Takmer presne pred rokom som vo svojom blogu varoval, že sa môže zopakovať to, čo je v nadpise. Uviedol som analytické konštatovanie, že nadnárodnej oligarchii už nestačí finančno-ekonomická, legislatívna, korupčno-mediálna a politická moc. Oni potrebujú ovládnuť posledné mocenské piliere: bezpečnostné, to znamená vrátane spravodajských, aj justično-represívne zložky. Máme tu prvé výsledky, návrat stalinskej totality, teroru, strachu, obavy o existenciu. Tým sa završuje proces ovládnutia národov a más pomocou historicky najúčinnejších overených nástrojov: strachu a následného teroru. V čase, keď som to prezentoval, verejnosť ani netušila o tom, že prichádza COVID-19. Ani vtedy to nebola konšpiračná teória, bol to analytický záver z pozorovania faktov a prejavov správania sa. Na rozdiel od mnohých som presvedčený, že sa s tým dá niečo robiť. Prvou podmienkou je pochopenie stavu, uznanie diagnózy, choroby, čo najväčšou časťou voličov.
Už vlani sme boli svedkami únikov informácií zo spravodajských, vyšetrovacích a justičných zložiek, ktoré znamenajú nielen rozklad štátu. Znamenajú priamy útok na podstatu štátu, na reputáciu bezpečnostných, spravodajských a justičných orgánov, na spoľahlivosť štátnych orgánov. Je to prvok v procese eliminácie štátnosti ovládnutím pilierov jeho stability a ochrany. To bol jasný signál, vo voľbách voličmi totálne odignorovaný.
Zavŕšením rozkladu je odovzdanie moci nad všetkými mocenskými prvkami do rúk protištátnych politických skupín, ktoré ani len neskrývajú svoje politické ciele, za ktoré sa vo väčšine štátov sveta nekompromisne uplatňuje absolútny trest, prinajlepšom sa udeľujú doživotné väzenia (nebojte, nie som podporovateľ drakonických trestov). Februárové voľby sa tak stali zopakovaním „Víťazného februára“ 1948 s rovnakými nositeľmi totalitného boľševizmu, dokonca vedenými rovnakými pohrobkami tých najzadubenejších boľševikov z toho obdobia, pod novými značkami. Toto drvivá normálna väčšina nemôže chcieť. Nemôže to ani nevidieť. Môže to len zbabelo nechcieť vidieť.
Znovu pripomínam, fakt, že ak by v prvej polovici 20. storočia mali dobové elity odvahu naplno odhaľovať ohrozenia totalitou, ak by našli odvahu na ich pomenovanie a otvorené odsúdenie, tak dnes mohlo žiť o takmer stovku miliónov viac obyvateľov planéty. Prevažne bielej rasy, s výraznou prevahou Slovanov. Dúfam, že si od tých najtupších neosvietencov za tieto postrehy vyslúžim obvinenie z rasizmu. Nepochybne – anti antibelošského. Len pripomeniem, že aj biela farba je farbou, všetci sme farební, aj keď také konštatovanie v pavedeckých príručkách o extrémizme nenájdeme.
Už je do neba volajúco evidentné, že hypercentralizácia EÚ a nadnárodnou oligarchiou ovládaná monopolizácia, okrem iného aj médií, spôsobujúca cenzúru a neslobodu vyjadrovania, predstavujú rozhodujúce bezpečnostné ohrozenia pre členské národné štáty. Ale tiež pre slobodu a demokratický vývoj európskeho kontinentu. Vývoj v našom regióne už zodpovedá etape otvorenej agresie. Je najvyšší čas, aby národy na elimináciu ohrození začali prijímať protiopatrenia. Znovu nám obchvatom vnucujú nelegálnych migrantov. Po prekročení určitej hranice, tzv. „kritickej masy“ migrantov sa proces stane nevratným a samo-živiacim. Najúčinnejším protiopatrením je PREVENCIA. Na odvrátenie ohrození existujú aj stáročiami overené viac a niekedy menej účinné formy. Najúčinnejšou z nich je volebné víťazstvo vlasteneckej racionálnosti vyjadrenej spojením „Vlastné národno-štátne záujmy = Slovensko na prvom mieste“. Ak sa dopredu vzdávame, tak každý zápas kontumačne prehráme. O to skôr ten politický pri presadzovaní prirodzených vlastných národno-štátnych záujmov. Najdôležitejším je prežitie ako politického aj etnického štátotvorného národa, ktorého podmienkou je bezpečnosť vo všetkých aspektoch: od vonkajšej, cez vnútornú, po energetickú, surovinovú, alebo potravinovú.
Otvorenej agresii vyvolávania strachu a uplatňovania teroru zo strany privilegovaných liberálno-extrémistických protagonistov hypercentralizácie EÚ treba čeliť a postaviť sa jej. Aj vo forme vytvárania koalícií s tými, ktorí čelia rovnakej agresii. S malými štátmi, s regionálnymi mocnosťami, s odvážnymi politikmi, s malými miestnymi živnostníkmi, vrátane poctivých milionárov. Je mi jedno, že po rokoch masírovania verejnej mienky proti úspešným to znie čudácky. Úspech a bohatstvo automaticky nedefinuje oligarchiu. Spojiť sa treba so všetkými, ktorých likviduje oligarchická monopolizácia. Aby tí, ktorých je málo: oligarchia s mikro-menšinami, nemohli vyvolávaním a udržiavaním strachu o prežitie z korupčných oligarchických zdrojov generovaných v národných štátoch ovládnuť tých, ktorých je veľa. Nás, normálnu tradicionalistickú väčšinu obyvateľstva štátov.
Len pripomínam, že oligarchia znamená vládu menšiny nad drvivou väčšinou. Neviem si predstaviť vážnejšie ohrozenie štátu a štátnosti, ako je ovládnutie mocenských pilierov štátu lokálnou oligarchiou, čiže miestnou mafiou. Aj spravodajských služieb, polície a justičných orgánov. O to vážnejšie to pôsobí v prepojení na ovládnutie hypercentralizovanej EÚ nadnárodnou oligarchiou, čiže novodobou inštitucionalizovanou mafiou. Ktorá mimochodom intenzívne manipuluje masy, aby súhlasili s vytvorením nadnárodných ozbrojených síl a zborov. A ktorá už má od tohto roka k dispozícii popri nadnárodných súdnych zložkách aj ďalší nástroj budúceho teroru: europrokuratúru. Je čas sa prebudiť. Nepoučili sme sa z histórie tzv. Víťazného februára 1948, preto pár mesiacov po voľbách boli pod zástavou slušnosti prekročené všetky červené čiary slušnosti. Nastupuje neoliberálna totalita. Nezabúdajme na skutočnosť, že všetky totality sa začali rozkladom bezpečnostných zložiek a justície, ovládnutím armády!
Publikované 17. októbra 2020