Čo tají RTVS

Slovenský rozhlas sa v tomto čase stal najväčším propagátorom chorých nápadov Psychopatoviča. Naopak robia všetko možné proti slobode slova, ktorú nielen nepripúšťajú v nami, koncesionármi, platenom vysielaní, ale sa ho snažia škandalizovať v špeciálnych reláciách Petry Bernasovskej, či Andrei Poláčkovej. Sami pritom produkujú hoaxy.

Naše peniaze pre cudzích

  Je tu však dlhodobo niečo, čo až zaráža aroganciou v nakladaní s našimi koncesionárskymi peniazmi, z ktorých žijú a rozdeľujú si platy, aj odmeny. Sústavný a každodenný únik týchto peňazí mimo Slovenska. Upozorňoval som na to opakovane a zvlášť dnes sa ohavnosť tohto kšeftu ukazuje v celej nahote. Slovenskí hudobníci kvôli absurdným opatreniam, ktoré sa sústavne menia a často nemajú elementárnu logiku, prichádzajú už niekoľko mesiacov o možnosť vystupovania. Aspoň čiastočnou náhradou na úrovni prežitia by bolo hranie ich skladieb v Slovenskom rozhlase, ktoré sa predsa volá (asi to vedeniu Slovenského rozhlasu a zvlášť Rádia Slovensko treba pripomenúť) „slovenské“. Následne by tak slovenským hudobníkom z našich peňazí náležali príslušné tantiémy. Ale oni nehrajú hlavne naše slovenské skladby, ale aj v týchto dňoch približne 50 % hlavne anglofónnej a z tej hlavne americkej produkcie. Píšem „približne“, pretože som sa ako občan tohto štátu a povinný koncesionár RTVS opýtal priamo vedenia Slovenského rozhlasu s odkazom na Infozákon:

„Aký je priemerný denný percentuálny podiel skladieb americkej proveniencie z celkového času odohranej hudby?“

Za vedenie RTVS mi odpovedala JUDr. Natália Káčerová, zamestnanec odboru právneho RTVS, že: „RTVS vydala rozhodnutie o nesprístupnení informácie“. Čítate dobre, toto nám taja!!! Že by sa za to, ako odlievajú naše spoločné peniaze z koncesionárskych príspevkov do zahraničia v tejto dobe, hanbili? Ako inak si to môžeme vysvetliť? Narábajú s našimi peniazmi a arogantne odmietajú informovať ako?!

Komu patrí Slovenský rozhlas?

   Ak dobre rozumiem slovu „koncesionár“, tak to znamená spoluvlastník. Zákon o verejnom obstarávaní to charakterizuje: „…koncesionárom je hospodársky subjekt, s ktorým verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ uzavrel koncesnú zmluvu podľa tohto zákona.“ Vidím to tak, že RTVS za naše peniaze obstaráva v tomto prípade niečo, čo nechceme. Poslucháčmi Slovenského rozhlasu sú totiž hlavne starší občania, ktorí nijako netúžia akurát po americkej produkcii v miere, ktorú nám nasilu podsúva vedenie Slovenského rozhlasu. Za viaceré ohlasy na moje predošlé články na túto tému aspoň čitateľka Vladimíra:  „…žijem v prvom rade na Slovensku, potom v Európe… Prečo ma majú kŕmiť americkým brakom v hudbe aj vo filmoch, keď Amerike, po kultúrnej stránke, naozaj nemáme veľa čo závidieť ? Mne tiež prekáža to jednostranné oblbovanie obyvateľstva cez verejnoprávne rádiá. Okrem slovenských – aké percento napríklad francúzskych, talianskych, či nedajbože nemeckých alebo rakúskych pesničiek hrajú v našich rádiách? Dokonca aj tých českých je čoraz menej (na rozdiel od niektorých českých rádií, kde naozaj počuť viac slovenskej hudby ako na Slovensku). Najskôr by sme mali poznať svoje vlastné, potom kultúru svojho okolia – a až potom to, čo je kdesi ďaleko za Veľkou mlákou…“

Toto vedenie RTVS a Slovenského rozhlasu arogantne ignoruje. Došlo to tak ďaleko, že jedny Vianoce dokonca namiesto slovenských kolied hrali Armstronga?!!

Pritom tejto zahraničnej produkcie je v našich komerčných rádiách dosť. Tak prečo jediný verejno-právny rozhlas už roky a teraz zvlášť posiela nemalé čiastky mimo Slovenska? Taký peňazotok do zahraničia, to predsa nie je len tak, či?

Čo s tým?

   Upozorňoval som opakovane na to, čo mnohí z nás poznajú z vlastných ciest. Všade na svete hrajú hlavne a predovšetkým, niekde dokonca výlučne, tú ich hudbu. A tým aj ich skladateľov, muzikantov, spevákov, speváčky, kapely… Uvádzal som pozitívny príklad českého komerčného rádia Impuls. Tie články mali ohlas medzi čitateľmi, ale ten kšeft do zahraničia pod ochranou vedenia Slovenského rozhlasu a RTVS veselo frčí ďalej. A dokonca utajene, keď sa na to podľa zákona opýtate. Tak ako sa domôcť, aby naše peniaze išli našim hudobníkom? Čo ešte iné ako výzva cez Infozákon sa dá preto urobiť? Budem rád, keď sa zamyslíte, ozvete, poradíte…

P.S. Nech sa páči, názor profesionála: “Ešte koncom jari som sa niekoľkým muzikantom zmienil o tom, aby presadili markantné zvýšenie podielu slovenskej muziky, a to isté som navrhol nedávno – asi pred mesiacom Hudobnej únií Slovenska, keď ma oslovili s riešením problémov. Lenže nič. (Fedor Flašík to tiež nedávno vystihol spôsobom jemu vlastným – v skratke, každý sa hrá na vlastnom piesočku…)