Súčasný ekonomický systém nám Fico prezentuje ako zázrak zjavenia. Neuvedomuje si, že už doslúžil. Nie Fico, ale systém. Alebo aj Fico, aj systém. Je to už len otázka času. Ekonomika postavená na základoch minulých storočí nemá perspektívu. Musíme zmeniť pohľad na život a prispôsobiť mu aj ekonomické podmienky. Je to úloha pre odhodlaných, pretože musia byť zmenené bázové predpoklady. Po slovensky: „Musíme zmeniť základy nazerania na ekonomiku a prispôsobiť tomu aj základy jej samotnej.“ Aby sme mohli vidieť ekonomiku v iných súvislostiach musíme prekonať strach zakorenený hlboko v nás a odkryť v sebe odhodlanie veci vnímať tak, ako sú. Musíme si dať odpoveď na základnú otázku, čomu má ekonomika slúžiť? Už som to spomínal. Musí slúžiť zvýšeniu kvality života spoločnosti. Nie jednotlivca. Na jednotlivcovi je postavený súčasný ekonomický systém a ten práve kvôli tomuto kolabuje. Z tohto dôvodu nie je schopný transformácie. Práve zo strany jednotlivcov, ktorí stoja na pomyselnom vrchole pyramídy je transformácii bránené. Mne pripadá zvláštne, že veľká množina jedincov na tejto planéte je presvedčená o tom, že sa môže mať dobre len na úkor niekoho iného, nie spoločne a v súčinnosti s ním. Lenže všetko je v hlave, v našom vnímaní a chápaní súvislostí.
Globalizácia a robotizácia sú dôležité atribúty, ktoré ovplyvnia nielen ekonomiku. Paradoxne prinesú skazu Západnej civilizácii, ktorá ich stvorila. V súčasnosti náš pán premiér s obľubou a potešením prehlasuje, ako nám stúpajú makroekonomické ukazovatele, ako nám rastie životná úroveň. Hovorí „A“, ale nehovorí „B“. Možno preto, že nechce, možno preto, že nerozumie. Musíme si uvedomiť, že globalizácia odstraňuje prekážky. Už nie je žiadny problém vyrábať dnes tu a zajtra tam. Aby som nezabudol, v tejto súvislosti mi vyskočila ďalšia dôležitá otázka: „Pre koho?“ Spotreba sa zmení. Pôjde významne dole. Neviem či je to otázka rokov, desaťročí, alebo sa tak stane už zajtra. Určite sa tak udeje v blízkej budúcnosti. Ale poďme späť. V dnešnej dobe technológií, ktoré priniesli so sebou jednoduché riešenia, nie je žiadny problém preniesť fabriku z Európy do Ázie doslova z večera do rána. Videli ste video ako postavili v Číne železničný uzol naozaj z večera do rána? Fantastické, až neuveriteľné. Takto jedného dňa môžu odísť automobilky, alebo akékoľvek iné výrobné závody za lacnejšou pracovnou silou do Ázie, kde náklady na výrobu tvoria zlomok nákladov u nás. Otázka neznie či, ale kedy sa tak stane? Ak si nedokážeme odpovedať, môžeme zostať stáť nemilo prekvapený s ovisnutou sánkou. Stane sa tak v prípade, že budeme naďalej trvať na princípoch súčasného nazerania na ekonomickú vedu.
Robotizácia prinesie zvýšené nároky na vedomostnú úroveň obsluhy a údržby, a zníži nároky na výkon manuálnej práce potrebnej k výrobe. K robotizácii nie je nutné povedať viac.
Tretí významný faktor, ktorý ovplyvní ekonomiku bude vojna. Konflikt na Blízkom východe sa preklopil do vyššej úrovne a na stole je otázka prežitia bipolárneho sveta. Bolo by naivné myslieť si, že doterajšie mocnosti sa len tak vzdajú svojich pozícií. Tento konflikt je viacúrovňový a vo vzťahu k ekonomike nemá význam ho hlbšie rozoberať. Nás môže zaujímať vzťah USA k Európe a v tejto súvislosti odolnosť európskych politikov. Z hľadiska zotrvania Spojených štátov na poste svetovej mocnosti je jednoznačný záujem preniesť vojnu do Európy. Ideálny stav je na európskej pôde vstúpiť do vojny s Ruskom a Európu vnútorne podkopávať v konflikte s moslimským svetom.
Skúsme zhodnotiť naše možnosti (mám na mysli SR) v hore uvedených súvislostiach. Hoci teraz nechcem hodnotiť vzdelanostnú úroveň, ale je potrebné aspoň spomenúť. Náš súčasný vzdelávací systém je postavený na tom, že je potrebné nejaké vzdelanie mať. Väčšinou bez vízií uplatnenia sa absolventa v spoločnosti. Musíme výchovný a vzdelávací systém zásadným spôsobom prebudovať. Pôjde to ruka v ruke so zmenou systému riadenia. Globalizácia, robotizácia, vojna a nastupujúca finančná kríza oberie domáce obyvateľstvo o pracovné príležitosti. Ale nielen domáce, celý Západný svet sa začne viditeľne rúcať. Tento proces už beží. Toto bude dôležitým dôvodom, prečo sa v zahraničí pracujúci Slováci začnú vracať domov na Slovensko – rozdielna bezpečnostná situácia vo svete a iná u nás doma. Musíme sa na toto obdobie pripraviť.
Skutočnosť je taká, že príde čas, kedy upravované štatistiky nás prestanú hladiť po duši a budeme musieť konať. Práce, prinášajúcej peniaze bude menej a menej. Ak budeme chcieť zamestnať viac ľudí, úmerne sa tým skráti čas na prácu. Jééj, tešme sa, budeme mať viac času na seba, svoje koníčky, záujmy. Otázka je, či si to želáme? Poznám ľudí, ktorí žijú len prácou. Najlepšie 12 a viac hodín denne. Úplne vyhorené energetické trosky. Jedného môjho kolegu sa pri prácach v Rakúsku pýtali, že aké má hobby, či pestuje nejaký šport. Odpoveď? Doslova nepreložiteľná, asi v zmysle: „Čo si ty k…t, veď ja som stále v robote.“ A treba dodať, že je na to patrične hrdý.
Menej príjmov do štátnej pokladnice prinúti budúce vlády znižovať výdavky štátu. Štát bude musieť zoštíhliť svoj aparát a prestať nakupovať služby, ktoré môžu urobiť občania vlastnými rukami. A hlavami samozrejme. Takto bude musieť riešiť stav nezamestnanosti. Môže ísť doslova o otázku prežitia. Zásadný výpadok štátnych príjmov nás konečne prinúti zamyslieť sa nad fungovaním ekonomicko-spoločenského systému. Dnes ešte žijeme v relatívnom blahobyte, preto sa môžete zdanlivo oprávnene smiať podobným katastrofickým scenárom. S určitosťou však príde čas, kedy budeme musieť naše prístupy zmeniť. Stane sa tak vtedy, keď peniaze prestanú mať hodnotu. Tento čas je pred dverami.
Riešením by mohlo byť vybudovanie komunitného (kruhového) modelu spoločnosti, kde by určité oblasti, spájajúce sa prirodzene do širších celkov boli sebestačné v potravinách, službách, občania by sa podieľali na rozvoji a budovaní spoločnosti. Chod spoločnosti bude vyváženejší. Priemysel by bol rovnovážnejšie rozložený po celom území štátu. Slovensko je malá krajina a toto sa dá realizovať. Na rozlohe ale nezáleží, na odhodlaní áno. Už pri politike V. Mečiara sa mi ježili vlasy na hlave a pýtal som sa, prečo je množina samoživiteľov a živnostníkov poskytujúca služby pre štát nezaujímavá, doslova potieraná. Mečiar si v tej dobe budoval svoju kapitálotvornú vrstvu. Táto časom vymizla, ale živnostník je stále tu, prípadne v zahraničí a štát mu stojí na krku aj naďalej. Tento štát nezaujíma kvalita života svojich občanov, preto je namieste otázka, či je to ešte náš štát a komu vlastne patrí? Štát považuje občana len za zdroj príjmov. Nezaujímajú ho jeho potreby. Toto nazeranie je nesprávne, ale momentálne nie je ochota s tým nič robiť. Štát bol sprivatizovaný a občan slúži len na napĺňanie túžob vyvolených jedincov. Súčasná vládnúca garnitúra musí tento stav udržať už len zo strachu z trestu. Toto je dôvod nepriateľstva medzi štátom a občanom. Táto disharmónia je dôvodom, prečo sme sa my občania rozhodli, že vybudujeme spoločnosť podľa vlastných predstáv.