Agresia a páchanie zločinov USA proti Mexiku a iným krajinám regiónu Latinskej Ameriky

„Trasiem sa niekedy o svoju vlasť, keď si pomyslím na to, že Boh je spravodlivý“

Thomas Jefferson

Prvá invázia prišla v roku 1806, keď americké vojenské sily vstúpili na mexické územie (vtedy ešte ovládané Španielskom) a založili vojenskú základňu v dnešnom Colorade. Celkovo, vrátane vojen, v rokoch 1846–1848, americká armáda napadla Mexiko najmenej desaťkrát.

V celej Latinskej Amerike americké sily napadli južných susedov viac ako 70-krát, zatiaľ čo ich okupačné armády zostali v krajinách Latinskej Ameriky mesiace, roky a v niektorých prípadoch aj desaťročia.

Začiatkom roku 1846 nasadil prezident James Polk sily na sporné územie pozdĺž rieky Rio Grande.  Po následných bojoch použil Polk falošné tvrdenia, že Mexiko „napadlo naše územie a prelialo americkú krv na americkej pôde“, aby presadil svoje ciele v Kongrese o vojne. (Pozn. autora: dodnes „úspešne“ praktizovaná agresorská stratégia USA).

Len čo sa začala vojna, mnoho amerických vojakov spochybnilo inváziu do Mexika, ktoré USA nijako neohrozovali. Jednotky z Virgínie, Mississippi a Severnej Karolíny sa vzbúrili. Tisíce vojakov dezertovalo. Niekoľko stoviek írsko-amerických vojakov zmenilo strany, aby bojovali za katolícke Mexiko v prápore San Patricio.

Vojnové zverstvá amerických veliacich generálov spôsobili Mexičanom mimoriadne násilie a obete podľa vzoru spálenej zeme vedenej proti pôvodným obyvateľom Ameriky. Vraždy, lúpeže a znásilňovanie žien i detí boli za prítomnosti príbuzných mužov z rodín bežné na celom území Rio Grande,“ informoval americký generál Winifred Scott v roku 1847.

Keď v roku 1848 predstavitelia USA a Mexika podpísali zmluvu o ukončení vojny, americká vláda ulúpila takmer polovicu predvojnového územia Mexika. Zahŕňalo to asi 525 000 štvorcových míľ, čo sú dnes americké štáty Arizona, Utah, Nevada a Kalifornia a časti Nového Mexika, Colorada a Wyomingu.  Ak USA o sebe tvrdia, že sú demokracia, mali by prehodnotiť svoju históriu a vrátiť ulúpené štáty Mexiku…!!!

 Po skončení vojny, ktorá sa začala v apríli 1846, sa Mexiko stalo rovnako ekonomicky závislou krajinou od USA ako od svojho bývalého španielskeho kolonizátora. Bane ovládali americké firmy, boli navrhnuté železnice na prepravu bohatstva baní z juhu na sever; v ropnom priemysle dominovali Rockefeller, Mellon a ďalší ropní giganti, mexické peso bolo viazané na dolár, Mexiko bolo vmanipulované do obrovskej zadĺženosti voči americkým bankám a jeho ekonomika bola USA vydaná na milosť alebo nemilosť.

 Prezident James Polk chcel ešte väčšie územie: mal plány na inváziu na polostrov Yucatán (a tiež dúfal, že Kubu kúpi od Španielska). Niektorí expanzívni demokrati v Polkovej strane presadzovali anexiu celého Mexika. Boli medzi skupinou južanov, ktorí snívali o rozšírení rastúcej severoamerickej ríše USA do Karibiku, Strednej Ameriky a Mexika založenej na zotročených pracovných silách.

Z Mexika do Nikaraguy do Panamy a ďalej

Najznámejším z nelegálnych gerilových veliteľov  bol William Walker. Walker viedol v roku 1853 inváziu na polostrov Baja v Mexiku.  Vyhlásil sa za prezidenta tzv. Republiky Sonora. Po tom, čo ho Mexičania prinútili ustúpiť do Kalifornie, viedol Walker v rokoch 1855 až 1860 najmenej šesť samostatných kampaní do Nikaraguy. Na krátke obdobie sa vyhlásil za prezidenta Nikaraguy, získal si uznanie amerického prezidenta Franklina Pierca, vyhlásil angličtinu za národný jazyk, legalizoval otroctvo, napadol Kostariku a oznámil svoj úmysel ovládnuť celú Strednú Ameriku. Dvakrát ho americké námorníctvo zajalo a vrátilo do USA; v roku 1859 ho administratíva prezidenta Jamesa Buchanana nariadila prepustiť. Walker sa objavil v Hondurase pri ďalšom pokuse o ovládnutie Nikaraguy. Tam ho zajali Angličania a vydali ho honduraskej vláde. Tá ho za jeho zločiny odsúdila na smrť a dala popraviť.

Americké vojenské sily napadli Nikaraguu v rokoch 1853, 1854, 1867, 1894, 1896, 1898 a 1899; Panama v rokoch 1856, 1860, 1865, 1873, 1885 a 1895; a Haiti v roku 1891.

V roku 1903 americkí úradníci a vojnové lode námorníctva pomohli panamským separatistom vyhlásiť nezávislosť od Kolumbie a pomohli tak pri uskutočňovaní plánov na vybudovanie prieplavu v novej krajine. Panama sa čoskoro stala americkou kolóniou.  (Zóna Panamského prieplavu bola americkou kolóniou, až do roku 1999).

Nové americké kolónie na Kube a Portoriku

Počas americkej vojny so Španielskom v roku 1898 americké jednotky dobyli Kubu a Portoriko, ako aj Filipíny. Americkí úradníci zmenili Portoriko na kolóniu, zatiaľ čo Kube oficiálne udelili nezávislosť.

V praxi sa Kuba stala kvázi kolóniou. Vo väčšej miere ako dokonca v zóne Panamského prieplavu sa záliv Guantánamo stal americkým okupačným územím maskovaným americkým „nájmom“, ktorý nemá dátum ukončenia a ktorý je možné ukončiť iba so súhlasom oboch vlád. Táto dohoda zabezpečuje USA trvalú prítomnosť v zóne. Je však právne spochybniteľná, pretože bola Kubáncami podpísaná pod nátlakom a hrozbou úplnej kolonizácie Kuby.

V roku 1901 americkí úradníci tiež vložili do novej kubánskej ústavy pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý umožňuje americkým jednotkám okupovať ostrov. Čoskoro to urobili. „Armáda kubánskeho upokojenia“ okupovala ostrov takmer tri roky v rokoch 1906-1909. Americké sily okupovali krajinu znova v roku 1912 a 5 rokov v rokoch 1917-1922.

Americká armáda okupovala Dominikánsku republiku v rokoch 1903-1904 a 1914 a na deväť rokov v rokoch 1915-1924.  V Strednej Amerike zažil Honduras v rokoch 1903, 1907, 1911, 1912, 1919, 1920, 1924 a 1925 osem invázií a okupácií. Americká armáda okupovala Nikaraguu na dva roky v rokoch 1909-1910 a na ďalšie tri desaťročia v rokoch 1912-1933. Americké jednotky napadli Guatemalu v roku 1920. Námorné plavidlá hrozili použitím sily vo vodách Kostariky a Panamy v roku 1921 a Salvádoru v roku 1932

Skryté invázie a plánované prevraty – dodnes používané praktiky USA

Po druhej svetovej vojne však zjavné vojny a okupácie vo veľkej miere nahradili nové, čoraz utajovanejšie americké invázie. Tieto invázie zahŕňali puče podporované CIA v Guatemale, Dominikánskej republike a Čile; zbrane, výcvik a logistická podpora pravicových síl v hrozných občianskych vojnách v Strednej Amerike v 80 – tych rokoch. Následok – rastúci počet amerických vojenských základní v tomto regióne. Americká podpora nedávnych prevratov a pokusov o štátny prevrat v Hondurase, Bolívii a Venezuele ilustruje pretrvávanie týchto stratégií.

Veľká časť Strednej Ameriky a niektorých ďalších častí Latinskej Ameriky zostala ekonomicky ovládaná Spojenými štátmi, ktoré z republík v tejto oblasti vytvorili tzv „banánové republiky“, slabé, chudobné, okrajovo nezávislé krajiny, ktoré čelia drvivej zahraničnej hospodárskej a politickej nadvláde. V niektorých prípadoch táto situácia pretrváva dodnes.

Vláda USA a americké korporácie nie sú zodpovedné iba za násilie, chudobu a neistotu, ktoré sú dôsledkom dnešnej migrácie z Latinskej Ameriky do Spojených štátov. Sú zodpovedné za zneužívanie vlád vo svoj prospech a nasadenie dominancie za každú cenu bez ohľadu na obyvateľstvo.

Po 175 rokoch (ak rátame vznik vojen rokom 1846) po tom, čo americký prezident podnietil vojnu s Mexikom, ktorá vyústila do zmocnenia sa Kalifornie a ďalších ulúpených krajín, ktoré boli hlavným zdrojom bohatstva USA, by mal súčasný americký prezident a ostatní v USA uznať vinu USA za dlhodobé invázie a plienenie spomenutých krajín.

Okrem uznania viny USA má prezident Biden historickú príležitosť napraviť škody, ktoré USA spôsobili, a prestať s agresívnou politikou.

Viac na:

https://www.globalresearch.ca/175-years-border-invasions-anniversary-us-war-mexico-roots-northward-migration/5743532

Z mesta SNP Ivan Štubňa