Dátum 25. 12. 1991, čiže presne pred 30 rokmi, sa zapísal do dejín ako posledný deň existencie ZSSR. Samozrejme, tomuto zániku predchádzali pomaly sa stupňujúce udalosti od druhej polovice 80tych rokov, ktoré gradovali práve v roku 1991. Už vtedy existovali funkcie prezidentov dovtedajších zväzových republík, pričom niektoré zväzové republiky ešte v priebehu roku 1991 vyhlásili svoju nezávislosť, mnohé ďalšie ale váhali a čakali ako sa vyvinie situácia. Navyše v marci 1991 sa uskutočnili celozväzové referendum s otázkou: Ste za zachovanie ZSSR?, ktorého sa zúčastnilo takmer 150 miliónov občanov a viac ako 76% z nich zahlasovali za zachovanie obnoveného ZSSR ako federácie.
Čo sa udialo potom v druhej polovici roku 1991 v ZSSR by vydalo na samostatnú historickú prácu, pretože udalosti sa valili závratným tempom. Spomenúť treba aspoň neúspešný augustový „puč“ mimoriadnej Komisie, ktorý skončil neúspechom a zatknutím jej členov, ale najmä začiatok decembra 1991, kedy boli v rezidencii Viskuli podpísané tzv. Bielovežské dohody, ktorými vtedajší čelní predstavitelia Ukrajina, Rusko a Bielorusko ešte za existencie ZSSR rozhodli o zriadení medzinárodnej organizácie – voľného zväzku týchto krajín, tzv. Spoločenstva nezávislých krajín (v origináli Содружество Независимых Государств). Tento krok bol zavŕšením o.i. mocenského boja Gorbačov – Jeľcin, z ktorého, ako vieme vyšiel víťazne ten druhý a ktorý priviedol až k zániku ZSSR.
Čo sa teda presne stalo 25. decembra 1991?
Už doobeda RSFR – jedna zo zväzových republík zmenila svoj názov na Ruská federácia a príslušný zákon ihneď podpísal Boris Jeľcin, prezident vtedajšej zväzovej republiky. Ten ako prvý vystúpil pre CNN s oznamom, že dnes ZSSR ako štát ukončí svoju činnosť. Gorbačov mal dva telefonické rozhovory – s vtedajším prezidentom USA Georgom Bushom st. a ministrom zahraničných vecí Nemecka Hansom-Dietrichom Genscherom. Večer potom vystúpil Gorbačov pred kamerami, pred ktorými podpísal dekrét o odstúpení z funkcie prezidenta a vrchného veliteľa ozbrojených síl Sovietskeho zväzu.
S týmito právomocami je samozrejme spojené aj právo ovládania „jadrového kufríka“, ktorý sa tiež musel dostať do Jeľcinových rúk. Práve s týmto však boli najväčšie problémy, pretože nikomu nebolo jasné, ako má právne prebehnúť toto odovzdanie jadrového arzenálu fakticky z rúk najvyššieho predstaviteľa zanikajúcej krajiny, nakoniec sa to vyriešilo tak, že ho Gorbačov odovzdal maršalovi Šapošnikovovi, od ktorého si ho neskôr prevzal Boris Jeľcin (ktorý mal inak úrad v tej istej budove ako Gorbačov).
Večer okolo siedmej hodiny predniesol – teraz už bývalý prezident ZSSR Gorbačov svoj rozlúčkový prejav, v ktorom hovoril najmä o ukončení studenej vojny, čo podľa jeho názoru navždy odstráni hrozbu svetovej vojny. Na otázku, čo by si mala pamätať o tomto dni história, povedal, že by bol rád, aby ľudia ocenili, čo sa urobilo v rokoch perestrojky a že to vníma ako začiatok nového života.
Večer bola zo stožiara Kremľa spustená zástava ZSSR a nahradila ju ruská štátna zástava. Podľa slov básnika Jevgenija Jevtušenka, ktorý bol vtedy na Červenom námestí, mnohí ľudia nechceli veriť tomu, čo sa deje a čo vidia. V závere dňa stihol Boris Jeľcin cestou veľvyslanca ZSSR pri OSN odovzdať odkaz generálnemu tajomníkovi, že namiesto členstva ZSSR bude členom OSN Ruská federácia. Sovietsky zväz po takmer 70 rokoch svojej existencie zanikol a s ním aj jedna celá epocha. Pre mnohých vtedajších obyvateľov, ale aj zahraničných analytikov to bol šok, pretože takýto vývoj a navyše tak rýchlo nečakali.
Zánik ZSSR bol taký rýchly, že absolútne nestihol vyriešiť územné problémy, ktorých následky cítime doteraz, ako napr. otázku Krymu, Pridnesterska, Abcházska, koridoru do Kalinigradu a ďalších. Mnohé súčasné problémy vrátane súčasného napätia okolo Ukrajiny majú svoj pôvod v nedoriešených otázkach roku 1991. Ak sa aj potencionálne predpokladal podpis nejakého iného typu zväzového dohovoru, ako napr. plánovaného Zväzu suverénnych štátov (v origináli Союз Суверенных Государст), to sa už nikdy nestalo a jednotlivé republiky išli svojou cestou.
Zaujímavou otázkou je, či je možno ešte niekedy znovuzrodenie ZSSR verzia 2.0? Podľa výskumu robeného v r. 2016 prestížnym inštitútom prieskumu verejnej mienky Levada Centr je 56% občanov Ruska ľúto rozpadu ZSSR, na druhej strane len 12% z nich by podporilo jeho obnovenie (navyše málokomu je ľúto Komunistickej strany Sovietskeho zväzu). Sem – tam však z prostredia niektorých médií a analytikov počujeme názor, že v samotnom Rusku sú sily, ktoré chcú obnovenie Sovietskeho zväzu a dôkaz vidia napr. aj v tom, že nedávno nastúpila hokejová zborná v hokejových retro-dresoch s nápisom CCCP. Môžeme spomenúť aj jeden diel populárneho animovaného seriálu Simpsonovci, ktorý vtipným spôsobom predpovedal obnovenie ZSSR (a veľa iných predpovedí jeho tvorcom už vyšlo – či zvolenie Donalda Trumpa prezidentom, alebo rozšírenie záhadnej respiračnej choroby).
Aké je z toho poučenie z tohto dňa, ktorý sa odohral pred tridsiatimi rokmi do budúcnosti? Ak Vás ktokoľvek presviedča, že nejaký štátny útvar je tu naveky a nikdy nemôže zaniknúť, môže sa mýliť bez ohľadu na dĺžku jeho existencie, či je to 70, 100 alebo 200 rokov a svetu a mierovému vývoju najviac pomôžu zodpovední politici, ktorí vedia čo robia a dokážu posúdiť následky svojich činov.