Čas prebudenia

Najvyššou métou v živote národa je štátnosť. Štátnosť je vždy naplnením snahy o zavŕšenie emancipačných snáh v rámci uznania a svojbytnosti v spoločenstve ostatných národov.

Snahy o svoju národnú slobodu prinášajú stratu životov a veľké obete. Na tejto ťažkej ceste stojí na konci vykúpenie z jarma z područia iného národa. Sloboda sa vykupuje krvou a vtedy si ju národy vedia vážiť a obetovať sa za ňu a nedovolia siahnuť na ňu.

Štátnosť nášho slovenského národa bola prerušená nesvornosťou a nejednotnosťou Svätoplukových synov v 9. storočí a na konci tejto slávnej epochy Slovákov nastala vyše tisícročná doba temna slovenskej štátnosti. Zápas o ňu prebiehal neustále, niekedy výraznejšie, niekedy menej.

Keď pred 82 rokmi prišiel moment, aby slovenský národ po vyše 1000 rokoch obnovil svoju štátnosť, nastala chvíľa, ktorá naplnila slovenské srdcia radosťou. 14. marca 1939 za hlaholu zvonov oslavovalo Slovensko svoju veľkú chvíľu. Nastalo šesť rokov v ťažkých vojnových časoch budovania svojej štátnosti. A bolo to budovanie úspešné. Podľa zahraničných pozorovateľov sa položili úspešné základy v ekonomike, školstve , kultúre, zdravotníctve… Slovenská koruna bola pevná a nazývala sa dunajský dolár. Švajčiarsky veľvyslanec na Slovensku, písal domov o oáze pokoja v rozbúrenom vojnovom mori.
Mnohé ďalšie úspechy by boli dlhým výpočtom.

Štát, ktorý sa opieral o Božie zákony, dokonca v 20. storočí, je však červeným súknom pre isté kruhy, a preto jeho dehonestácia nepozná hraníc. Avšak porovnanie morálky, zlodejstva… dnešného štátu bez Boha, a toho zo 14.marca, je bez diskusie.

Dnes, keď uplynulo 82 rokov od tejto výnimočnej chvíle v histórii štátu, je katastrofálne, že slovenské dejiny, a to nielen dejiny 20. storočia, celé naše dejiny, nám vykladajú historici, ktorí sú dosadení na čele štátnych historických inštitúcií so zámerom presadzovať protinárodný a protikresťanský postoj pri prezentovaní historických faktov. Dehonestácie, znevažovania a prekrúcania mnohých dejinných súvislostí sú výsledkom, a toto ich pseudoprezentovanie podsúvajú ako oficiálny vedecký názor. Ich protislovenský postoj nenapraviteľne ovplyvňuje generácie Slovákov. Títo ľudia sú cieľavedome udržiavaní na svojich miestach. Odnárodňovanie je najciteľnejšie a očividné napr. v učebniciach dejepisu, kedy naše dejiny sú podávané z pohľadu cudzích záujmov. Za 31 rokov od nežnej revolúcie sa nepodarilo ochrániť naše deti a mnohé generácie pred klamnými informáciami o našich dejinách. Tieto zámerné interpretácie slúžia k likvidovaniu národného uvedomovania. Boli pokusy o presadenie učebníc v zmysle objektívnej reality. Žiaľ sila cudzích ambasád bola v konečnom dôsledku vždy silnejšia. Ako príklad spomeňme Dejiny Slovenska napísané profesorom Milanom S. Ďuricom z padovskej univerzity / to nie je profesúra súčasného slovenského typu… / držiteľa štátneho vyznamenania od talianskeho prezidenta O. L. Scalfara, ktorý mal prístup do archívov , kde sa naši páni zo SAV nedostali ani náhodou. Táto vzácna a vysoko objektívna publikácia mala byť zaradená do škôl, ale protislovenské sily boli mocnejšie. A vytlačený dejepis nesmel byť použitý. Tlačí sa na jazyk, že beda národu, ktorý nepozná svoju históriu.

Oblúkom sa vrátim k slovám o slobode, ktorá sa vykupuje krvou. Nezískali sme štát pred 81 rokmi v krvavom boji, hoci za tie stáročia pretieklo mnoho krvi a žiaľ mnohí si nevieme vážiť svoj národ a štát. A samozrejme ešte k tomu odnárodňovanie, ktoré valcuje. A konštatovanie, že slovenská inteligencia, ktorá by mala držať pochodeň je odnárodnená a neváži si otázku národa, len prehlbuje vrásky na čele.

Je čas na veľké prebudenie.