K POCTE generála Milana Lučanského

Generála Milana Lučanského som poznal v auguste 2010 pri práci na knihe rozhovorov o mafiánskom bossovi Černákovi. Stretli sme sa za neobvyklých okolností, kedy ako elitný policajný vyšetrovateľ bol spolu s inými, po nástupe Daniela Lipšica do kresla ministra vnútra a Jaroslava Spišiaka na post prezidenta Policajného zboru SR, doslova vyštvaný do civilu. Našiel som ho v Martine v hoteli, ktorý bol pôvodne eldorádom miestnych mafiánov a práve Lučanský prispel k tomu, že sme sa tam po rokoch mohli bezpečne porozprávať. V takých chvíľach sa nikto na nič nehrá. Tak vznikol rozhovor, ktorý vyšiel v knihe, ktorá je už vypredaná, ale existuje jej elektronická verzia pod názvom „Mikuláš Černák prehovoril? Fakty kontra mýty“ (iAdverti, 2016). Z neho najdôležitejšie je jeho životné motto:

   Prečo ste sa vôbec dal na túto profesiu, ktorá je skôr poslaním, než povolaním?

Prečo? Asi preto, lebo to tak muselo byť. Ďakujem za to svojim rodičom a starej mame, ktorí mi ako malému čítali a rozprávali rozprávky o tom, ako dobro vždy vyhrá nad zlom. Nikdy som si to nechcel pripustiť, ale podvedomie človeka, tak ako v mojom prípade, tak aj v Černákovom prípade, určite viedlo kroky nášho, respektíve môjho života. Až neskôr som pochopil, že sa prirodzene riadim základným životným krédom: „Načo je človek na svete, keď ho nedokáže urobiť lepším?“ Veď tu sa nejedná o triedenie odpadu, ako sú plasty a papier, ale triedenie ľudí. Bolo to súčasťou mojej prace a môjho myslenia. Tak si človek uvedomí, že na skorumpovanej strane myslenia musí začať pokusom čistiť ho od najhrubšej špiny. Myslím, že história ukáže, že toto bolo to správne rozhodnutie odhliadnuc od skutočnosti, že to menšie zlo zostalo nepotrestané. Veľa krát ma s kolegami znechutil postoj nadriadených. Niekedy si kladiem otázku – prečo? Bolo to preto, lebo boli skorumpovaní? Nie, jednoducho sa báli, veď mali vlastné rodiny, vlastné životy. A spoločnosť by ich v prípade problémov hodila cez palubu, bez toho, aby sa spýtala na ich názor. Veľa krát, tak ako možno aj teraz, sme si povedali – celý svet sa zachrániť nedá. Ale nepokúsiť sa o jeho záchranu by bola chyba. Uvedomili sme si to, až keď sme sa, ako to povedal jeden sudca, po pás brodili v špine a po ramená hrabali v krvi. O to smutnejšie je znovu konštatovanie kto z tých, ktorí sa dnes stavajú do svetla reflektorov, urobili pre túto spoločnosť viac, než sa podarilo nám. Kde boli v rokoch 1995 až 2004, keď sa radoví policajti báli zastavovať tradičné tmavé  BMW 5 a S-classové mercedesy…

(Pozn. Lučanský vtedy nemenoval, ale podľa pamätníkov k tým, čo sa báli v špecializovanom tíme proti Černákovi a ďalším mafiánom bojovať bol aj –  Peter Kovařík. Údajne: „Tento Kovařík, keď bol zriadený tím na Černáka, a on mal v ňom byť, začal kričať, že on sa nedá zabiť, že má rodinu a chcel ujsť z miestnosti. Milanov kolega Jožo Mičieta vyskočil a zamkol dvere aby nemohol Kovařík ujsť.“ Isté je, že o Kovaříkovi nie je v tých ťažkých časoch počuť, ale má pre súčasný režim vhodné školenie, keď bol v rokoch 2013 až 2017 policajným pridelencom vo Washingtone. A dnes organizuje brutálne zatýkania svojich zaslúžilejších kolegov zvlášť okázalo ponižujúcim spôsobom za účasti na to privolaných novinárskych hyen.)

Po zmene vlády, a odchode Lipšica i Spišiaka, sa Milan Lučanský vrátil do vysokých policajných funkcií a opäť sme sa stretli na príprave série televíznych dokumentov „Mafiáni“, vysielanom RTVS na jar roku 2016, kde aj vystupoval. Bol to vzor nepodkupného policajta a tiež príklad priamočiaro konajúceho chlapa v uniforme.

Je zvláštnym paradoxom, že som ho po prvý krát stretol, keď ho Jaroslav Spišiak „za zásluhy“ vyštval z Policajného zboru. Prešli roky a ten istý Jaroslav Spišiak sa stal poradcom ministra vnútra Mikulca. A odrazu tu je absurdné obvinenie len na základe za to slobodou odmenených kajúcnikov, ako aj neoprávnená väzba s cieľom zlomiť Milana Lučanského. Nedal sa a tak zomrel…

Milan, pokúsil si sa urobiť tento svet lepším. A zlo, ktorému si tak tragicky podľahol, tu nebude večne. Sľubujeme, že nezabudneme…

A to najpodstatnejšie

   Matovičov zločinný režim na čele s ministerkou na jedno použitie Kolíkovou silou-mocou pretláča konšpiračnú teóriu o údajnej samovražde generála Lučanského. A tvária sa, že čím dlhšie sa im podarí túto konšpiračnú teóriu živiť, tým sa vlastne oni sami vyvinia. Nasilu tak zakrývajú fakt, že v každom demokratickom štáte preberajú konkrétni predstavitelia osobnú zodpovednosť za zdravie a život tých, ktorých oni väznia. Bodka. Takže, nech by bola akákoľvek príčina smrti tak významnej osobnosti so zásluhami o bezpečnosť tohto štátu,  automaticky v demokratickom štáte končí šéf tej väznice a jeho za skutok zodpovední podriadení a ako samozrejmosť ministerka, ktorá má politickú zodpovednosť za túto nehoráznosť! Pretože je nad slnko jasné, že buď sami vytvorili život nezlučujúcu situáciu, alebo minimálne neposkytli takú pomoc, čo by generála Lučanského zachovala v dobrom zdraví a duševnej pohode. Ich najnovšie metódy mučenia väzbou sú už z princípu usvedčujúce a generál Lučanský nemusí byť ich poslednou obeťou.

Exponenti tohto zločinného Matovičovho režimu si to uvedomujú a preto nás od začiatku Mikulec, Kolíková, Naď i Žilinka, a pridal sa ja Budaj (podľa neho je smrť generála Lučanského „varovaním“?!!)  zavaľovali zmätočnými a protichodnými správami a aj dezinformáciami v snahe umlčať vlastné svedomie. Tak či onak sú to oni, ktorí majú zodpovednosť za politickú vraždu, nech už k nej smerovalo čokoľvek. Ale títo emisári „zmeny k zlu“ sú k logickým záväzkom v demokratickom zriadení hluchí a slepí tak, ako to pred nimi robili predstavitelia totalitných režimov u nás, aj vo svete.

V demokratických režimoch po takomto šokujúcom zlyhaní celého väzobného systému odstupujú zodpovední preto, že zjavne pochybili a berú za to zodpovednosť. V totalitných režimoch naopak neodstupujú, čím si potvrdzujú svoju beztrestnosť a posmeľujú sa tak navzájom v presvedčení, že im odteraz už každá brutalita prejde. Posúďte sami, do ktorého režimu dnes Slovensko patrí.