Dvojité občianstvo

Prednedávnom som na TA3 videl besedu o pripravovanej zmene zákona o dvojitom občianstve. Hneď treba povedať, že najmúdrejšie, štátnicky, hovoril poslanec Marián Kotleba. Hovoril, že dnes, keď Slovenská republika zápasí s pandémiou a s neschopnou vládou, je zbytočné strácať čas a energiu novelizáciou takéhoto zákona.

Keďže témou besedy nebola láska k USA, poslanec Klus dobre obhajoval slovenské záujmy. Tretím do partie bol poslanec za Smer-SD, ktorý pripomenul, že teraz platný zákon bol reakciou na vtedy nový maďarský zákon.

Nuž a štvrtým bol poslanec za OĽaNO. Hoci hovoril po slovensky, po desiatich slovách bolo jasné, že sa hlási ku krajine za Dunajom, ku ktorej má, ako povedal, citový a historický vzťah. Citový? Je to vzťah k puste, ku stepi? Tam nadobudol lásku k rodnej hrude? To určite nie. Ale rád by som bol, keby s nadšením hovoril o národnom parku Hortobágy, o veľkej trávnatej ploche, ktorá nevznikla klčovaním lesov, kde sa preháňajú stáda koní a rohatého dobytka, o krajine s typickými kyvadlovými studňami. Nie, o tom nehovoril, ale jeho veľkým omylom je považovanie histórie Uhorska za históriu Maďarska.

Vieme, že Uhorsko bol multietnický štátny útvar, v ktorom Slovensko hralo dôležitú rolu, bolo jeho priemyselnou časťou a v baníctve bolo možno jednotkou v Európe. Vráťme sa však k téme. Stalo sa mi párkrát, keď som bol vedúcim zájazdu do frankofónnych krajín (Alžírsko, Tunisko), kde pri vstupe treba vypísať tlačivo, tam je vždy aj povinný údaj „nationalité“. Účastníkom som diktoval, Slováci píšu slovaque, Česi tchéque, ale ktosi sa spýtal – a čo máme písať my? Vy ste kto? Maďari. Aké máte pasy? Slovenské. Tak napíšte slovaque. Lebo nielen vo francúzskom jazyku „nationalité“ znamená národnosť, ale aj štátnu príslušnosť. Iné by bolo, keby sa úradníci pýtali na materinský jazyk, ale na čo by bolo komu treba vedieť, ako hovorí človek doma?

Samozrejme, je úplne iný prípad, ak je otázkou, aká je pôvodná národnosť dotyčného, ktorý žije v cudzine. V spomenutých severoafrických štátoch som žil a pracoval 5 + 5 rokov, bol som normálnym občanom, musel som sa nahlásiť na odber plynu i elektriny, žil som tam s československým pasom, iný, tamojší, mi nechýbal. Lenže to je principiálne odlišná situácia.

Na Slovensku len maďarská menšina má takéto problémy. Je to aj preto, že ich maďarské cítenie je nadradené nad mnohými dôležitými vecami v živote. Poviem príklad. Mám známeho z jednej „maďarskej“ obce pri Senci. Jeho dcéra chodila len do maďarských škôl, aj do gymnázia, slovensky prakticky nehovorila, preto nemohla ísť študovať na našu vysokú školu a na zahraničnú ju nevzali, lebo aj jej znalosť anglického jazyka bola slabá. A tak otec, so svojim maďarským cítením, jej zaistil naozaj skvelú perspektívnu budúcnosť: uplatní sa v tej ich, alebo v susednej dedine.

V tejto súvislosti treba uviesť aj skutočnosť, že v USA, v hviezdnej krajine demokracie, sa cudzinec môže uchádzať o občianstvo len ak ovláda štátny jazyk. Maďarský jazyk u nás nikdy nebude druhým štátnym jazykom a tak to, čo si vydobyli maďarské politické strany v minulých obdobiach, ako jazykový zákon, či tabuľový zákon, nebude ich trvalým víťazstvom, lebo problémy zostanú.

Opäť príklad. Maďar príde na železničnú stanicu a v cestovnom poriadku nájde len slovenské názvy staníc, nenájde tie, ktorých názvy pozná. Tak načo je to dobré? Dalo by sa povedať ešte mnoho podobných príkladov.

Samozrejme je krásne, keď sa ľudia aj po stáročia hlásia k svojim koreňom. Takými sú určite Slováci v Srbsku, ktorí si aj po 300 rokoch udržiavajú jazyk, národné zvyky, folklór a ani ich nenapadlo mať nacionalistickú stranu. Ani Svetový kongres Slovákov nemá politický program, je len zastrešujúcim orgánom Slovákov, ktorých život zaniesol do všetkých kútov zemegule.

A v súvislosti s požiadavkami vlastniť dva pasy špeciálne v prápade Maďarov treba zvýšiť opatrnosť aj preto, že v Nemecku čoraz viac rezonujú hlasy o revízii Benešových dekrétov. To by bolo nebezpečné nielen pre Čechov, ale aj pre Slovákov. Sú ešte pamätníci, ktorí nezabudli na repatriácie po druhej svetovej vojne, keď sme si mohli s Maďarskom vymeniť občanov, ktorí si zmenu priali. Aj ja som mal na univerzite kolegu, ktorý sa zrazu cítil Slovákom, ale keď to bolo výhodné, opäť bol Maďarom.

Svojim spôsobom je obdivuhodné, ako sa naši Maďari a „Maďari“ tvrdo hlásia k svojmu pôvodu, hoci ich DNA svedčí už o inom. Dávno sa pomiešali s okolitými národmi, objaviť čistokrvného Húna by bola taká senzácia, ako keby sme na Horehroní pri Bujakove objavili dinosaura. Ale treba si uvedomiť, že Maďari v slovansko-germánsko-románskom obkľúčení by sa boli vytratili z mapy národov, keby sa nedržali svojho maďarstva ako „helvétska viera“.

V spomínanej diskusii mal určite pravdu Marián Kotleba, keď varoval, že tieto snahy neprinesú nikomu nič dobré – aj keď niekto bude mať z takýchto vyjadrení kožné vyrážky.