Situácia je hrozná! Ale jej skutočné riešenie sa ignoruje!

Katastrofický duchovný stav ľudstva privodil katastrofu v podobe pandémie, ktorú v súčasnosti prežívame. A preto by sme mali popri všetkých opatreniach proti šíreniu vírusu myslieť aj na duchovné opatrenia, pretože len nimi môžeme eliminovať skutočné, vnútorné podhubie tejto epidémie. A len na základe toho potom začnú nevyhnutne poľavovať aj jej vonkajšie dôsledky, proti ktorým doteraz neúspešne bojujeme všetkými tými vonkajšími obmedzeniami a opatreniami.

Ak ale tieto veci nepochopíme, budeme ich ignorovať a budeme sa z nich vysmievať, keby sme hoci aj vakcináciou zlomili pandémiu, eliminujeme tým len vonkajšie dôsledky, avšak skutočné, duchovné príčiny problému zostanú nevyriešené. A preto časom nevyhnutne expandujú do vonkajšej podoby nejakým iným spôsobom. A to spôsobom ešte silnejším a zdrvujúcejším.

To čo v súčasnosti prežívame a čo v histórii doposiaľ v takomto obrovskom meradle nemá obdobu, bolo dávno predpovedané rôznymi prorokmi. Ľudstvo bolo upozorňované, že ak nezačne na sebe intenzívne duchovne pracovať, nevyhnutne nakoniec dospeje ku katastrofe gigantických rozmerov, ktorá bude vonkajším zhmotnením a vonkajšou manifestáciou ich duchovne chorého vnútra. Ale pretože ľudstvo ignorovalo tieto výstrahy, katastrofické proroctva sa naplnili a my ich v súčasnosti naplno prežívame na vlastnej koži.

Vzhľadom ku všetkým zmieneným skutočnostiam je preto namieste zásadná otázka, ako teda vlastne začať na sebe vnútorne pracovať a akým spôsobom sa konečne pohnúť duchovne dopredu?

Pre všetkých, ktorí sú schopní vnímať súčasné dianie v jeho duchovno materiálnom prepojení a sú ochotní začať so sebou konečne niečo duchovne robiť si teda uveďme to najhlavnejšie, najdôležitejšie a najzásadnejšie, čo by mali začať ľudia rozvíjať.

V prvom rade by sme sa mali začať tešiť zo všetkého, čo nám prináša radosť. Lebo náš Stvoriteľ chce, aby sme sa radovali a boli šťastní. A v jeho stvorení sa skutočne nachádza obrovské množstvo toho, čo nám spôsobuje radosť. Toho, čo nám spôsobuje drobné, prosté a jednoduché radosti, ale aj radosti obrovské a zásadné. Nikto z ľudí, a to ani v dnešnej ťažkej dobe nemôže povedať, že by ich nemal a že by ich neprežíval. Naše prežívanie veľkých i malých radostí by sme si však nemali nechať len pre seba, ale mali by sme ich pretransformovať vo vďačnosť. Vo vďačnosť Jedinému, Veľkému Dobrotivému, ktorý nám ich všetky umožnil a umožňuje prežívať.

Jednoducho povedané, svoje prežívanie radosti by sme mali posunúť na vyššiu úroveň tým, že ju pretavíme na vďačnosť Najvyššiemu, ktorý nám daroval naše bytie a umožnil nám žiť vo stvorení so všetkými jeho radosťami. Toto by si mal uvedomiť každý človek vo chvíľach svojej radosti a týmto spôsobom by mal začať budovať svoj vzťah k Stvoriteľovi, vychádzajúci jednoducho, prosto, nenásilne a úplne prirodzene z jeho vlastného vnútorného prežívania.

Druhou vecou je pochopenie princípu dávania, činného v našom univerze. Ide o zásadný princíp, vychádzajúci priamo do Stvoriteľa. A my sa naň skúsme pozrieť z jeho pohľadu.

Pán nám dal do daru naše bytie i celé stvorenie preto, aby sme sa v ňom radovali a boli šťastní. A aby naša radosť a šťastie prúdili vo forme vďaky naspäť smerom k Stvoriteľovi. Týmto spôsobom je v základnom princípe dávania zároveň ukrytý princíp brania. Kto totiž dáva, zároveň nevyhnutne aj niečo dostáva.

No a my máme byť podobní Stvoriteľovi. Máme sa riadiť jeho vzorom. To znamená, že aj my sa máme snažiť v prvom rade dávať, na základe čoho budeme nevyhnutne niečo dostávať, aj keby sme snáď nechceli.

Akí teda máme v tomto smere byť a aké vnútorné naladenie máme v sebe prebudiť?

Máme byť ochotní nesebecky dávať a pomáhať kde je treba. Máme mať porozumenie k utrpeniu iných i k ich slabostiam.

Toto znamená dávať! Dávať vo všetkej prostote a jednoduchosti. Tým budeme správne stáť vo veľkom vesmírnom zákone dávania. A ak budeme takto činiť, naše bytie začne smerovať čoraz bližšie k Stvoriteľovi, ako ku zdroju všetkého Dávania. V tomto spočíva celá podstata duchovnej cesty človeka, a ak by ľudia toto robili a takto žili, nikdy by sme nedospeli do súčasného katastrofálneho stavu, v ktorom sa dnes nachádzame, a ktorý je len zhmotnením a materializáciu katastrofálneho stavu nášho vlastného vnútra, neschopného a neochotného správnym spôsobom dávať.

Akákoľvek náprava vonkajšieho stavu je preto nevyhnutne spojená s nápravou stavu vnútorného! Vakcinácia je len potlačením vonkajších dôsledkov bez riešenia vnútornej príčiny. A tú je možné vyriešiť len našou duchovnou premenou, pretože bez nej získame vakcináciou len čiastočný odklad a môžeme sa pripraviť na ďalšiu katastrofu.

A celkom na záver je ešte treba spomenúť tretiu, veľmi dôležitú vec. Je ňou zachovávanie vnútornej čistoty! Je ňou zachovávanie čistoty myslenia a cítenia! Zachovávanie čistoty vnútorného života.

Náš vnútorný život by sme teda mali cielene uzatvárať pred všetkým nečistým a ciele doň vpúšťať iba podnety čisté, dobré a ušľachtilé. Len takéto vnemy, city a myšlienky by sme mali vo svojom vnútri pestovať a rozvíjať.

Mali by sme byť ako dobrí záhradníci, ktorí v záhrade vlastného vnútorného života zveľaďujú a starajú sa len o kultúrne rastliny, a vytrhávajú z nej všetku burinu. Lebo ak je vnútro človeka čisté, dobré a ušľachtilé, nemôže potom navonok, v podobe jeho slov a činov z neho vychádzať nič iného, ako dobro, čistota a ušľachtilosť.

Záverečné zhrnutie je teda nasledovné: katastrofu v podobe celosvetovej pandémie je možné definitívne poraziť len zvnútra navonok. Len odstránením vnútornej duchovnej príčiny, ktorá expandovala navonok do podoby pandémie gigantických rozmerov. A tou príčinou je fatálne ignorovanie princípu ľudskej duchovnosti. Odstránenie tejto príčiny spočíva v nevyhnutnosti rešpektovania duchovného princípu bytia, ktorý by sa mal u ľudí prejavovať v troch, vyššie uvedených základných bodoch.

Prvým je prežívanie radosti zo života, transformovanej do úprimnej vďačnosti Najvyššiemu za to, že nám umožnil prežívať všetky radosti.

Druhým bodom je nesebecké dávanie, pomáhanie a porozumenie vo vzťahu k utrpeniu i k slabostiam druhých.

A tretím bodom je vedomá snaha o zachovávanie čistoty a ušľachtilosti vlastného vnútorného života.

Len takto stojaci človek je človekom stojacim správne, ktorý v Pánovom stvorení smeruje k šťastiu a radosti, a nie k nešťastiu a katastrofe.