Strhnime masku pokrytectva a odhaľme pravú tvár charity, ekológie a migračnej krízy!

Pokrytectvo vládne svetu! A preto sa mnohokrát za tým, čo sa navonok honosí ušľachtilosťou skrýva najúbohejšia nízkosť. Ale našťastie pre týchto pokrytcov sú obyčajní ľudia príliš povrchnými na to, aby im na ich podvod prišli. A práve pre neschopnosť obyčajných ľudí hlbšie uvažovať a hľadať to, čo sa skrýva pod povrchom, môže všetko stále dookola fungovať na báze tohto, pre vnímavejšieho človeka až odpudivého pokrytectva.

No a jedným z nich je trebárs to, že ľudia, ktorí svojim bezohľadným jednaním spôsobujú iným zlo sa zároveň stavajú do úlohy humanistov a dobrodincov. Vždy ale riešia len dôsledky a nikdy sa nezamerajú na samotnú podstatu problému. To by totiž znamenalo nevyhnutnú zmenu správania sa ich samotných, čo doteraz nikto z týchto takzvaných dobrodincov neurobil.

Ale aby sme iba neteoretizovali, uveďme si zopár konkrétnych príkladov tohto špecifického druhu pokrytectva. Prvým z nich bude charita.

Charita je pomocou najbiednejším a najchudobnejším. Ale kde sa vzali títo najbiednejší a najchudobnejší? Nie všetci si to totiž zavinili sami!

Nemajú snáď biedu tých najchudobnejších na svedomí práve tí najbohatší? Tí kapitalisticky najdravejší a najbezohľadnejší?

Nie je vari celý súčasný spoločenský systém uspôsobený tak, aby sa v ňom bohatí stávali stále bohatšími a chudobní stále chudobnejšími? Aby bohatí a mocní boli v ich bezohľadnom a bezcharakternom hromadení ziskov zákonmi nepostihnuteľní?

Nie je vari už takmer nepísaným pravidlom, že čím viac niekto má, tým väčšia je pravdepodobnosť, že to nadobudol nepoctivo? Že sa za tým často skrýva podvod a mafiánske praktiky?

Takto sa žiaľ v dnešnej dobe nadobúda a zveľaďuje bohatstvo na jednej strane, ale zároveň vytvára bieda, núdza a chudoba na druhej strane.

Ale aj takýto bezohľadný človek má predsa len svedomie, ktoré sa v ňom aspoň z času na čas pohne. A aby ho uspokojil, vyčlení zo svojho nečestne nadobudnutého bohatstva nepatrnú omrvinku a túto, so všetko možnou mediálnou pompou ušľachtilo daruje tým najbiednejším. Tým najchudobnejším, z ktorých mnohých on sám vyprodukoval svojim vlastným, bezohľadne nečestným správaním, zatiaľ čo tisíce ostatných chudobných a biednych aj tak ostávajú bez akejkoľvek pomoci.

Toto sú dobrodinci našej doby! Toto sú humanisti a osobnosti plné ľudskosti, pomáhajúce tým najbiednejším, ktoré môžeme vidieť na televíznych obrazovkách! Toto sú ľudské kreatúry, ktoré dokázali pošpiniť ešte aj taký ušľachtilý počin, ako je charita.

Alebo ďalší príklad. Príklad nanajvýš aktuálny. Je ním pomoc utečencom. V súčasnom ponímaní je to opäť len riešenie dôsledkov, bez snahy riešiť skutočné príčiny. To veľké pokrytectvo spočíva v tom, že Európa sa na jednej strane štylizuje do symbolu humanizmu a prijíma tisíce utečencov.

Ale na druhej strane táto istá Európa spolu s USA, v mene vlastných mocenských a geopolitických záujmov neváha destabilizovať, vojensky zasahovať, či inými spôsobmi bezohľadne rozvracať krajiny, ako je Líbya, Sýria, Ukrajina a mnohé iné.

A z týchto, alebo cez tieto západom rozvrátené krajiny potom prúdia do Európy tisíce migrantov, ktorých prijímanie je považované za prejav humanizmu.

Obrovské pokrytectvo tohto humanizmu je teda v tom, že ak by Európa a USA skutočne uplatňovali humanistický a rovnoprávny vzťah ku všetkým národom sveta, ak by ich nechali ísť svojou vlastnou cestou a násilím sa im nesnažili vnútiť absolútne cudzí systém západnej demokracie, ak by vo vzťahu k prírodnému bohatstvu iných krajín nepresadzovali svoje bezohľadné geopolitické a mocenské zámery, k nijakému problému s utečencami by nikdy nedošlo.

Takýto je teda v skutočnosti takzvaný humanizmus západu. Jeho pravá tvár je tvárou chamtivej, vypočítavej, agresívnej a zištnej, mocensko geopolitickej bezohľadnosti. A túto svoju pravú, ohyzdnú tvár sa snaží pokrytecky maskovať takzvaným humanistickým prijímaním utečencov, čím iba čiastočne kompenzuje svoje zlé svedomie. Milióny, západnou agresiou zbedačených ľudí nakoniec aj tak zostávajú doma a trápia sa bez pomoci. A to sú tí najchudobnejší! Tí najviac potrební pomoci!

A poďme ďalej a demaskujme ďalšie pokrytectvo. A síce pokrytectvo ekológie!

Možno si poviete: čo je na ekológii zlé? Na ekológii ako takej nič, ale v skutočnosti tu ide opäť iba o riešenie tých najvypuklejších dôsledkov a nie skutočných a hlbokých príčin.

V 60. rokoch 20. storočia využívalo ľudstvo 75 percent všetkých prírodných a energetických zdrojov našej planéty. V súčasnosti ich však využívame už 170 percent, čo znamená, že tých 70 percent naviac sú percentá, vyjadrujúce drancovanie našej planéty nad jej možnosti. Nad možnosti jej obnoviteľných zdrojov.

Tieto navyše odčerpané zdroje teda nedokáže príroda už nikdy sama obnoviť, čo musí mať skôr alebo neskôr za následok enviromentálne zrútenie ekosystémov.

No a ako už inak, vedúce postavenie v tomto samovražednom trende drancovania zaujímajú USA a západná Európa. Ich blahobyt totiž vytvára taký tlak na prírodné zdroje, aký je z dlhodobého hľadiska enviromentálne neudržateľný. A ešte navyše, všetci ostatní sa tento životný štýl snažia napodobňovať a čo najskôr dosiahnuť.

Pokrytectvo západného sveta teda spočíva v tom, že kvôli čoraz väčším ziskom a zvyšovaniu svojej životnej úrovne neváha drancovať prírodu až na samotný pokraj jej možností, alebo až dokonca nad jej možnosti, no a potom, na upokojenie svojho zlého svedomia vyčlení nepatrný zlomok z týchto prírode ulúpených zdrojov na jej ochranu. A za takéto pokrytectvo sú západné krajiny ešte mediálne oslavované, ako vzor ekologického cítenia.

Keby ale západ bezohľadne nedrancoval všetky prírodné zdroje a dokázal by žiť oveľa skromnejšie, na úrovni pre prírodu enviromentálne znesiteľnej, neboli by v podstate ani potrebné žiadne veľké ekologické aktivity.

Ale žiaľ, hromadenie ziskov za akúkoľvek cenu a sebecké, blahobytné užívanie si patria k samotnej podstate kapitalizmu, ktorý týmto spôsobom ženie svet prírody i celú našu planétu k ekologickému kolapsu, pretože uskromniť sa vo svojich potrebách je pre bohatý západný svet čosi nepredstaviteľné a nereálne. Uskromňovať sa majú iba iní, ale v žiadnom prípade nie oni!

Ak sa teda pozrieme súhrnne na problematiku charity, migrantov a ekológie, všetko toto sú v skutočnosti iba vonkajšie, v zásade vlastnú podstatu neriešiace náplaste, ktoré maskujú bezohľadnú a neukojiteľnú chamtivosť.

Lebo charita je len chabou náplasťou na bezohľadné kapitalistické parazitovanie na jednotlivcoch, alebo celých národoch. Parazitovanie, ktoré programovo produkuje ľudí odkázaných na charitu.

Prijímanie migrantov je len náplasťou na bezohľadne agresívnu rozpínavosť západného sveta, ktorá kvôli svojim geopolitickým a mocenským zámerom neváha ničiť a rozvracať iné krajiny.

No a ekológia je zase iba náplasťou na bezohľadné drancovanie prírodných zdrojov planéty Zem, príliš vysoko nastavenou životnou úrovňou najmä západného sveta, ktorej sa však západ nehodlá v žiadnom prípade zriecť.

Ak by teda neexistovala všadeprítomná, bezbrehá a bezohľadná túžba po peniazoch, moci a užívaní si, prekračujúca všetky hranice únosnosti, nebolo by vôbec treba takmer žiadnej charity, žiadneho prijímania migrantov, ani žiadnej ekológie.

Všetko toto však má svoje najhlbšie príčiny. A práve po nich treba pátrať!

Čo je teda najhlbšou príčinou bezbrehej a bezohľadnej túžby po peniazoch, po moci a po užívaní si, idúcou za svojim cieľom aj cez mŕtvoly?

Tou príčinou je nevedomosť! Ľudia totiž zabudli kým sú a na čo tu sú! Že sú v skutočnosti bytosťami svetla a ducha, a preto im pravé šťastie a vnútorné naplnenie môže priniesť len naplňovanie hodnôt svetla a ducha.

V hmotnosti sveta sme zabudli na svoju pravú, svetlú podstatu. A vo svojej nevedomosti sme sa začali mylne domnievať, že šťastia a vnútorného naplnenia môžeme dosiahnuť len prostredníctvom hmoty. Len prostredníctvom naplňovania svojich hmotných túžob, potrieb, žiadostí a pôžitkov.

A tak sme v nevedomosti o skutočnej podstate nášho bytia začali roztáčať kolotoč hromadenia vecí a kolotoč oddávania sa najrozličnejším materiálnym pôžitkom.

To nám však nedokáže darovať skutočné, hlboké šťastie a vnútorný mier, pretože sa vo svojom fatálnom materialistickom omyle snažíme iba čisto materiálnym spôsobom nasýtiť základné potreby svojho ducha.

Ale nijakými pôžitkami hmoty nie je možné nasýtiť hlad iskričky svetla v nás. Tú totiž môžeme sýtiť jedine našim odriekaním sa necností a zušľachťovaním sa v cnostiach. Jedine tým rastie svetlo v nás a rozhára sa v čoraz väčší plameň. V pochodeň svetla, ktorú to neodolateľne vnútorne priťahuje k ríši Svetla. Z nej sme kedysi vyšli a do nej sa môžeme navrátiť jedine vtedy, ak sa staneme plnohodnotnými bytosťami svetla, zdokonalenými vo všetkých ušľachtilých cnostiach. Jedine toto prináša človeku šťastie a dáva plnosť jeho bytiu!

Honba ľudí za čoraz väčším bohatstvom a blahobytom nie je teda v skutočnosti ničím iným, ako svedectvom ich hlbokej nevedomosti o podstate seba samých. Je svedectvom ich nesmiernej vnútornej chudoby. Chudoby ich ducha, ktorý v nich trpí nedostatkom a hladuje, pretože ho nie je možné nasýtiť ničím, čo je hmotné. Pretože ho je možné nasýtiť ba tým, čo je duchovné. Čo je duchovne hodnotné! Iba hodnotami Ducha! A tými je spravodlivosť, čestnosť, dobro, ľudskosť, ohľaduplnosť a skromnosť, ktoré v sebe rozvíjame, ktorými sa vo svojom živote riadime a ktorými sú predchnuté všetky naše slová, činy a myšlienky.

Ak teda dávame telu, čo mu patrí, dávajme aj duchu, čo mu patrí! Jedine potom budeme šťastní! Jedine potom bude v našom bytí viacej svetla a mieru. Jedine potom budeme rozhojňovať iskru svetla v sebe a tým naplňovať zmysel nášho bytia.

Ak ale podľahneme ilúzii, že hmota je všetkým, ak budeme chcieť napĺňať potreby nášho ducha hmotnými náhradami, šťastní nikdy nebudme! A kvôli tomuto svojmu omylu sa napokon staneme ničiteľmi. Egoisticky bezohľadnými ničiteľmi ľudí, národov i celej planéty Zem.

A nakoniec, vo svojej neschopnosti dosiahnuť skutočného šťastia a naplnenia zanevrieme i na Stvoriteľa. Toho však už zničiť môcť nebudeme, pretože Ten, za všetko naše bezohľadné ničenie napokon zničí nás. Rozomelie nás na prach, ako nepotrebné stavebné kamene, ktoré svojimi prázdnymi životmi samé dokázali, že sa nehodia do jeho mierumilovnej výstavby.

Zo všetkých síl preto využime zostávajúci drahocenný čas na to, aby sme sa užitočnými a potrebnými stavebnými kameňmi stali. Nežime už v materialistickom blude, z ktorého omylu sa napokon predsa len raz prebudíme, ale to už môže byť neskoro. Neskoro pre nás osobne, i pre celý náš svet!