Encyklopédia ignorovaných

Tento článok je voľným pokračovaním predchádzajúceho článku „Komu nezahral klavír a husličky v nedeľu doobeda v rozhlase RTVS“ o ignorovaných občanoch 1. Slovenskej republiky – obetiach v období 2.svetovej vojny. Napriek rozsiahlemu informovaniu zo strany verejno-právnej inštitúcie RTVS o tomto období,  ako je napr. už 7 rokov trvajúci cyklus relácií „Encyklopédia spravodlivých“, sú tieto udalosti a občania pre širokú verejnosť stále neznámi. Článok je zároveň protestom proti totalitne-ideologickému spôsobu práce vo verejnoprávnej inštitúcii RTVS, ktorá dlhé roky selektívnym a klamným spôsobom informuje o našej histórii. Podobný štýl bol zaužívaný počas diktatúry komunizmu. Je aj snahou o doplnenie celistvosti a pravdivosti našej histórie. V nadväznosti na predchádzajúci článok sú v nasledujúcom prehľade udalostí uvedené tie, ktoré sa odohrali v začiatkoch povstania.

Pravdepodobne koncom augusta 1944, no možno aj začiatkom septembra, komisár 1. Štefánikovej brigády Andrej Ľach v Nolčove (pri Martine) zastrelil sovietskeho utečenca z nemeckého zajateckého tábora, lebo odmietol vstúpiť do tejto partizánskej jednotky. Počet sovietskych utečencov, ktorí napokon vstúpili do tejto brigády, bol vyše 300.

Toho dňa alebo 1.septembra partizáni z l. partizánskej brigády J. V. Stalina pri Liptovskej Lúžnej (pri Ružomberku) zastrelili 22 nemeckých civilistov zaistených v Ružomberku, napr. murára Ondreja (Andreja) Minicha z Dúbravy. Po porážke povstania boli exhumovaní, ako aj tí, čo boli zavraždení pri Bielom Potoku, spolu 72 osôb. Vojaci boli pochovaní v prímestskej časti, pri kaplnke na Podsuchej, civilisti na cintoríne v Ružomberku. Možno neboli exhumované všetky obete, lebo niektoré pramene udávajú väčší počet zavraždených civilistov, napr. podľa partizána G. Čausova z tejto brigády v Ružomberku bolo zajatých a zastrelených 270 Nemcov. Za zavraždenie vojakov i civilistov si vraj partizánsky veliteľ A. Jegorov vypýtal od povstaleckého národného výboru 20 000 korún a byty obetí povstalci vylúpili.

Koncom augusta pri Podbrezovej partizáni zastrelili Friedricha Krahla (Bedřicha Krála).

Dňa 1. septembra v Kysaku sovietsky partizán zastrelil železničiara Rimáka, ktorý pracoval pri posune vlaku, lebo vraj mávaním zástavkou dával znamenie nemeckým vojakom.

Toho dňa v kúpeľoch v Kováčovej (pri Zvolene) sa usídlil štáb Ná]epkovej brigády. Takmer hneď po príchode partizáni zavraždili asi 10 ľudí, medzi ktorými boli ukrajinskí utečenci privezení z Krupiny alebo jej okolia. Podľa iného, menej spoľahlivého prameňa obetí bolo 6 až 8 a mali to byť Nemci z dediny Píla pri Žarnovici.

Na začiatku povstania Nemci zo Zvolena ušli z mesta a niektorí z nich sa pokúšali skryť v miestnej nemocnici ako pacienti. Partizáni z Nálepkovej brigády to zistili a podla vyjadrenia náčelníka jej štábu P. Chimiča 17 z nich „doliečili“. Zrejme ich zastrelili v miestnej časti Pod Hapudkou (Hapudka), kde bolo počas povstania i po ňom zastrelených 50 Nemcov. Údajne v rámci odplaty Nemci vo Zvolene na židovskom cintoríne zabili 145 ľudí.

Dňa 2. septembra partizáni z oddielu Vyšehrad, pričleneného k 2. Štefánikovej brigáde, odvliekli z nemeckej dediny Chvojnica (pri Prievidzi) starostu A. Richtera a ďalších 5 mužov do Sklabine, kde boli zavraždení.

Toho dňa v Kunešove (pri Kremnici) partizán Martin Nemčok zastrelil miestneho občana I. Rückschlossa, lebo na výzvu nezdvihol ruky.

Toho dňa pri Dobšinej vo Vlčej doline partizáni zastrelili miestneho krajčíra, Nemca J. Nehrera, pod zámienkou, že mal zbraň, ktorú neodovzdal.

Toho dňa partizáni pri Sklabini (pri Martine) zastrelili Schmidta, dozorcu píly v Turanoch, a rozdrúzgali hlavy 78-ročnému statkárovi J. Reichlovi a jeho dcére Márii zo Záturčia.

Toho dňa v Brezne odbojári pre údajné vyzvedačstvo zastrelili obchodníčku I. Pokornú, ktorá bola nemeckej národnosti.

Dna 3. septembra pri Sklabini partizáni rozdrúzgali hlavy dôchodcovi J. Tauserovi a železničiarovi J. Schmiedovi z Vrútok.

Toho dňa pravdepodobne v okolí Košaroviec sovietski partizáni zo zväzku Stalin zastrelili vedúceho drevoskladu a jeho syna českej národnosti z blízkych Medzilaboriec, lebo miestni obyvatelia ich obvinili, že sú vyzvedači. V týchto dňoch pri Žarnovici na mieste, kde sa konávali dobytčie trhy, pravdepodobne novobanskými partizánmi boli zavraždení T. Hora a K. Gaspar z neďalekej nemeckej dediny Píla a tiež J. Braxator, J. Brigant, Pius Motzbäuchel a L. Schneider z blízkej nemeckej dediny Veľké Pole.

V týchto dňoch na začiatku povstania povstalci zavraždili J. Strbu z Píly pri blízkom Župkove a pri vzdialenejších Oslanoch sovietsky partizán zastrelil J. Angleta z Veľkého Poľa.

Toho alebo nasledujúceho dňa pri Fačkove (pri Rajci), kde vtedy sídlil štáb 2. Štefánikovej brigády, jej príslušníci zastrelili F. Šandrika, riaditela hotela v Rajeckých Tepliciach. Ten sa napriek zložitej situácii snažil zabezpečiť riadny chod hotela, a preto odišiel do Žiliny. Istý človek z osobného nepriateľstva partizánom tvrdil, že odcestoval preto, lebo spolupracuje s nemeckým vojskom. Po vražde ho partizáni úplne zbavili šiat, odsekli mu prst, na ktorom mal zlatú obrúčku, vybili mu zlatú korunku a vylúpili hotel, najmä zásoby liehovín. 

Horeuvedenú udalosť opíšem detailnejšie, kedže s potomkom rodiny, ktorú postihla táto tragédia rozhlas RTVS nahral a odvysielal reláciu v cykle „Encyklopédia spravodlivých“. Nasledovné informácie sa však do vysielania RTVS nedostali:

Svedectvo o Františkovi Šandrikovi

F. Šandrik sa narodil 5.decembra 1915 v Bytči. Pochádzal z národne uvedomelej no nemajetnej rodiny. František vyštudoval hotelovú akadémiu. Praxoval v v Paríži a v Káhire. 26.októbra 1940 sa oženil s Eliškou r.Otepkovou z Bratislavy, ktorá bola vyučenou kuchárkou a pracovala predtým v známom bratislavskom hoteli Carlton. Obaja boli zamestnancami hotelovej účastinnej spoločnosti. Neboli členmi žiadnej politickej strany či organizácie. V roku 1944 riadili kúpeľné hotely Veľká a Malá Fatra v Rajeckých Tepliciach. Po obsadení Rajeckej doliny partizánmi Antona Sedláčka sa život narušil, zavládol strach. Prestala fungovať aj doprava. 2.septembra ráno sa preto F.Šandrik vybral do Žiliny na bicykli zadovážiť aspoň najpotrebnejšie veci. Krátko po jeho návrate vrazili do miestnosti ozbrojenci ovešaní červenými handrami a granátmi a spustili: „Vy jste ten řiditel Šandrik, ten velikej Slovák z Bytče? Tak poďte s námi.“ Dodajúc: „Tady jste na území Československé republiky!“ Poviazli mu ruky a viedli ho do auta. Od tej chvíle bol nezvestný.

Vďaka jednému z povstaleckých vojakov, ktorý rodinu poznal, sa manželka Eliška dozvedela, že partizáni, čo ho odvliekli, majú svôj štáb vo Fačkove pod Súľovskými skalami, vo vyrabovanej fare. Tu ho aj našla – podľa revu a hulákania. „Obraz, ktorý sa mi naskytol bol hnusný a nikdy ho nezabudnem. Plno čudných ľudí. Ruskí a českí parašutisti, rôzne staré uniformy aj otrhané šaty, slovom háveď. Vchod do fary bol z dvora, tu tiekol potok, všade plno krvi, čo rozsekávali zrekvirovaný dobytok, pri potoku oheň. Jední na ňom varili a plno, plno čudných žien, vraj ‘sestričky’. Dvere do fary povytŕhané a dnu plno sena, slamy a špiny. Vchod strážili dvaja Rusi so skríženými puškami, cez ktoré som videla zarasteného ruského veliteľa Popova a ostatných už menovaných. Hádali sa. Bol to príšerný obraz. A táto háveď si dovolila znesvätiť meno Milana Rastislava Štefánika, keď si dala jeho meno brigáda M.R.Štefánika.“ Sovietsky veliteľ Konstantin Popov Elišku s námahou vypočul, no vzápätí ju vyhodil. Ako sa neskôr dozvedela, tesne pred jej príchodom totiž manžela zastrelili.

O niekoľko dní sa partizánsky štáb presťahoval z Fačkova do Kunerádu. Do hotela Veľká Fatra vpadli ozbrojení partizáni znova. Medzi nimi mali byť Žingor, Németh, Sedláček a Friedmannová. (Pozn.: Friedmannová sa pôvodne volala Chaja Wolfowitzová, po vydaji sa volala Friedmannová, neskôr si zmenila meno na Hela Volanská. Pod týmto menom ju asi poznajú starší čitateľia, kedže je autorkou niekoľkých kníh.) Pýtali sa na Šandrikovú. Keď pred nich predstúpila, Sedláček spustil: „Otvorte sklad potravín, ale aj liehovín a naši chlapci to povynášajú!“ Rozhliadol sa po podniku a pokračoval: „Proletár si sem nemohol sadnúť ku káve. Dobre vieme kto ste! Nepriateľský živel gardistický! Kľúče sem!“ Pod samopalom ju viedli do pivníc, kde boli sklady zásob, ale najprv ich zaujímali liehoviny…

Brata Františka Šandrika Jozefa tiež odvliekli do Kunerádu, kde ho vypočúval Sedláček. Jozef mal ťažkú žltačku a po krutom vypočúvaní ho partizáni prepustili s tým, že má už smrť na jazyku, nech vraj skape cestou a nie u nich. Takto sa zachránil. Elišku zachránil len Boží prst. Raz, pri vychádzaní z kostolíka, kam chodievala, jej strela z blízkeho lesa len tesne minula hlavu.

Pre obyvateľov Rajeckej doliny čiastočné upokojenie sitácie znamenal príchod nemeckých vojsk 25.septembra 1944. Vtiahli sem bez boja, partizáni sa rozutekali. Istý hauptman Rul ukázal Eliške Šandrikovej ceduľu, nájdenú v Kuneráde po partizánoch. Bol na nej ortieľ: zastreliť ju, Jozefa Šandrika a jeho uja Rudolfa Kubiša (šéf Tatra banky).

Exhumácia a pohreb F. Šandrika

„Po vytlačení partizánov sa mohlo začať pátranie. Šandrikovo telo napokon našli v polovici októbra 1944 vo Fačkove pri potoku pod lesíkom, v blízkosti fary. Hrob si musel kopať sám. Ležal v celkom nízkej jame, zahádzaný troškou zeme, povyzliekaný, vyzutý a okradnutý. Prst na ktorom mal obrúčku, mu partizáni odrezali. Tiež mu vybili zlatú korunku. Onedlho Nemci samozvaného vládcu Rajeckej doliny, komisára Sedláčka zatkli. Pred jeho popravou umožnili vdove i bratovi Jozefovi, stretnutie. Odzbrojený „hrdina“ sa úplne roztriasol a ani v tejto situácii nebol ochotný hovoriť pravdu. Z Fačkova boli Šandrikove ostatky prevezené do rodnej Bytče, kde ich 19.októbra 1944, za veľkej účasti ľudí, pochovali. Jeho matka sa z tragédie už nikdy nespamätala. Po roku 1945 o ňom nebolo možné hovoriť.

Pamätná tabuľa partizánovi A.Sedláčkovi visí v Žiline na Remeselníckom dome doteraz. Jeho obete žiadnu tabuľu nemajú.

Vo svojich spomienkach Eliška Šandriková hovorí: „Som očitým svedkom ‚slávneho slovenského povstania‘, besného to vyčínania nepriateľov Slovenskej republiky, ktorí vraždili, vykrádali a plienili všetko, čo nebolo bolševické…“

Pani Eliška, vdova po Františkovi Šandrikovi sa po vojne vydala za pána Juraja Hurného. S ich synom Jurajom Hurným, ktorý je operným spevákom, nahral rozhlas RTVS rozhovor a odvysielal ho v rámci cyklu „Encyklopédia spravodlivých“ dňa 30.4.2017. Otec Juraja Hurného totiž zachránil pred transportom v r.1942 svôjho dobrého známeho, pána Grüna, ktorý bol židovského pôvodu, po vojne si zmenil priezvisko na Grúň. Pán Juraj Hurný v rozhovore s moderátorkou RTVS Dagmar Mozolovou spomenul v jednej vete aj vraždu 1.manžela svojej mamy (F.Šandrika). Moderátorka to však ignorovala, centrum jej pozornosti bolo zamerané na pána Grúňa. Ten sa naštastie zachránil aj pred druhou vlnou transportov, ktorú realizovali Nemci po vypuknutí povstania vo vlastnej réžii.

Relácia rozhlasu RTVS s J.Hurným je dostupná tu: https://slovensko.rtvs.sk/rubriky/encyklopedia-spravodlivych/132303/darovany-domov

Ako spomína J. Hurný na F. Šandrika a na rok 1944 mimo RTVS, vrátane zverejnených fotografií, je možné vidieť tu: https://zsi-korene.sk/spomienka-na-koniec-leta-1944/

Zachovanie identity

Slovensko je stále jeden veľký nepriznaný cintorín s množstvom mŕtvol, polozahrabaných hrobov. Verejnoprávne a korporátne mediá nás pravidelne intenzívne in-formujú o nespravodlivosti a obetiach, obratne pri tom manévrujú, aby náhodou nestúpili na žiadny takýto hrob.

Základom tohoto manévrovania je klamanie, zastrašovanie, zamlčiavanie príčinných súvislostí udalostí a hlavne: neustále opakovanie. Vraj lož sa potom stane pravdou. Minulý rok som v jednom článku média SME, rozsahom asi na jednu A4-ku, napočítal 21-krát použité slovo „fašista“, „fašisti“. Túto „zabehnutú“ nálepku ideologickej propagandy z čias komunizmu, používajú mediálny “demok(r)ati” na zastrašovanie a kriminalizovanie aj dnes, vyše 30 rokov po 1989-tom. A kto má iný názor, vraj žije v „bubline“.

Preliata krv tisícov nepriznaných obetí je tiež súčasťou našej histórie, našej identity. Komunistickým výkladom dejín sa tu neomarxisti snažia vymazať tieto obete z našej pamäte. Aj pre cenu tejto krvi sme povolaní vyvinúť maximálne úsilie na zachovanie si našej identity vo svetle pravdy. Ináč identitu stratíme a bude nahradená nejakou „progresívnou“ mutáciou, odtrhnutou od reality, od našich koreňov, od našich predkov.

Ako človek môže stratiť dušu, môže ju stratiť aj národ. Život v mediálnom priestore permanentnej lži znamená postupnú stratu pamäte, demoralizáciu, stratu duše. Hovorí sa, že kým má národ básnikov, jeho duša stále žije. Tak pobudnime chvíľu pri básni od nášho básnika:

Neznámi

Žijú len popri, len tak mimochodom,
vynášajú ich z domu zadným vchodom
v konopných vreciach, nezvýšili dosky,
veď aj tak svetom chodievali bosky

Nezvýšili tu pre nich žiadne truhly,
už preventívne im z nich nahí zdrhli
na jednu zo vzdialených pustých planét,
kam nedosiahne planá ľudská pamäť.

Potomkovia ich samozvaných katov
nad prázdnym hrobom častujú ich vatou
sladučkých rečí, hŕbou mŕtvych kvetov,
druhý raz vraždiac nádheru ich svetov.

A predsa kdesi v našej reči klíčia,
v jazyku trávy, bodľačia a kríčia,
podzemnou riekou lámu kôru zeme,
čo obrástla nás. Nechtiac ďakujeme.

Použité zdroje:

Peter B. Podolský: Povstanie roku 1944 Bolo národné, slávne, užitočné?
Martin Lacko: Brožúrka – FRANTIŠEK ŠANDRIK (1915 – 1944), SLOVÁK, HOTELIÉR, MUČENÍK
Martin Lacko: Povstanie ju zavalilo neľudskou zlobou. In: Slovenské národné noviny č. 22/2016;
Jozef Jablonický: Povstanie bez legiend
V. Prečan: Slovenské národné povstanie -Dokumenty
Edita Drori – Ernstová: Olúpená o právo na život
Tomáš Murajda: Prvý september 1944
Melanie Schlenker: Von Heimat zu Heimat. Salach – Eislingen/Fils 1986
Pamätná kniha – Kronika obce Sklabiňa
Banditské vyrovnávanie osobných účtov. In: Slovák, 19.10.1944;
Hurná Eliška: Moje spomienky na tzv. SNP a 50. roky. In: Kultúra, č. 14/2016
Štefan Wolf: Vrchárske drámy, 1. diel, Nová Baňa 2016
Autor básne: Teodor Križka
a mnohé ďalšie…