Článok Prvý mýtus o liberálnej demokracii
Druhý mýtus o liberálnej demokracii
Tretí mýtus o “liberálnej demokracii” vyhlasuje, že jej ústava je vyjadrením vôľe ľudu – populárnej suverenity a že ju preto možno kedykoľvek zmeniť. Myšlienka “vlády ľudu” vyjadrená v republikánskej ústave bola súčasťou prichádzajúcej meštianskej spoločnosti od Anglickej, Francúzskej až po Americkú revolúciu. Zatiaľ čo v Anglicku bol parlament nazývaný ako “House of the Commons”, teda dom poddaných, podobne francúzske a americké republikánske ústavy tvrdili, že hovoria v mene celého ľudu a všetkých poddaných. A to napriek tomu, že volebné právo do týchto parlamentov nemala až do začiatku 20. storočia väčšina obyvateľstva. Podobne to bolo a aj ešte stále je s právom prijímania a tvorby ústavy.
Zatiaľ čo teoretici Americkej a Francúzskej revolúcie a ústavy mysleli populárnu suverenitu v otázke tvorby ústavy absolútne a považovali ústavu len ako vyjadrenie vôľe ľudu, čo znamenalo, že napr. Jefferson zastával nové ústavodarné zhromaždenia každú generáciu a zastávali možnosť zmeny ústavy, s rozšírením volebného práva na celé obyvateľstvo sa premenila republikánska ústava na nemeniteľný a večný dokument v otázke fundamentálnych rozhodnutí. Vedúcim v tejto zmene bol konzervatívny, neskôr nacistický teoretik Carl Schmitt, ktorý hovoril o Weimarskej ústave ako o dvoch protiústavách, o ústave základných práv a slobôd – fundamentálnych rozhodnutí a o procedurálnej, alebo legislatívnej ústave, ktorá sa môže zákonmi meniť.
Po vojne tak došlo v novej nemeckej ústave k ustanoveniu jej “večnosti” v čl. 79, ods. 3, čo sa neskôr rozšírilo do ďalších ústav a dnes je dominantným chápaním podstaty republikánskej ústavy vo svete. “Demokracia” v jej limitovanej podobe vo forme voľby meštianskych politických strán alebo strán pod ich vplyvom a nadvládou je tak vyhodená zo sféry ústavnej zmeny. Vláda ľudu neplatí, ak ide o to, vytvoriť najdôležitejší právny dokument krajiny.