Hľa, noci dlhé, deň tmavý a láska skrytá.
Ja čakám kým objavím ťa v srdci samotnom,
ponorím sa do krásy, sním s tebou v náručí zamatovom.
Vzduch čerstvý do pľúc vrážajúc, chýbaš, však ja cítim, že si.
Niekde vôkol, kde hraniciam unikol obraz a ja vnímam, milujem,
dýcham dušu tvojich šťastných očí,
tam pozornosť mi vždy skočí.
Koná sa tá hra, keď miluje sa tma, v nádeji našej,
nekonečnosťou zfarbenej, dotykmi púšte samozvanej.
trpezlivosť, to je v skutku nádej,
a hurá hej!
Život daný,
nikým neoberaný,
stálosťou zasypaný,
múdrym konaním ušetrený,
to je tvár, až jej nik,
nevníma citlivý prienik,
ušetrený buď, sám krutý zánik.
Ja spoznal som žiť,
jak môžem i sniť,
hlavne budúcnosť chcem ľúbiť.
Strpenie samé,
silou zamotané,
duša oblohy,
dýcha z pokory.
Vesmír konečný,
v tvare sa zveční,
nie je počatie,
ako o hlavu začatie.
Hľa, zočil som strach,
zmenil som ho v prach.
.JPG)
.jpg)
.jpg)
