský voják nebude vykopnut z Československa, živí nebo mrtví – ale raději mrtví“. (Kosatík-Kolář, 2009, s. 175).   Odsun sa pripravoval niekoľko rokov a na adresu Nemcov sa Jan Masaryk  pre denník Daily Mirror 17.7.1942 vyjadril tiež nie veľmi v duchu dnešnej politickej korektnosti: „Válka sa bude spojenům lépe dařit a skončí dŕív, pokud odloží kriketová a gentlemanská pravidla, budou bojovat a zabíjet tolik Němců, kolik bude možné, bez ohledu na jejich rasu, náboženství, pohlaví a věk. Naléhavě dnes radím bombardování otevřených měst a také zabíjení žen a dětí, pokud to umožní tuto strašnou válku zkrátiť“. (tamže, s. 175).   V Českej republike, ale možno aj na Slovensku sa nachádzajú ulice pomenované po bývalom ministrovi Janovi Masarykovi. Tiež sa majú názvy týchto ulíc odstraňovať z empatie voči obetiam Benešovho a Masarykovho režimu? 

Jozef Tiso nie je zodpovedný za holokaust, nebol jeho strojcom, ani ho nerealizoval. Podľa vyjadrenia porevolučného generálneho prokurátora ČSFR JUDr. Tibora Böhma Jozef Tiso nie je na listine vojnových zločincov. Ak Vám pani doktorka ide naozaj o fakty, ako uvádzate v rozhovore a ste si ich dostatočne naštudovali, určite viete, že aj súd – Národný súd – ktorý Dr. Tisa súdil bol zmanipulovaný a politický. Opäť si dovolím citovať z Wardovej knihy, ktorý na adresu retribučného súdu napísal: „Daxnerovo [predseda Národného súdu] neprofesionálne správanie, najmä preplnenie poroty komunistami, podkopalo nestrannosť súdu a Benešova osobná túžba vidieť Tisa visieť posilnili názor, že súd bol nástrojom českej pomsty. Nepomer medzi trestami vymeranými Machovi a Tisovi spolu s komunistickým zmanipulovaním procesu a Tisovej popravy boli ďalším dôvodom, prečo zavrhnúť verdikt súdu. Slováci mali uveriť, že ich Tiso zradil“ (Ward, 2018, s. 325-326). A na ďalšej strane uvádza: „Možno predložiť presvedčivé dôkazy, že Tiso bol pozoruhodne zbožný kňaz a značne prispel k rozvoju svojho národa“ (tamže, s. 327).    

Jozef Tiso patrí medzi významné osobnosti našich dejín a podľa môjho názoru si pomenovanie ulice (možno nielen vo Varíne) zaslúži tak, ako Ľudovít Štúr. Je pozoruhodné, že pomenovanie ulice po Dr. Tisovi Vám prekáža, ale Ľudovít Štúr Vám už nevadí. Dokonca, paradoxne Vám vo Vašej obci neprekáža ani ulica, ktorá nesie meno zbojníka (taktiež právoplatne odsúdeného) Juraja Jánošíka.  

Vážená pani poslankyňa PharmDr. Ticháková, môžeme mať na historické osobnosti svoj názor, ale v demokratickej spoločnosti je vhodné, ak sa akceptuje a prijíma názor aj iného. Ak by Vaši spoluobčania zdieľali Váš názor, určite by názov ulice boli dávno zmenili. Myslím si, že zrejme to tak nie je, keďže ako ste sama v rozhovore uviedli, spoluobčania Vás veľmi nepodporili. Pozrel som si výsledky komunálnych volieb vo Vašej obci na internetovej stránke denníka SME. Vy, ako kandidátka na starostu v ostatných komunálnych voľbách 2018 ste získali 363 hlasov (21,9%). Váš protikandidát – terajší starosta obce 1199 hlasov (72,2%). Rozdiel je značný. Som presvedčený, že ak by podobný názor, ako mate Vy malo viac občanov, podpora vo voľbách by bola viditeľnejšia. Ak by ste skutočne boli osobnosťou, akým by sa malo ocenenie udeľovať a boli skutočná zástankyňa demokracie, rozhodnutie spoluobyvateľov by ste rešpektovali. Z Vášho vyjadrenia sa mi však javí, že väčšinový názor v obci, ale možno aj v spoločnosti je pre Vás irelevantný. Aj prostredníctvom silových zložiek (NAKA, prokuratúra) sa snažíte prinútiť spoluobčanov, aby sa Vám prispôsobili a podriadili. Takéto počínanie nepovažujem za prejav demokracie a už vôbec nestojí na princípoch a hodnotách, za ktoré ste boli ocenená.

S úctou 

PaedDr. PhDr. Ladislav Moravík, DiS.,

Učiteľ dejepisu a výchovy k občianstvu, vysokoškolský pedagóg

Zdroj fotografie: Slovenský národný archív

Predchádzajúce stanovisko vo veci Tisovej ulice:

Tisova ulica vo Varíne a dve paradigmy myslenia