Boj akoby bez konca …

Po celú existenciu ľudstva od doby homo homo sapiens sa ľudia snažia úspešne vybojovať odveký boj, aby mohla pravda konečne zvíťaziť nad klamstvom, no akosi sa im to nedarí. Klamstvo, pretvárka, neúprimnosť v podobe farizejstva sa nekoná iba u veriacich v kostoloch, ale, a to je najsmutnejšie aj medzi ostatnými ľuďmi. Nie som ani veľmi sklamaní z toho, že môj predchádzajúci blog, venovaný 17.11.1989 nebol veľmi naklonený zmýšľaniu oklamaných ľudí z činov súčasných politikov, keď ich prioritne zaujímajú iné problémy spoločnosti, kde hlavnú úlohu hrá podivná a až prihlúpla vládna politika boja či vojny voči vlastným občanom nielen pri riešení pandémie, ako to, že sa dajú ľudia veľmi lacno manipulovať nielen vládnymi politikmi, ale aj tých z opozície pod lacnými heslami. Najtriezvejší pohľad na súčasnú spoločenskú, zdravotnú, ekonomickú, sociálnu či politickú situáciu z nich má podľa môjho názoru iba strana Hlas – SD a Republika. Strana na čele s pánom Pellegrinim však inak nijako nevystupuje svojou politikou z rámca doterajšieho politického a právnemu systému a poväčšine svojou rétorikou pripomína skôr klasické názory na politický a právny systém, ktorý všetkým politikom akosi výsostne vyhovuje. Táto politika a stávajúci politický a právny systém však už novodobým podmienkam pre zlepšenie životných podmienok ľudí veľmi nevyhovuje, ale aj tak sa politici stále utiekajú k osvedčeným uniformným metódam politickej propagandy, keď sa riadia iba kampaňovitými náladami ľudí v závislosti s momentálne prebiehajúcimi spoločenskými problémami so zvládaním nákazy a nie aj tým, čo by ľuďom pomohlo a mohlo byť najprospešnejšie na ceste k ich trvalej spokojnosti ako žiť v dostatku a bezpečí. Osobne zastávam názor, že takéto konanie nie je už dávno v súlade s pravdou, právami ľudí a spravodlivosťou a už vonkoncom nie so samotnou podstatou demokracie – skutočnou vládou ľudu. Demokracia je u nás stále iba predstieraná a tak je to aj vo väčšine štátnych útvarov vo svete. Ľudia nikde nevládnu, vládnu im iba politici, ktorí sú podporovaní rôznymi oligarchami a naopak oligarchovia potom podporujú politikov. Je to dokonalo uzavretý kruh, z ktorého sa na prvý pohľad ani nedá uniknúť. Ľudia však často zabúdajú, že ich volebné právo je obrovská sila, obrovská moc, ktorá ak sa uplatní zmysluplne, by dokázala ľuďom do ich rúk prinavrátiť správu vecí verejných. K tomu je však skutočne potrebná ochota ľudí akceptovať rozhodovania o osobnej zodpovednosti a to absolútne individuálne aj v prípade akýchkoľvek volieb uplatňovať svoj imperatívny mandát – rozhodovať sa podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Ruku na srdce, kto z nás tak aj koná ? Ani ja som nebol donedávna iný, keď som volil tých, o ktorých som sa domnieval, že splnia moje očakávania, no nestalo sa tak a preto som všetky doterajšie vlády silno kritizoval. Dospel som k poznaniu, že nech zvolíme akýchkoľvek politikov, po voľbách nikdy nesplnia svoje predvolebné sľuby svojim voličom, pretože majú potom úplne iné osobné záujmy. Nikto si rád nepriznáva svoje chyby a nikto zrejme nedokáže ani prekročiť vlastný tieň, ak nedokáže pri voľbách prevziať na seba aj osobnú zodpovednosť a tým politikom, ktorý ho sklamali už nikdy nedať svoj hlas. Je veľmi príznačné, že ak sa vlády po voľbách menia, stanú sa nové vlády veľmi skoro zlými a dovtedajší vlastníci moci najlepšími opozičnými kritikmi. Obyčajní, slušní a dobrí ľudia sa tak práve z týchto dôvodov stále pohybujú v akomsi bludnom kruhu z ktorého na prvý pohľad nie je úniku. No existuje cesta, ako k tomu politikov donútiť – ak nebudú mať v najbližších voľbách niektoré doteraz ľuďmi žiadané a nikdy nesplnené sľuby vo svojich predvolebných programoch kandidujúce politické strany a hnutia, mali by ich ľudia ignorovať a nevoliť ich. A to by sa malo dotýkať hlavne ich predvolebnej kampane. Vôbec tu nejde o koniec politických subjektov ak si dostatočne uvedomia závažnosť situácie, keď sú naši občania názorovo rozdelení takmer na všetko dianie v našej krajine a začnú sa týmto zrejme najhlavnejším problémom vážne zaoberať. Ľudia by sa už nikdy nemali dať ovplyvňovať žiadnymi politikmi, ktorých rétorika je zameraná iba na vzájomnú nenávisť ako aj na vzájomné okiadzanie sa prehreškami a kauzami, či označovanie sa za fašistov, komunistov a iných predstaviteľov zločinných ideológií, čo iba znásobuje vzájomnú nenávisť medzi ich voličmi. Veľmi ma zaujal jeden rečník na tribúne nám. SNP, ktorý vyzýval, aby sme sa združili do jednej rodiny a nie sa rozdrobovať. K tomu je ale potrebné, aby sa zrodil taký názorový prúd, ktorý by univerzálne dokázal spojiť všetkých ľudí dobrej vôle. Veľmi by k tomu napomohla nejaká spoločná diskusia zástupcov všetkých spoločenských vrstiev bez účasti politikov a ak by bola prijatá nejaká spoločná deklarácia o spoločnom postupe na základe demokratických princípov. Skutočne sa môže stať, že to doterajšie nepochopiteľné ticho a pokoj môže raz prerásť do nekontrolovateľných rozmerov. Všetci sme predsa obeťami zlovôle mocipánov v podobe vládnych politikov či terajších, či minulých, ktorí nedokázali ani za 32 rokov pretvoriť našu spoločnosť na ekonomicky silný, nezávislý, právny, sociálne ľudový a teda skutočne demokratický štát, v ktorom by sa mali všetci ľudia podľa svojich možností dobre a žili v bezpečí. Politici nám napriek všakovakým sľubom nikdy neslúžili, neslúžia a ani nikdy nebudú slúžiť, ak ich k tomu ľudia nedonútia.
Pravda oči kole a priznať si vlastné omyly a chyby je pre mnohých z nás stále akoby neprekročiteľnosť vlastného tieňa. A to sa týka hlavne všetkých súčasných politikov, ktorí sa veľmi ochotne a veľmi radi podieľajú na získanej moci, ale prevziať aj zodpovednosť za svoje činy, či skôr nečiny už takí ochotní a radi nie sú. A to by malo byť mementom pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o svoje osudy, o veci verejné a o to, aby sa im žilo slobodnejšie a lepšie ako doteraz. Všetko je to iba na ľuďoch, či sa rozhodnú pri najbližších voľbách správne. Ak nie, nekonečný kruh beznádeje sa bude ako perpetum mobile bez nároku na jeho vymanenie sa z neho krútiť ďalej. Určite raz ľudia dospejú k poznaniu, že ak chcú žiť lepšie a nie iba živoriť, musia pre to aj niečo urobiť a nie sa iba stať otrokmi ovládanými nezodpovednými a zločinnými ideológiami a ich politikmi. Ľudia by si mali vládnuť sami a to je nielen odkaz 17. novembra 1989, ale odkaz samotného výkladu demokracie.