Mary Wardová, patrónka šikanovaných

Neraz sa v histórii stalo, že tí najstatočnejší bojovníci medzi veriacimi ľuďmi dostali  od diletantských a svetom oslepených veliteľov v cirkvi bojujúcej tie najtrápnejšie dnes tomu  vravíme „onálepkovania“. Sú to vlastne osočovania. Tieto veľmi unáhlené posudky kreované  v tekviciach diletantov sú  predsudkami. A to im uverí a šíri ich, pácha modlárstvo. Služba Pravde je o niečom inom a náročnejšom.

Až neuveriteľný je osud inštitútu  jezuitiek, mimoriadne verných žien samému pápežovi, ktorý bol šokujúco samým právoplatne úradujúcim pápežom  drastickým spôsobom zakázaný. Väznila  ju  inkvizícia  ako vraj nebezpečnú bludárku a rebelku proti cirkvi svätej. Čím viac sa snažila byť verná Bohu a jeho plánu, tým viac ju súdruhovia a nesvätí „muži cirkvi“ 14 rokov zaživa a 333 rokov ešte aj po odchode do neba  na stáročia antisociálne ugrilovali. Iba Boh vie prečo… Možno že niesla na svojich duchovných pleciach veľké hriechy jej rodákov, mnohých anglikánskych apostatov… Alebo si ju Boh chystal kdesi vysoko v nebi. Alebo nám vznikol tak aj rád pre šikanovaných?

Pozrite, a katolíci nespadnite zo stoličky, čo o nej a jej diele napísal vtedajší neofaraón pápež Urban VIII. Jeho vraj najťažšiou povinnosťou je chrániť vinicu pred samozvanými robotníkmi, ktorí sejú burinu, ktorí chcú udusiť dobré sadenice, ktorí ohrozujú a potom idú zničiť dobrú sejbu. Táto burina musí byť z cirkvi ukážkovo odstránená. Odvoláva sa na nariadenia pápeža Jána XXIII./ ktorý bol aj lupič aj antipápež a museli ho dramaticky zosadiť na Kostnickom koncile/, vraj už on takéto zhubné vetvy na vetvách cirkvi už kedysi tiež zakázal. Potulujú sa vraj bez kontroly a podľa ľubovôle, obliekajú svetsky, nezachovávajú ani Tridentským koncilom vážne prikázanú klauzúru! Vraj pracujú pod zámienkou spásy duší, podujímajú sa na rozličné úlohy, ktoré nesvedčia ich pohlaviu, ich slabšiemu rozumu, ich ženskej skromnosti a predovšetkým ich panenskej počestnosti. Túto tŕňovú húštinu z poľa cirkvi treba okamžite  odstrániť! Svätá stolica ich vážne varovala, ale tieto ženy akoby z arogantného vzdoru toto neakceptovali a neprestali pracovať proti zdravému učeniu cirkvi. Nunciovia dostali prísne opatrenia z obavy pred hroziacimi nebezpečenstvami a obávanými škandálmi. Aby sa tieto škodlivé rastliny v Božej Cirkvi nemohli ďalej šíriť, preto pápež je donútený používať tú najväčšiu prísnosť. Bujnejúce rastliny musia byť od koreňa vytrhnuté a zahubené. Podľa rady troch kardinálov a podľa koncilových dekrétov prehlasuje pápež spoločnosť takzvaných jezuitiek, ich sektu a ich stav od počiatku ich jestvovania za nulu a ničotu…Ich inštitút sa má považovať za pápežom zničený!!!  Pod hrozbou veľkej exkomunikácie domy Inštitútu anglických pannien musia opustiť. Nesmú sa v nich ďalej schádzať, ani v nich hovoriť           o duchovných či svetských veciach. Nesmú sa označovať za rehoľníčky!  Môžu vstúpiť do iného rádu alebo sa vydať. Veno sa im môže vrátiť.                                                                    / podľa buly Pastoralis Romani pontificis z 13.1.1631/

Bol to jeden z nesvätých pápežov, ktorý sa rozumel viac zbraniam, knihám,  stavbám, literárnym príbehom či dôvtipným poznámkam, než vede svätých. Ako posledný z pápežov viedol ešte nezmyselné vojny. A za najbližších spolupracovníkov si vybral kariéristických synovcov a nie skutočných kresťanov. To je prvá časť jeho večnej dejinnej hanby. A tá druhá, že on a jeho poradcovia znevážili otca modernej vedy Galilea Galileiho a precízne rozšliapali povesť a životné dielo statočnej a nebu vernej anglickej panny Márie Wardovej. Bol na ňu vydaný zatykač, vraj od kardinála Barberiniho, ktorý tú latentnú nenávisť so šašovskou horlivosťou oddaného otroka zosilnil a inkorporoval tak, že ju odsúdili na 9 týždňov do cirkevného väzenia a pokúsili sa ju nielen ponížiť, ale aj zastrašiť. V inkvizičnom väzení Mary nesmela prijímať sviatosti, a keď bola z toľkých trápení blízko smrti, ponúkli jej zaopatrenie sviatosťami pod podmienkou, že podpíše odvolanie svojich „poblúdení“ a že úprimne oľutuje všetko, čím sa previnila proti katolíckej viere. Opýtala sa zdravo hrdo ako dáma: „Žiada to odo mňa Jeho Svätosť pápež alebo inkvizícia?“ Kňaz odpovedal, že pápež nie, ale miestny dekan. Vážne chorá Mary vtedy pokojne povedala: “ Nech ma Boh chráni, aby som sa pre odpustenie všedných hriechov dopustila hriechu ťažkého, ktorý by som takto urobila a zároveň by som pošpinila mnohé nevinné osoby, keby som prehlásila, že som niečo vravela či urobila proti svätej cirkvi. Nie! Keby som to urobila, dala by som za pravdu svojim žalobcom a utvrdila by som svet v domnienke, že som tu spravodlivo potrestaná. Nie, nie. Radšej sa hodím do náručia Božieho milosrdenstva, a zomriem bez sviatostí“. V najťažšej skúške svojho života si zachovala svoju ľudskú dôstojnosť a podala tak dôkaz, že plaziť sa pred dostrašenými tajtrlíkmi je nedôstojné a že byť normálnou a nedostrašenou nie je hriech. Pápež, ktorý sa o tom uväznení neskôr dozvedel, nariadil, aby ju z väzenia prepustili. Neskôr o nej pred jej sestrami na audiencii vyhlásil: „Pokladáme ju nielen za veľmi múdru, ale aj za mimoriadne statočnú a schopnú ženu. Ale čo je oveľa viac – pokladáme ju za sväticu a za veľkú Božiu služobníčku.“ Presväté silné rečičky, ako Peter vo večeradle… Napriek takýmto vznešeným slovám o nej, ale až zbabelým iba krasorečnením a silno nekajúcou nečinnosťou,toto spoločenstvo ponechal rozdrvené. Jej povesť ponechal do konca života a na ďalšie tri storočia silno pošpinenú. Jej snahy a dielo mal za úplnú ničotu. Pochovaná mohla byť iba na protestantskom cintoríne. Jej hlavný „blud“ bol, že predbehla svoju dobu. Iritovala pánbožkárov svojou  charizmou, čiže poctivou vernosťou nebeskému plánu. Vtedajší vraj najodbornejší strážcovia pravovernosti vo Vatikáne ju veru neodhadli. Vadila im aj svojou normálnosťou, ktorá u svätuškárov chronicky absentuje. A skrývajú svoje poruchy osobnosti pod presvätými maskami a premnoženými pobožnosťami. Alebo aj nebiblickými  titulmi, aby zmiatli jednoduchších ľudí, že akí sú len oni odborníci. Urban VIII. zaviedol pre kardinálov titul eminencia.  Vstúpil do dejín aj zákazom fajčiť najmä v sakrálnych priestoroch, tam až pod trestom exkomunikácie. Tú vtedajšiu novotu privezenú spoza oceána, teda tabak, považoval za podozrivú a nebezpečnú ako vraj erotické dráždidlo. Bububu!

Niektoré dnes normálne veci, ale vtedy novoty, až konšternovali vtedajších cirkevných prelátov. Napr. že  ženy by mali byť vzdelané. Zasvätené osoby by mohli žiť aj mimo kláštora a mohli by nosiť  nie iba cirkevný odev, ale aj civilný. Predstavená mala byť v Ríme a domy nemali podliehať zásahom miestneho biskupa. Opovážlivosťou bolo asi aj, že Mary sa modlila posediačky. Alebo, že mala inteligentnejší názor ako pán vedúci… To najmä. To ješitnosť od seba ešte nevykúpených chlapcov zranilo a vyprovokovalo až ku agresívnemu ataku. Podľa jej príkladu Bohu zasvätené sestry môžu byť aj normálne a zdravo sebavedomé, vznešené aj ako dámy a nie iba ako prepokorné  sestričky v uzavretej  klauzúre  kláštora, čo vtedy bol od ženy a rehoľníčky tuším v cirkevnom sklenníku vrcholom  arogantnosti. A vraj ísť odvážne aj do znesväteného terénu evanjelizovať, vyučovať a slúžiť Bohu aj v ľuďoch, to bolo oznámkované „nebeskými inšpektormi viery“ ako jasne deklasujúci prepadák. Mala zjavenie z neba, aby zrealizovala ženskú vetvu jezuitov, sami jezuitskí predstavení boli dlho proti tomuto zámeru. Nuž nemali oni takých zjavení… A vyše tristo rokov ani náznak intuície, že v tej žene bolo niečo aj nebeské. Do Vatikánu na ňu prichádzali rôznorodé negatívne a otrasné udania, napr. od anglických kňazov či od kardinála z Viedne, ktorý sa  Mary správal naoko korektne, ale do Ríma o jej spoločnosti napísal Judášske svedectvo, že je to najhoršie zo všetkého. Bol to on, čo o nej prehlásil, že je vraj “pyšnejšia ako Lucifer”? Ak nie on, tak to bolo poriadne namyslené hovädo, čo takto prekrstilo na stáročia túto vzácnu Kristovu múdru pannu.

To až takýto sme my tĺci ? Veru , nie sme my niektorí jedinci iba klasickí  hriešnici…

Hľa, Kristove sestry a takto ukážkovo surovo rozprášené. Samým pápežom, ktorému chceli byť špeciálne oddané. Podobne dopadli naši učeníci sv. Cyrila a Metoda. O týchto príbehoch sa väčšinou poslušne úctivo mlčí. Aj po ich svätorečení ? A vieme my, vážení katolíci, že tým nemým duchom mlčania sa až masochisticky stotožňujeme s touto a jej podobnými  neprávosťami? Prečo to skrývame a nepovieme o jej príbehu študentom na cirkevných školách a nechceme ich poučiť, ak by sa s niečím podobným v živote stretli? Alebo sa až tak veľmi hanbíme za túto nepríjemnú pravdu, ktorá sa veru vyskytla aj vo vnútri cirkvi a v každom storočí? Alebo sa bojíme, že keď sa podobné fakty ľudia dozvedia, tak sa Božie dielo celé zosype?

Alebo to ohrozí povesť svätej cirkvi? Títo paranoici si myslia, že sa naruší celá statika katolicizmu, keby sme spomenuli čo len jedno judáštvo v dejinách v našom interiéri

A tak si radšej strčia hlavu do piesku a majú ju tam pevne doživotne zastrčenú… A sem tam niekoho pýtajúceho sa po hlbšom poznaní doslova do očí oklamú, že my vraj judášov žiadnych ani nemáme…

„Nebojme sa pravdy“ odkazuje nám svätý pápež Ján Pavol II. Terajší emeritný pápež Benedikt XVI. Napísal o nej toto svedectvo: Mária Wardová s odvahou a odhodlanosťou vo svojej dobe prerazila cestu pre nový spôsob pôsobenia žien v Cirkvi.“

Chodil totiž k jezuitkám ako dieťa do škôlky a nemohol si aj nevšimnúť jej osud, keď bol kardinálom v Mníchove, kde ju zatkli s „kyjakmi a mečmi“ ako zločinnú osobu. Osobne podpísal dekrét, že táto výnimočná  jezuitka bude  zakrátko v katolíckej Cirkvi  blahorečená.

Navonok tento príbeh vyznieva  ako ukážkový dejinný príklad majstrovského  babráctva a ukážkového  zneužitia duchovnej moci v cirkvi. Kto ho nechce vidieť ani o ňom počuť, nech sa dá včas  vyšetriť  lebo trpí selektívnou  historickou slepotou. Ten asi iba rojčí o svojsky romanticko – ružovučkej predstave o cirkvi, kdesi medzi silno aromatickými ľaliami, kde normálny človek s fungujúcimi čuchovými receptormi dlho nevydrží. Čaká ho tvrdá zrážka s presvätými „kosákmi a kladivami“ v realite nevyzretej ľudskosti u tých, čo majú nejakú moc a nie sú dobrým príkladom pre svojich  podriadených. Alebo aj s necharakternosťou v medziľudských vzťahoch aj medzi niektorými veriacimi, aj medzi zasvätenými osobami. A ďalšia fáza expanzie tohto nahnitého ovocia? Hyperkritičnosť na každú autoritu alebo zbabelé sa stiahnutie do bubliny sklamania či ulity individualizmu. Takto dopadnú vo vraj milovaní sa navzájom  tí duchovne mladší. Tí, zrelší sa z príkladu Márie Wardovej hlboko povzbudia a poučia. Boh určite nie náhodou poslal toto svoje vzácne stvorenie do svojej vinice.

Poučili sa z toho samé jezuitky, ktoré akoby splynuli s ostatnými rehoľnicami, a nebadať na nich osobitnú charizmu svojej zakladateľky? Majú rehoľný odev ako všetky ostatné a také sú prepokorné, že kto vie ako by sa medzi nimi cítila sama zakladateľka dnes ako zasvätená grófka z vyššej spoločnosti? A majú niekde prosím Vás tieto sestry aj budovu či aspoň miestnosť, kde by našli útočište cirkevnými  vrajotcami  prenasledovaní sestry a bratia ? Taký azylový dom na Slovensku veru chýba…

Jedna súčasná slovenská jezuitka si nahlas povzdychla: „ Anglické panny sa dožili síce uznania. Volajú sa dnes Congregatio Iesu. Ale zažívame reálne to, že jezuiti akoby ani nevedeli, čo majú s nami ako spolupracovníčkami robiť. Ženskou vetvou jezuitského rádu sme iba na papieri“.

Viac sa dozviete o tomto príbehu v hrubej knihe, ktorá stojí vari 30 eu, a na námestí v Martine medzi lacnými knihami a celkom novú som ju kúpil neuveriteľne lacno. Tri eurá a za také vzácne a drahé umelecké dielo. Príbeh vzácnej Kristovi vernej sestry, a budúcej patrónke šikanovaných vo vnútri cirkvi, ktorá podľa pápeža Pia XII. nemá sebe podobnú v celých dejinách cirkvi.

www.umeniezit.eu