Pred časom NR SR veľkou väčšinou hlasov za generálneho prokurátora SR, čo je významná funkcia v systéme deľby moci a mocenskej rovnováhy v štáte, zvolila kandidáta vládnej koalície M. Žilinku. Ústavnoprávny výbor NR SR, v ktorom majú väčšinu poslanci vládnej koalície, v procese verejného vypočúvania schválil siedmych kandidátov, z ktorých jedného mali vybrať poslanci v parlamente. A tým sa stal prokurátor M. Žilinka, ktorého následne schválila aj prezidentka SR. Všetci kandidáti, nominovaní viacerými organizáciami a schválení ústavnoprávnym výborom NR boli v skutočnosti kandidátmi vládnej koalície, pričom opozičné strany nenavrhli svojho nominanta. Bolo by to aj tak zbytočné, pretože neexistovala možnosť, aby takýto kandidát získal podporu väčšiny členov ústavnoprávneho výboru NR, takže všetkých kandidátov, o ktorých rozhodovala NR SR môžeme právom považovať za nominantov vládnucej moci na Slovensku.
Čo je zaujímavé na voľbe generálneho prokurátora, ktorá sa uskutočnila v NR SR je to, že svoju podporu koaličnému kandidátovi vyjadrili aj poslanci opozičných strán (SMER-SD, HLAS- sociálna demokracia, ĽS Naše Slovensko), čím v podstate do určitej miery legitimizovali terajšiu vládnu koalíciu na čele s jej premiérom I. Matovičom. Tú koalíciu a toho predsedu vlády, ktoré sú inač predmetom častej, nekompromisnej a je potrebné dodať, že aj oprávnenej kritiky zo strany predstaviteľov parlamentných opozičných strán. Je na mieste otázka, prečo, z akého dôvodu a čo viedlo opozičné parlamentné subjekty, aby podporili koaličného kandidáta na funkciu generálneho prokurátora SR ?
Podľa vyjadrení niektorých poslancov tým dôvodom bola obava z možného nezvolenia najvyššieho predstaviteľa prokuratúry, čo mohlo viesť k tomu, že jeho voľba by sa spolitizovala, zbytočne by sa naťahovala, takže svojou podporou kandidátovi M. Žilinkovi predišli možným komplikáciám pri ďalších volebných kolách v parlamente ale aj vo fungovaní inštitúcie generálnej prokuratúry SR. Podobné zdôvodnenie môžeme považovať za úplne neadekvátne, pretože aj keby všetci opoziční zákonodarcovia, vrátane nezaradených poslancov hlasovali proti alebo sa zdržali hlasovania, vládna koalícia mala dostatok hlasov, aby v parlamente presadila zvolenie svojho kandidáta.
Ďalším argumentom, ktorý zaznel z prostredia strany SMER-SD a ktorým zdôvodňovali svoju podporu koaličnému kandidátovi M. Žilinkovi bola snaha potrestať, resp. urobiť napriek I. Matovičovi, ktorý preferoval iného koaličného kandidáta, čo môžeme chápať aj ako akýsi trucpodnik, pripomínajúci skôr správanie nezrelých tínedžerov než racionálne uvažujúcich a konajúcich politikov. Ďalší dôvod pre podporu koaličného kandidáta, tak ako to pred časom vysvetľoval v televíznej debate poslanec SMERU- SD Ľ. Blaha, bolo vyjadrenie premiéra I. Matoviča, v ktorom pohrozil, že v prípade, ak opoziční poslanci podporia ich kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, čo podľa presvedčenia predsedu vlády môže byť výsledkom nejakých tajných dohôd medzi časťou opozície a niektorou koaličnou stranou, tak podá demisiu a vzdá sa postu šéfa exekutívnej moci. Cieľom takéhoto vyjadrenia, nesúceho znaky vydierania a nátlaku na svojich koaličných partnerov bolo zabrániť možnej dohode s niektorou z opozičných strán. Samozrejme, tak ako už viac krát pred tým, I. Matovič zavádzal a je viac ako isté, že to so svojou demisiou nemyslel vážne. Podľa vyjadrenia poslanca Ľ. Blahu, hlavný motív ich podpory koaličnému kandidátovi spočíval v tom, aby donútili predsedu vlády dodržať svoj sľub a odstúpiť z postu premiéra. Tento argument nie je možné považovať za presvedčivý a pravdivý, pretože si nemyslím, že v strane SMER-SD a jeho parlamentnom klube sú takí naivní a neskúsení politici, ktorí by uverili zavádzajúcim vyhláseniam I. Matoviča. Preto si myslím, že všetky vyššie uvedené zdôvodnenia sú len málo uveriteľnými výhovorkami, ktorými predstavitelia SMERU-SD sa snažia zakryť skutočný dôvod zmeny ich skôr avizovaného postoja, podľa ktorého sa pri voľbe generálneho prokurátora zdržia hlasovania. Čo bolo skutočným dôvodom zmeny ich predchádzajúceho rozhodnutia sa ako bežní občania asi nedozvieme.
Tento názorový obrat a zmena postojov ma u poslancov strany SMER-SD a jeho odnože strany HLAS-Sociálna demokracia vôbec neprekvapujú. Zvlášť sa to týka prvej menovanej strany a jeho predsedu a v minulosti niekoľkonásobného premiéra R. Fica, pre ktorého názorová a postojová ekvilibristika, ako aj politická vypočítavosť boli a sú súčasťou jeho uvažovania a politickej taktiky pri realizácii svojich mocenských cieľov. Pán Fico sa neraz správal ako typický chameleón, keď jeden deň hovoril jedno a o týždeň tvrdil niečo iné, keď pred domácim publikom sa pasoval do pozície ochrancu národnoštátnych priorít Slovenska a jeho zvrchovanosti a v Bruseli presadzoval niečo, čo našu zvrchovanosť ešte viac obmedzovalo a potláčalo. Alebo keď kritizoval mimovládne organizácie za ovplyvňovanie politického vývoja a napriek tomu ich v roku 2018 podporil sumou 30 miliónov eur. O jeho „názorovom obrate“ a politicky vykalkulovanom prerode na ochrancu zvrchovanosti a suverenity Slovenska, do pozície ktorého sa v ostatnom čase pasuje, som už pred časom písal vo svojom blogu (Oneskorený plač R. Fica nad „rozliatym mliekom“), zverejnenom na stránke hlavnespravy.sk.
Prekvapením pre mňa bola skutočnosť, že za koaličného kandidáta na generálneho prokurátora zahlasoval aj poslanecký klub ĽS Naše Slovensko. Tej strany, ktorá vždy vystupovala ako pronárodne orientovaný politický subjekt, ale ktorá v očiach a vyjadreniach predstaviteľov koaličných strán, vrátane ich poslaneckých klubov bola (a je tomu aj dnes) vždy označovaná ako strana neonacistická, fašistická, rasistická a extrémistická a účasť ktorej, vrátane jej legitímne zvolených poslancov v našom najvyššom zastupiteľskom zbore považovali a považujú za niečo chybné, neprijateľné a dehonestujúce SR. To je ten hlavný dôvod, prečo terajšia vládna väčšina v NR SR nechce schváliť predsedu ĽS Naše Slovensko M. Kotlebu, ako aj ďalších dvoch členov jej poslaneckého klubu M Mazureka a E. Kočiša za predsedov parlamentných výborov, na čo, podľa získaných percent v parlamentných voľbách má táto strana nárok. Zvolenie jedného jej poslanca (M. Beluského) do čela jedného z parlamentných výborov nebolo ničím iným, než „divadlom“ a „zastieracím manévrom“, ktorým chcela vládna väčšina demonštrovať svoje „demokratické“ zmýšľanie a svoju „ochotu“ ponúknuť vedenie výboru aj predstaviteľovi opozičnej strany, ktorú by v NR SR najradšej nevideli. Preto neprekvapuje, že tak ako tomu bolo v predchádzajúcom volebnom období, tak aj v tom terajšom, parlamentná väčšina, ako aj časť opozície zaujímajú odmietavé postoje k návrhom zákonov z dielne ĽS Naše Slovensko. V praxi to znamená, že aj keby takéto zákony boli dobre spracované a potrebné, vzhľadom na ich autorov a predkladateľov sú už dopredu odsúdené na neprijatie. Tomu sa hovorí „parlamentná demokracia“ v podaní dnešných liberálno-totalitných držiteľov moci v štáte. Je preto nepochopiteľné, že za kandidáta terajšej koalície hlasovali aj poslanci ĽS Naše Slovensko, tej strany, ktorej predstavitelia, členovia a sympatizanti v očiach Matoviča, Korčoka, Naďa, Dostála, Remišovej, Sulíka, Šeligu a v podstate celej koaličnej väčšiny v parlamente ostanú navždy len obyčajnými fašistami a extrémistami. Alebo snáď vedenie ĽS Naše Slovensko naivne očakáva, že ich podpora koaličnému kandidátovi zmení názory vládnucej koalície a táto prehodnotí doterajší svoj negatívny postoj k tejto strane? To určite nie. Preto nechápem, že sa ĽS Naše Slovensko znížila k tomu, že zahlasovala za koaličného kandidáta, ktorý, nech by bol akokoľvek odborne zdatný, nebol kandidátom všetkých relevantných politických subjektov, ale len kandidátom vládnej väčšiny.
PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
Košice