Ujo, ja mám vši!

Tak sa popýšil môj malý syn môjmu priateľovi, lekárovi, keď v istej africkej krajine ich dostal od domorodých detí. Myslel si, že je to čosi dobré, keď o tom hovoria aj „dospeláci“. Táto historka mi prichádza na rozum, keď počujem, ako sa vládna hegeromatovičovská chrapač pýši nejakými úspechmi. 

Napríklad keď ministerský (takmer) nositeľ Nobelovej ceny za finančníctvo hovorí o geniálnych finančných riešeniach v čase tejto strašnej pandémie, keď na slovenských uliciach musíme každodenne prekračovať kopy mŕtvych spoluobčanov. Že už stihol prešustrovať miliardy? To predsa predsa nestojí za reč v porovnaní s úspechmi, ktoré svojimi testovacími, žrebovacími či inými geniálnymi kampaňami dosiahol.

Alebo spomeňme iného (takmer) nositeľa Nobelovej ceny za sféru práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý iste už vtedy, keď sa angažoval v rámci akcie Gorila a cítil sa najpovolanejším kandidátom na funkciu prezidenta republiky, myslel na splnenie sociálnych potrieb pracujúcich.

Nemožno nespomenúť ani ďalšieho (takmer) nositeľa Nobelovej ceny za mier, ktorý svoju mierumilovnosť dokázal nielen tým, že má modrú knižku a v boji by bol asi nepoužiteľný (hoci zase, na holej gebuli vraj lepšie drží prilba), ale najmä tým, že sa nadštandardne kamaráti s najmierovejšou krajinou na svete.

Spomeňme aj istú (takmer) držiteľku Pulitzerovej ceny, ktorá má pod palcom kultúru. Tá vraj počula o slovenskom folklóre dva razy v relácii Kapura a Maticu slovenskú si mýli s čínskou skrutkou, ale zato sa kamaráti s tými správnymi ľuďmi.

Koho sme v top zostave vynechali? Už to mám! Predsa ministra školstva, vedy a športu. To je funkcia pre polyhistora. Keby bola anketa, v čom z toho sa tento náš špecialista vyzná, a keby sme ho nepoznali, tak by to sotva kto uhádol. A pritom by bola odpoveď strašne jednoduchá – v ničom. A keďže Nobelova cena za kaderníctvo či obuvníctvo sa, žiaľ, neudeľuje, tak asi ostane bez ceny…

V tejto partičke by sa však našlo aj dosť ďalších kandidátov na Nobelovu cenu. Šipoš, Krúpa, Klus, Dostál, Pročko, Kolíková, Sulík (v budúcnosti už nádejný občan Klokanistanu), ďalšia nemenovaná osoba, ktorá je známa kotkodákaním, a tiež iná, ktorá vyhlásila, že bude „šéfkou“ všetkých Slovákov, len si neuvedomila, že len malá časť z nich sú takzvaní progresivisti…

Akými „úspechmi“ sa títo všetci budú môcť pýšiť, to raz spravodlivo zhodnotia ľudia „tejto krajiny“. A veru, ten spôsob sa im asi nebude páčiť. Niektorí možno radšej vopred prevrátia kabát, ako je u nás peknou tradíciou, tušiac, že by možno neunikli spravodlivej odplate – napríklad takej, aká sa historicky osvedčila v Prahe v roku 1618 – defenestrácii… Iní sa možno budú vyhovárať na duševnú chorobu a dajú prednosť ústavu v Pezinku. Samozrejme, niektorí sa na bláznov ani nemusia hrať. 

Ach, Bože, pomôž nášmu naivnému ľudu prežiť éru hegeromatovičovej chunty, tisíckrát zhubnejšej ako je epidémia korony, lepry a syfilisu dohromady!