Šokujúce tvrdenie, ale faktické. Vtedy sme to strategicky prehrali. Boli sme ogabaní, prekabátení. Pred rokom som presne na výročie, ktoré má byť prečo významné pre našich západných susedov, publikoval blog s názvom: „Začiatok utrpenia státisícov Slovákov ako dôvod na oslavu?“. Máme výročie Martinskej deklarácie, príležitosť na hodnotenie. Múdri sa z histórie poučia. Signatári „Martinskej deklarácie“ 30. októbra 1918 jej podpisom naivne uverili, že vytvorenie tzv. spoločného štátu je pre náš národ vyslobodením. Netušili, že vyslobodením sa spod jarma bezohľadnej maďarizácie sa Slováci dostávajú pod jarmo rovnako likvidačnej, ale oveľa zákernejšej bohemizácie. Nevyčítam to nášmu príbuznému českému národu. Nevyčítam to ani jeho vtedajším šovinistickým politikom. Vyčítam to výlučne a len našej vlastnej naivite.
Českí politici pred vyše storočím robili niečo úplne prirodzené: sledovali (naďalej sledujú) svoje vlastné egoistické národno-štátne záujmy. Zväčšenie seba, hoci aj na úkor „brata“ k tomu patrí. Z ich geopolitického, strategického pohľadu. Z nášho geopolitického, strategického pohľadu ide o presný opak: zabrániť tomu! Je úplne jedno, či ma vraždí politická chunta z nebratského národa bezohľadným spôsobom vrážania noža do srdca s výkrikom maďarónskych šovinistov: „slovenský národ neexistuje“. Alebo ma vraždí iná politická chunta, ktorá nám vráža nôž do chrbta a nežne pritom šepká „braček, chcem ti dobre, čoskoro už nič nepocítiš“. Výsledok je rovnaký: národná smrť. Zánik národa, jeho likvidácia pohltením, prevzatím jeho kultúry, skresľovaním jeho pohľadov na historické udalosti. To isté platí pri podprahovo vnucovanom „európskom“ supernárode.
Predseda SNS sa pri výročí tradične prejavuje schizofrenicky. Vlani hovoril o vlastenectve, staval sa proti základniam USA. Zároveň loboval za vytvorenie spoločných ozbrojených síl EÚ. Podporoval tým umiestnenie cudzích základní EÚ na Slovensku. Pri výročí jedného z najväčších podvodov na slovenskom národe ani slovkom neodsúdil jeho skutočnú podstatu: nástup čechoslovakistického šovinizmu. Voliči to SNS spočítali, vedenie diskvalifikovali vo voľbách. Potvrdením predsedu SNS klesla na desatinovú podporu. Tento rok chybu opakuje. Základnou líniou SNS bol po desaťročia boj za štátnosť. Tiež som pred rokmi prispel, keď som bol na ich kandidátke preferenčnými hlasmi vyslaný do centra protislovenských zákerností vtedajšej mini-federácie. O 28 rokov neskôr som bol snemom odmietnutý aj za najradovejšieho člena. Také je vedenie SNS 2020.
Nevidím rozdiel medzi praktikami protislovenských zákerností súčasnej pseudo-federácie pod značkou EÚ. Tak ako nám už 28 rokov nechýba Praha, tak nemáme ani najmenší dôvod na náhradu Prahy za Brusel. Odmietam to pragmaticky, bez nenávisti. Čo už môže viac zodpovedať podstate úkladov proti štátu, proti najposvätnejšej hodnote, ktorou je štátnosť, čo už môže viac zodpovedať hĺbkovej podstate vlastizrady, ak nie priama politická podpora odstraňovania pilierov štátnosti? Medzi nimi má najvyššie miesto existencia vlastných ozbrojených síl a zborov. Pred rokom som sa pýtal: „Ak vyzýva najvyšší predstaviteľ tradičnej vlasteneckej strany na odovzdanie vlastnej obranyschopnosti do cudzích rúk, čím sa odlišuje od agresívneho, extrémistického, ultraľavičiarskeho liberalizmu?
Práve protištátny charakter rušenia a obmedzovania pilierov štátnosti je podstatou všetkých foriem nacizmu. Autor týchto riadkov bol za presadzovanie vlastnej obranyschopnosti terčom teroru, prokurátorských a normalizačných pohovorov, vedených proti nemu protislovenskými čechoslovakistickými nacistami. Mnohí naivní Slováci sa pred 30 rokmi pohoršovali nad bezočivosťou vtedajšieho kapitána letectva, nekompromisne a odvážne presadzujúceho obranyschopnosť svojej jedinej vlasti, Slovenska. Môžem len dúfať, že väčšina z nich sa medzitým spamätala. Potvrďme to činmi, odmietnime protištátnikov.
Od útlej dospelosti sa netajím tým, že moja lojalita k tzv. federácii bola vždy nulová. Moja lojalita k svojej jedinej vlasti, Slovensku (aj v čase formálne duálneho tzv. federálneho štátu) bola 100%-ná. Moja lojalita k EÚ je nulová, moja lojalita k Slovensku, zostala naďalej 100%-ná. Mojou vlasťou bolo a bude vždy výlučne Slovensko.
Práve svojou podstatou eliminácie národných štátností a odmietania práva na sebaurčenie sa obludná teória a prax všetkých odrôd nacizmu zásadne odlišuje od čestného, prirodzeného a pozitívneho nacionalizmu, vlastenectva. Odrodou nacizmu bol pre našich predkov čechoslovakizmus, neskôr boľševizmus. V súčasnosti sú pokračovateľmi nacistických ideí podporovatelia „europeizmu“, čiže superštátu EÚ. Nezáleží na tom, či si to Slováci uvedomujú. Je to realita.
To treba hovoriť nahlas. O to skôr teraz, keď tradične zabúdame na poučenia najmä z vlastnej slovenskej ideologicky nemanipulovanej histórie. Aj z tej, ktorej výročie protagonisti čechoslovakizmu oslavujú necitlivo k obrovským slovenským obetiam tejto šovinistickej teórie a praxe. Vysokých státisícov terorizovaných, normalizovaných, vyhnaných z vlasti, zavraždených alebo rokmi väznených, vtedy označovaných za „buržoáznych nacionalistov“.
Oslavujú to rovnako necitlivo, ako podporovatelia nemeckého nacizmu bez rešpektu k desiatkam miliónov obetí jeho zverských zámerov oslavujú výročie Hitlerovho narodenia. Vonkoncom nezáleží na tom, čo si myslím, ale aké sú fakty a strategické dôsledky dejinných udalostí. Strategické znamená „z pohľadu dlhodobého prežitia a existencie národa“ ako suverénnej entity. Uznávam, že 28. október je dôvodom na oslavu pre český národ. Zároveň je presne rovnakým dôvodom na hlboké odignorovanie, ba odsúdenie nami, Slovákmi. Očakávam iba obyčajný rešpekt.
Ak sa dokážeme na udalosti tzv. spoločnej histórie pozerať z dvoch úplne protichodných perspektív, vtedy začneme proces národného dozretia. Rovnako, ako v „Meruôsmych rokoch“ naši dejatelia spustili historický proces národnej obrody. Oni to urobili nie veľmi šťastným spôsobom, bolestínsky. Odignorovaním faktu, že história Uhorska bola po väčšinu jeho existencie predovšetkým históriou etnických Slovákov ako výrazne dominantného etnika Uhorska. Len pripomeniem konštatovanie z nadpisu. Koncom októbra 1918 boli etnickí Sloveni: čiže Slovenky/Slováci, Moravskí Slováci, Rusíni, obyvatelia žúp pod českou korunou, rozpoznávaní ako Moravania, výrazne väčšinovým etnikom s jednotným etnickým povedomím. Už o pár rokov po ovládnutí školstva, médií a „osvety“ to bolo inak. Strategicky sme vtedy prehrali. Máme republiku s možnosťou obnovy suverenity. Slovenskí republikáni, nepokazme, neprehrajme si to znovu. Začnime chápať.