Ako poraziť totalitu? Tretí krok: Odstráňme systémovú nespravodlivosť!

V živote ľudí existujú tri základné túžby. Prvou je túžba po prežití, teda schopnosti postarať sa o základné životné potreby pre seba a svojich blízkych, vrátane potomstva. Druhou je túžba po bezpečnosti vo všetkých aspektoch, vrátane ochranných funkcií, táto zahŕňa aj aspekty prvej túžby: prežitia. Treťou je túžba po spravodlivosti, takisto vo všetkých aspektoch. Práve o tom bude nasledujúci text, pretože len zabezpečením čo najširšej spravodlivosti sa dá poraziť oligarchicko-neoliberálna totalita, ktorá je oligotyraniou, v preklade vládno-menšinovou tyraniou.

Na rozdiel od predchádzajúceho druhu sociálno-ľavicovej totality bol nástup neoliberálnej oligo-ľavicovej totality tentoraz postupný, zdanlivo nenápadný, podprahový, ale o to zákernejší. Záujmy drvivej väčšiny, sa v tomto type totality ignorujú. Ovládnutím mediálnej a vlastnícko-finančnej moci sa dominantnými stali mikromenšinové záujmy. Prvý druh sociálno-ľavicovej totality aspoň formálne chránil väčšinové záujmy vo všetkých troch túžbach: po prežití, po bezpečnosti, aj po spravodlivosti. Neoliberálno-oligo-ľavicová totalita presne rovnaké túžby zabezpečuje len pre menšiny, mikromenšiny, ba nanomenšiny. Do nanomenšín nepatria len transvestiti, ale aj samotná kasta oligarchie. Nemám na mysli milionárov, nech ich máme čo najviac, poctiví milionári sú požehnaním.

Svojim kastovým charakterom je tento systém totálne nespravodlivý už svojou hĺbkovou podstatou. Ako prvé skupiny z drvivej väčšiny sú zlikvidované obidve vrstvy strednej triedy: tak vyššia, ako aj nižšia stredná trieda. Obidve sa prepadajú do stále väčšej ovládanej triedy substitučného prežitia, až živorenia, ktorú oligarchická kasta rafinovanými zákonnými a ekonomickými opatreniami dostáva do stavu nepretržitej neistoty a závislosti. To je ďalšia forma brutálnej a bezohľadnej nespravodlivosti oligotyranie.

Viem, že nasledujúcim tvrdením vyvolám razantný nesúhlas zo strany masívnej manipulovanej menej rozhľadenej čitateľskej obce. Zastávam postoj, že záujmy drvivej väčšiny môže prirodzene zastávať výlučne politika vychádzajúca z tradicionalizmu, ktorá je svojim charakterom konzervatívna, teda politologicky pravicová. Preto sa do konzervatívneho priestoru tlačí aj Fico, ba aj jeho najľavicovejší marxistický mušketier. Ten druhý, na rozdiel od svojho šéfa, aspoň otvorene nebil partiu s ultraľavicovou oligarchiou.

Liberalizmus nemá nič spoločné s pravicou, vo všetkých formách je buď ľavicový, extrémne ľavicový, alebo ultraľavicový. Práve ten nám dnes nanešťastie menšinovo vládne, zastupujúc iba 29% oprávnených voličov vo vláde, podvodom ešte okrajovejšiu menšinu 23% voličov v prezidentskom úrade. Menšinové tradicionalistické zoskupenie v časti vládnych strán nemá žiadnu šancu prebiť ultraľavicových ultraliberálov, vrátane tých, ktoré majú v názve slobodu, alebo „občiansky konzervativizmus“ (najhoršie znásilnenie tradicionalizmu), prípadne sa tvária, že sú „za ľudí“. Je nespravodlivé, ak najužších spojencov oligarchov a menšinovej diktatúry: všetky liberálne a väčšinu socialistických a sociálno-demokratických ľavicových strán ľudia považujú za dobro. Na druhej strane tých, vážiacich si väčšinové záujmy a hodnoty, svoje korene, osobnú slobodu a zodpovednosť, rovnováhu práv a povinností, deľbu zodpovednosti medzi štát a jednotlivcov, dedičstvo svojich predkov, čiže tradicionalistických pravicových konzervatívcov masy považujú za strašiaka.

Ucelené koncepčné riešenia na presadzovanie spravodlivosti som prezentoval tu: https://blog.hlavnespravy.sk/21087/spravodlivost-cez-nespravodlivost/.

Vnímavým čitateľom ponúkam koncept spravodlivosti ignorujúci ideologicko-manipulačné poučky o tom, čo je to spravodlivosť. Na problém sa pozerám reverzne tak, že spravodlivosť je opakom nespravodlivosti.

Niektoré tézy pripomeniem. Je klamstvo, ba sebaklam, že systém, v ktorom žijeme, je kapitalizmus. Anarchická oligotyrania nie je kapitalizmom, ale korporátizmom, nikdy sme nezaviedli systém regulovaného kapitalizmu, ktorý má mantinely. Preto ani nevieme, či zabezpečuje spravodlivosť. Nemám obdiv ku  kapitalizmu, ani k iným politickým zriadeniam, ľavicovosť a pravicovosť s tým nesúvisia. Pretože nespravodlivé je aj zabraňovanie tomu, aby sa niekto usiloval mať sa dobre, vytváral nadhodnotu a túto investoval do rozvoja. Spravodlivý systém by mal spoločnosti umožniť vytvorenie silnej strednej triedy. Posledný úder na likvidáciu vznikajúcej širokej vrstvy strednej triedy bol zasadený vstupom do eurozóny. Prvý knokaut bol uštedrený kupónovou privatizáciou, likvidáciou diverzifikovanej priemyselnej základne, sebestačnosti v základných potravinách, zákerným rabovaním nebankoviek. To sú príklady nespravodlivosti.

Je nespravodlivé, ak cudzí investori ušetria na platoch domácich zamestnancov pôsobiacich v uzurpovaných monopoloch zabezpečujúcich životné potreby, aby potom výnos z ušetreného odviezli do cudziny ako výpalné. Je nespravodlivé, ak dôchodca nedokáže dôstojne vyžiť z dôchodku napriek tomu, že po celý život prispieval do systému. Je nespravodlivé, ak si rozširujúca sa trieda substitučne živoriacich z minimálneho platu nemôže dovoliť dôstojné bývanie, ani predražené lieky v sieťach súkromných lekární oligarchických kartelov. Je nespravodlivé, ak sa masívne množstvo ľudí bojí odísť do dôchodku zo strachu pred stareckou chudobou. Je nespravodlivé, ak dlhodobo prispievajúci čakajú na operáciu v rovnakom poradovníku ako tí, ktorí nikdy neprispeli. Je nespravodlivé, ak je bývalý radový komunista, veriaci v spravodlivý systém, osočovaný novodobým boľševikom v prestrojení za neoliberála, presadzujúceho totalitu oligotyranie veľkokapitálu. Je výsostne nespravodlivé, aby tí, ktorí nikdy neprispievali, mali dôchodok vypočítaný podľa výhodnejšej formulky, ako tí, ktorí celý život prispievali. Je brutálne nespravodlivé, ak v príjmoch medzi tými, ktorí prispievali a tými, ktorí zneužívajú falošný sociálny štát, nie je výrazný a citeľný rozdiel.

Nespravodlivé je aj to, ak sú nám vo voľbách cudzími korupčnými zdrojmi do vysokých a citlivých funkcií vnucované protištátne nekompetentné živly, reprezentujúce menšinové nadpráva a záujmy. Je vonkoncom nespravodlivé ak normálna väčšina musí z médií nepretržite podliehať bombardovaniu zvrátenou propagandou, prikrývajúcou sa cudzími „progresívnymi“ hodnotami. Vrcholom nespravodlivosti je, ak máme byť vďační za najväčšiu systémovú korupciu v histórii ľudstva z vlastných peňazí, spravovaných privilegovanou eurobyrokraciou, oberajúcou nás o slobodu vo všetkých formách.

Je nespravodlivé, ak sú naši vojaci vysielaní do misií tam, kde Slovensko nemá žiadne záujmy, alebo kde provokuje odvetu, na presadzovanie výsostne cudzích záujmov. Vrcholom bezočivej nespravodlivosti je, ak výroky o spravodlivosti vkladajú manipulátori do úst politickým bábkam, ktoré sú celou svojou životnou legendou symbolizmom totálnej nespravodlivosti. Ani náznak spravodlivosti nie je vo vnucovaní cudzej okupácie, totality a diktátu jednými, pri súčasnom odsudzovaní historickej okupácie, totality a diktátu inými.

Absolutóriom nespravodlivosti je fakt, že zatiaľ na všetkých nešťastiach, ktoré uvrhli masy nešťastníkov do stále väčšej biedy, utrpenia a teroru, aj počas koronateroru, bohatne stále menšia skupina nenažrancov, ktorí nikdy nevedeli, čo s nezaslúženým nárastom svojho bohatstva. Je nespravodlivé, ak sa politikmi, ktorí nespravodlivosti umožňujú, môže stať hocikto, ale vodič, potrebuje oprávnenie na základe psychotestov a preskúšania. Je nespravodlivé, ak na starostu netreba ani ukončené základné vzdelanie, na štátneho tajomníka ministerstva stačí maturita, ale na im podriadené funkcie sa požaduje univerzita.

Pripomenul som len zlomok príkladov nespravodlivosti a znovu nechám na čitateľa, aby si sám doplnil masívne množstvo ďalších príkladov. Jedinou absolútnou spravodlivosťou zostáva, že aj najbezohľadnejší protagonista ktorejkoľvek formy nespravodlivosti sa raz obráti na prach. Presadzovanie spravodlivosti práve preto má zmysel.

Publikované 12. októbra 2020