Substitúcia

Publikované 26.10. 2021 o 13:12 |

Karma článku: |

Počet pozretí: |

Počet komentárov: 0

Orchester

V základnej škole sme používali pojem – substitúcia. Kto si nepamätá, pripomeniem. Je to spôsob zastupovania. Komplikovaný výraz nahradíme jednoduchším a keď príde vhodný čas, vyriešime aj ten komplikovaný.

Podobné to je aj v štáte. Na riešenie množstva každodenných, ale aj dlhodobých problémov sme zvolili substitúciu v podobe národnej rady a vlády. Očakávame, že budú fungovať ako orchester. Krásne, súzvučne a organizovane. Ako filharmonici. Platíme ich podstatne lepšie ako filharmonikov a trpezlivo čakáme, kým si naladia a dohodnú čo zahrajú.

Ladia už 28 rokov. Menia dirigentov prvých hráčov, sľubujú diela ktoré vo svete úspešné hrajú iné orchestre desaťročia, ale náš nie a nie naladiť. Nečudujme sa. Človek, ktorý včera dostal taktovku v darčekovom balení sa postaví na stupienok a čaká nástup od huslistu rovnako včera prvý krát obdarovaného nástrojom. V orchestri máme aj hudobníkov, ktorých nástroj svojou funkčnosťou prekvapil. Jediné čo ich neprekvapilo je plat. Dostávajú ho pravidelne, každý mesiac aj s diétami a frakovným. Počul som aj vysvetlenie nič sa nedeje, naučia sa. Ale načo sa prihlásili, keď nevedia? , Ba, nepoznajú ani noty?

Nezahrajú a nezahrajú. Hrať nevedia, ale vedia sa hádať a obviňovať. Každý z nich pozná prehrešky každého spoluhráča, pozná aj špatnosti bývalých členov, koncert majstrov aj bývalých dirigentov. Kašlú na noty, kašlú na poslucháčov. Namiesto sľubovaných diel, sa z orchestrišťa ozýva iba kakofónia. Sem tam niektorý hráč pohrozí žalobou, vykričí hodinky, závidí ranč, pripomenie drogy. Odhalí spreneveru, pauzu keď mal hrať a hru na falošnej klapke. Ani melódia, ani rytmus.

Bolo by to v poriadku, keby to nebola naša substitúcia, keby sme ich nemuseli platiť. Platíme a doplácame. Substitúcia nefunguje. Ešte chvíľu vydržíme, ale už sa na scéne stmieva, diváci v hľadisku začínajú mrznúť. Ani bufet nie je čo býval. Jediná istota sú stupienok a stoličky zateplené odmenou. Dokedy? Prečo dirigenti, koncert majstri, ale aj hráči nezatvorili falošných kolegov, keď poznali ich prehrešky. Ako je možné, že sa na scénu dostávajú stále, horší hudobníci bez morálky a sebareflexie? Ja hluchého huslistu nepoznám, ale aby sa takýto prihlásil do hudobného telesa a bol aj prijatý je nonsens. Ak neopravíme substitúciu, k správnemu výsledku sa nedoberieme. Prepadneme!

Brezová 26. októbra 2021

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidla preštudovali a porozumeli im.

René Pavlík

O AUTOROVI

Narodil som sa v čase, keď vlaky mali tri triedy. Podstatnú časť života som strávil v Bratislave. Po absolvovaní strednej školy som aj maturitu zvládol bez protekcie a podvádzania.
Prestávky bývania ma zastihli v Pardubiciach (otec reprezentoval v ÚDA), v Košiciach (dva roky na internáte) a v Brne (26 mesiacov - vojna na letisku).
Vystriedal som niekoľko zamestnávateľov TATRA Kopřivnice (konštruktér motorov, skúšobný technik), STK (kontrolór), SHMÚ (hydrológia podzemných vôd), Letisko MRŠ (ochrana, dispečer paliva).
Do 18. rokov som pretekal na kajaku a neskôr som sa venoval služobnej a súťažnej kynológii (28 rokov).
Bratislavskú králikáreň, ktorej hodnota neustále stúpa, som pred dvanástimi rokmi prenechal svojmu ženatému synovi (s dvomi deťmi), aby nemusel žiť v petržalskom podnájme a presťahoval som sa do krásneho prostredia kopaníc kde sa ešte ľudia zdravia aj keď sa nepoznajú. Neľutujem.
Moje rodné mesto sa zmenilo a máločo v ňom k lepšiemu. Rodná nemocnicu na Zochove neexistujej, výletnú reštaurácia do ktorej chodil už Ľ. Štúr nepoznávam, tam kde desaťročia predávali klince je bohviečo, a v MHD vám nemá kto povedať kam ide a kde máte prestúpiť, sneh sa neodváža, iba solí a prehadzuje. V Bratislave je viacej Blavákov ako normálnych ľudí. Opakujem - neľutujem.
Ak som napísal málo, rád doplním.