Ľudský život je od prírody ohraničený od narodenia až po skon. Nežijeme večne, dobre si uvedomujeme, že to tak je, aj keď sa snažíme na to často nemyslieť. Život vždy visí na vlásku a v tom je jeho krehkosť, pominuteľnosť a zároveň aj bezmocnosť akokoľvek a akýmkoľvek spôsobom sa snažiť odvrátiť neželaný koniec. Všetko má svoj začiatok a koniec. Všetko vo svojom živote môžeme, ale raz umrieť musíme. Z tohto uhla pohľadu sme vlastne všetci, čo v tejto chvíli ešte žijeme z dlhodobého hľadiska efektívne mŕtvi. Skon kohokoľvek, kto ukončí predčasne svoju životnú púť preto akosi ťažko akceptujeme a je vlastne veľkým šokom pre najbližšiu rodinu a blízkych, či už človek skonal na nejakú chorobu, alebo aj inak. Hlboko zasiahne naše city a veľmi ťažko sa s tým vyrovnávame. A obzvlášť, ak sa aj jedná o človeka všeobecne známeho a ktorý vo svojom živote niečo dobrého dokázal nielen pre seba, pre svoju rodinu a blízkych, ale aj pre našu krajinu a jej ľudí. Je to však potom omnoho pre každého, kto nemá kameň miesto srdca ťaživejšie, ak mal k zomrelému bližší vzťah, keď umrie v tých najhroznejších podmienkach vo väzení, odtrhnutý od svojej rodiny a bez akejkoľvek nádeje na očistenie svojho mena a dôvažok na samotke ako nejaký hrdelný zločinec a to v dobe tesne pred Vianocami a počas samotných Vianočných sviatkov, ktoré sú nielen pre kresťanov sviatkami pokoja a mieru, sviatkami, keď má byť rodina pokope, aby si spoločne uctila narodenie nášho Pána Ježiša Krista. O to viacje to tragickejšie a skľučujúcejšie, ak bol väznený človek úzko naviazaný na svoju rodinu. Generál nemal také šťastie. Nech bola jeho smrť akákoľvek, nemusel zomrieť, keď by sa s ním jednalo ako s človekom a neupierali sa mu ľudské práva, nezniesol pohanu, ani surový nátlak byť nejakým korunným svedkom nejakého sprisahania, odmietol byť katom iných, nestal sa kajúcnikom, neohol chrbát, postavil sa k smrti čelom a zomrel čestne v obete za svoju rodinu, blízkych, svojich rodákov spod tatranskej Štrby a aj pre svoju krajinu, ktorú miloval. Zachoval sa ako skvelý syn svojich rodičov, skvelý manžel a otec, veľký generál a stal sa tak rytierom cti.
R. I. P., Rreqiued In Space – odpočívaj v pokoji, generál, rytier cti, nech ti je zem tatranská ľahká a prijme ťa vo svojom náručí i keď by bola tvoja matka, manželka, rodina a blízki omnoho šťastnejší, ak by si bol ešte medzi nimi. Veľmi ťažko sa nachádzajú akékoľvek slová útechy pre všetkých pozostalých, ktoré by mohli zmierniť ich žiaľ. Vyslovuje tak touto cestou hlbokú sústrasť všetkým pozostalým. Skon Milana Lučanského je veľkou stratou pre nás všetkých, čo v sebe prechovávame nádej, že raz bude aj lepšie. V tejto chvíli, keď sa s generálom lúčia všetci ľudia dobrej vôle je namieste prejaviť hlbokú vďaku za všetko dobré, čo pre nás vykonal. Trúchliť by mala celá naša krajina, odišiel generál – rytier cti. Česť a sláva jeho pamiatke.
Keď bol zavraždený novinár Janko Kuciak a jeho snúbenica Martinka Kušnírová, venoval som im a ich rodinám a blízkym jeden môj skromný verš, ktorý venujem aj zosnulému generálovi Milanovi Lučanskému, jeho rodine a všetkým ľuďom dobrej vôle. Všetci traja sa stali martýrmi a nevinnými obeťami svedomia tých, ktorí nám vládli a vládnu :
Tak leť, ty bájny života sokol
a ostrým zrakom rozhliadni sa vôkol.
Leť ďaleko, ďaleko, ba ešte ďalej,
ponad hrad, rieku i topoľovú alej,
Nech vzdušné prúdy vysoko ťa nesú,
Tak leť, leť za nás všetkých,
aj za tých, čo tu už nie sú.