Tentoraz si rozoberieme teóriu komplexnosti z teórie chaosu. Má veľmi praktické aplikácie na boj s COVIDom, sú zrozumiteľné. Uplatniť ju dokážu len vodcovia, nikdy nie opatrnícki úradníci. Nie takí, ktorí dodnes nepochopili, čo je skutočnou príčinou toho, že ani najoptimistickejšie scenáre sa nenaplnili a že infikovanosť je oveľa nižšia (1-1,5%), smrtnosť bezvýznamná (0,12-0,23%).
Za zázrakom našich nízkych obetí nie sú „geniálne“ opatrenia úradníkov, ktoré zničia štát, spôsobia masívnu nezamestnanosť, obrovské sekundárne úmrtia, chudobu, hlad, sociálny úpadok, bankroty. Ich opatrenia nútia mnohých potenciálnych repatriantov, aby úspory minuli v cudzine, namiesto toho, aby ich priniesli a užili/investovali doma. Načo sme mali riskovať životy ohrozením infikovania v štátnych koncentrákoch, keď nemusíme? Na pochopenie treba múdrosť. Vedomosti nestačia. Máme predsa bohatý štát. Túto vládnu chiméru nejaké šušne od nebezpečných gastarbeiterov predsa neovplyvnia.
V mojom povolaní platí zásada vyjadrená takto: múdri stúpajú do výšky, v ktorej môžu udržať stabilný let. Nemúdri stúpajú až za hranicu svojho „dostupu“, kde sa nemajú čoho chytiť, kde už neletia, vtedy padajú. Pád nie je let, buď letím, alebo padám. Nemúdri to nevedia a nechápu.
Úradníkom devastáciu štátu dovolili nepripravení, emotívne navolení nepolitici. Skutočnou príčinou úvodného zázraku Slovenska sa ukázala veľmi malá rozcestovanosť Slovenska, aj navštevovanosť cudzincami, extrémne nízka rozlietanosť národa na zlomkovej úrovni aj v porovnaní s priemerom EÚ, tradičná opatrnosť aj disciplinovanosť. Tiež všeobecne vysoké hygienické návyky, menšia náklonnosť na zhromažďovanie v obchodných centrách v porovnaní s výrazne postihnutými krajinami, prakticky nulová nelegálna migrácia, malá exponovanosť masového cestovania v natrieskanej verejnej doprave (nemáme metro), atď. Keď raz bude mať niekto odvahu vedecky skúmať, prečo v čase písania blogu nie je u nás známy prípad infikovania ani od pilotov aerolínií (98% z nás pôsobí v zahraničí) ani od opatrovateliek, možno v mojich konštatovaniach a zisteniach nájde inšpiráciu. Vyžiada si to vedca, nie demagóga.
Vojna je príliš komplexným gobelínom na to, aby mohla byť dominovaná jedinou nitkou, akákoľvek hrubá a akákoľvek žiarivá by bola.” Martin Van Creveld (v „Technology of War“)
Najdôležitejšie pre výsledok akéhokoľvek zápasu aj prevencie pred vojnou je realistické zhodnotenie situácie. Napriek tomu sa vojne oprávnene oddávna prisudzujú neistota a chaos. Veľkí vodcovia v minulosti úspešne pôsobili v podmienkach chaosu vojny bez ovládania teoretických nástrojov na popísanie správania. Lineárnosť a lineárny redukcionizmus napomohli zjednodušiť komplexnosť vojny a poskytli nástroje na porozumenie podstaty konfliktu. Na vysvetlenie zásadného rozdielu medzi lineárnosťou a nelineárnosťou si môžeme vypožičať citát od Czerwinského: ”Na rozdiel od nelineárnosti, kde 2+2 sa môže rovnať pomarančom, v lineárnosti sa možno spoľahnúť na výsledok 4.” (v „Coping with the Bounds“). Pre nelineárnosť sú najdôležitejšími dve teórie: teória chaosu a odvodená teória komplexnosti. V dynamických a nelineárnych vzťahoch, do ktorých sa vojna radí, sú vstupy a výstupy disproporcionálne.
”Lineárnosť sľubuje predvídateľnosť, čiže ovládanie. … Konotácie nelineárnosti obsahujú zmes nebezpečenstva a príležitosti. Nelineárnosť môže vyvolať nestabilnosti, prerušenia, synergizmy a nepredvídateľnosť. Ibaže, odmenou je tiež flexibilnosť, prispôsobivosť, dynamická zmena, inovácia a schopnosť reakcie” (Alan D. Beyerchen, ”Clausewitz, Nonlinearity and the Importance of Imagery.”)
Slabšia mocnosť sa usiluje vyhýbať lineárnosti, musí sa spoliehať na nelineárnosť. Takzvané ”Komplexne prispôsobivé systémy” (ide o systémy, ktoré si počas zmeny zachovávajú súdržnosť bez zásahu centrálneho riadenia: v angličtine CAS), predstavujú tie motory, ktoré poháňajú nelineárnosť.
Teória chaosu pozná tzv. zjednodušenú periodicky zdvojovanú kaskádu (Period-Doubling Cascade), pričom najvýstižnejšie ju možno popísať ako futbalové ihrisko, ktoré obsahuje dve ”koncové pásma”. Pre lepšie porozumenie sa znovu obráťme na Czerwinského:
”Na jednom konci je rovnovážnosť a na druhom konci máme chaos. … V pásme rovnovážnosti je všetko také stabilné a je tam taký poriadok, že rast, inovácia, aj pokrok sú zadusené. V koncovom pásme chaosu je situácia presne opačná. Medzi týmito koncovými pásmami sa nachádza hracie pole, oblasť ktorú voláme komplexnosť.” (Coping with the Bounds)
Pásmo komplexnosti je prechodným pásmom medzi poriadkom a neporiadkom. Pásmo rovnovážnosti pripomína svetlom zaliaty priestor, zatiaľ čo pásmo chaosu sa nachádza v úplnej tme. Usilujme sa vyhnúť obidvom pásmam, aby sme zostali v šere resp. hmle komplexnosti. V absolútnej tme nevidíme nič. V hmle môžeme vidieť kontúry. Priveľa poriadku znamená lineárnosť, z toho vyplývajúcu predvídateľnosť, čomu sa pokúšame vyhnúť. Ak sa chceme správať tak ako CAS, Komplexne prispôsobivý systém (nepredvídateľne, a pritom súdržne), tak by sme mali zostať v oblasti komplexnosti, ale zároveň posunúť protivníka za hranu chaosu do oblasti chaosu do tmy, alebo za hranu rovnovážnosti, čiže do oblasti predvídateľnosti, do svetla. Na všetkých 4 úrovniach vojny dodržme zásadu ”komplexného manévru”: všetky štyri úrovne vojny by mali zostať v oblasti komplexnosti, hmly.
Na pôsobenie proti neistoty sa používa niekoľko tzv. ”učebných pomôcok”, ktoré vo svojej podstate predstavujú metódy nelineárneho redukcionizmu.
”Tieto neoptimalizujú, ale uspokojujú. Ich cieľom nie je perfektná odpoveď, ale dostatočne dobrá a dostatočne rýchla odpoveď na prežitie. Usilujú sa o najvhodnejšiu, nie o najpríťažlivejšiu cestu.”
Ako by sa nám uľavilo, keby si túto metódu osvojili naši politici, ktorí sú posadnutí perfektnosťou, nulovou infikovanosťou aj úmrtnosťou. Dosiahli opak. Z hľadiska učebných pomôcok je potrebné čitateľov trochu zorientovať. Ako vysvetľuje Czerwinski, pri riešení linearity môžu byť použité tzv. ”analytické nástroje”. Navrhovatelia už do nich zabudovali poučky. Tieto nástroje môžu vcelku dobre fungovať aj v prostredí miernej nelineárnosti. Ak nemáme k dispozícii takéto nástroje, tak najvhodnejšie sa ukazujú pomôcky. Tak ako pri predpovedaní počasia, teória poskytuje návod na dosiahnutie úspechu. Pozri tiež John H. Holland: ”Hidden Order: How Adaptation Builds Complexity”. Czerwinski rozoznáva šesť učebných pomôcok: metafory, Perrowove kvadranty, Van Creveldove pravidlá, systémové dynamizmy, genetické algoritmy a rozpoznanie vzoru. V ďalšom pokračovaní sa na niektoré z nich pozrieme podrobnejšie.
Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.
Pokračovanie v nasledujúcej časti