Slovenčina

Publikované 10.01. 2022 o 16:28 |

Karma článku: |

Počet pozretí: |

Počet komentárov: 0

Vážený pán Hrnko

Práve som prečítal Vašu otázku smerovanú k vedeckej obci. Pozastavujete sa nad možnosťou vylúčenia nášho jazyka z jazykov vedeckých prác. Ja verím, že je to pravda. Slovenčina je podľa súčasných mudrlantov, úplná zbytočnosť. Niečo nepotrebné, niečo nadbytočné, niečo obťažujúce každého „moderného“ svetoobčana.

História si pamätá boj českých elít, ktoré sa postavili proti Štúrovi, keď obhajoval Slovenčinu. Dávali mu za vinu, že vymyslel národ. Že z nárečia češtiny stvoril samostatný rod namiesto odnože.

Štúr prekazil asimiláciu. Aj T.G. Masaryk bol presvedčený, že keď republika vydrží 50 rokov, bude národne jednotná. K tomu mala slúžiť aj pripravovaná učebnica pre slovenské základné školy – Jazyk československý. Nepodarilo sa. Slováci splňujú, lepšie povedané spĺňali, všetky potrebné atribúty národa – jazyk, územie, kultúru, históriu, resp. náboženstvo.

Postupne strácame jednu hodnotu za druhou. Územie preberajú zahraničné spoločnosti. Vlastnia takmer všetko, čo nám patrilo. Kultúra padá na existenčné dno aj zásluhou finančnej anémie. Náboženstvo je vo väčšej ilegalite, ako bola Komunistická strana kým nevládla. Históriu je zbytočné spomínať. Pre tento štát je nebezpečná a zabudnutia hodna. Preto sa o našej minulosti nedozvie školáčik, školák ani vysokoškolák. Spomeňte národovca a môžete očakávať raňajky s NAKA.

Posledné, čo nám ostalo je Slovenský jazyk. Ten úžasný komunikačný prostriedok, ktorý nemá vo svete obdobu. Tým nemyslím iba slovnú zásobu, gramatiku, ale aj melodiku. Stačí jedno slovo a poznám o čom je reč. Stačí priezvisko a viem, či mám chystať kvety, alebo poháre. Náš jazyk rastie s nami ako matkou pletený sveter. Ani storočný mlynček neurobil z dobrého Slováka Maďara. Jazyk je to posledné, čo nám ostalo.

Snaha zničiť Slovensko naberá na sile. Máme vládu zložená z čudných existencií, vrchný veliteľ vojsk pokojne odovzdá územie pod cudzie velenie, parlament nerieši biedu voličov, ale iba svoje mini bitky. Pomocou protiústavných vyhlášok a nariadení spoločnými silami atomizujú vlastný národ.

Posledné, čo ešte musia zničiť je jazyk. Idú rokovať o zrovnoprávnení cudzieho jazyka s tým úradným, namiesto toho, aby Slovenčinu povýšili na jediný štátny a úradný jazyk. Štátne školy majú vraj na zmiešanom území učiť Slovenčinu ako cudzí jazyk, do štátnych služieb prijímajú zamestnancov bez overenej znalosti štátneho jazyka slovom aj písmom. Úbohú znalosť Slovenčiny vidíte v každom písanom prejave, v každom verejnom prejave. Jazyk nemusí ovládať ani docent.

A, o čo ide? Ak stratíme kultúru, územie, históriu a jazyk, budú z nás Európania ako vyšití. Očkovaní testovaní aj prekonaní. To si želá každý, kto ponižuje Slovenčinu.

Brezová 10. januára 2020

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidla preštudovali a porozumeli im.

René Pavlík

O AUTOROVI

Narodil som sa v čase, keď vlaky mali tri triedy. Podstatnú časť života som strávil v Bratislave. Po absolvovaní strednej školy som aj maturitu zvládol bez protekcie a podvádzania.
Prestávky bývania ma zastihli v Pardubiciach (otec reprezentoval v ÚDA), v Košiciach (dva roky na internáte) a v Brne (26 mesiacov - vojna na letisku).
Vystriedal som niekoľko zamestnávateľov TATRA Kopřivnice (konštruktér motorov, skúšobný technik), STK (kontrolór), SHMÚ (hydrológia podzemných vôd), Letisko MRŠ (ochrana, dispečer paliva).
Do 18. rokov som pretekal na kajaku a neskôr som sa venoval služobnej a súťažnej kynológii (28 rokov).
Bratislavskú králikáreň, ktorej hodnota neustále stúpa, som pred dvanástimi rokmi prenechal svojmu ženatému synovi (s dvomi deťmi), aby nemusel žiť v petržalskom podnájme a presťahoval som sa do krásneho prostredia kopaníc kde sa ešte ľudia zdravia aj keď sa nepoznajú. Neľutujem.
Moje rodné mesto sa zmenilo a máločo v ňom k lepšiemu. Rodná nemocnicu na Zochove neexistujej, výletnú reštaurácia do ktorej chodil už Ľ. Štúr nepoznávam, tam kde desaťročia predávali klince je bohviečo, a v MHD vám nemá kto povedať kam ide a kde máte prestúpiť, sneh sa neodváža, iba solí a prehadzuje. V Bratislave je viacej Blavákov ako normálnych ľudí. Opakujem - neľutujem.
Ak som napísal málo, rád doplním.