V evanjeliách môžeme nájsť state, ktoré nekorešpondujú s oficiálnym učením kresťanských cirkví. Medzi ne patria aj tie, ktoré popierajú učenie, že Kristus prišiel na zem preto, aby sa obetoval na kríži a svojou obetou spasil svet.
V protiklade s kresťanským tvrdením existujú totiž názory, že tomu tak vôbec nebolo. Že Kristus prišiel hlavne preto, aby priniesol čisté Božie Slovo, a že spása spočíva jedine v dodržiavaní Pánovho Slova a v živote v súlade s ním. Existujú názory, že smrť Krista na kríži nebola vôbec zámerom Stvoriteľa. Že to bola zo strany ľudí len obyčajná vražda, ktorá mala odstrániť nepohodlného nositeľa Pravdy a jeho, pre temnotu nebezpečné učenie, ukazujúce ľuďom cestu k spáse. Ukazujúce im, ako majú správne jednať, myslieť a žiť, aby mohli dôjsť k spáse, ale aj k šťastnému a plnohodnotnému životu už na zemi.
No a práve o tom, že s Kristovou smrťou môže byť všetko inak, o tom, že jeho smrť nebola Stvoriteľom chcená, že to bola obyčajná vražda, ktorá ľudstvo nespasila, ale zaťažila ťažkou vinou, práve o tom svedčia niektoré, vyššie spomínané, znepokojujúce state z evanjelií. A znepokojujúce sú z toho dôvodu, že za vraždu Syna Stvoriteľa príde ťažká odplata. No a my sa teraz pozrime bližšie práve na tieto state.
Prvá z nich opisuje, ako kráčal Kristus zbičovaný, zakrvavený, s tŕňovou korunou na hlave a pod ťažkým bremenom kríža na Golgotu. A ženy, lemujúce cestu a pozorujúce tento výjav nad ním plakali. Pán im však povedal: „Neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a svojimi deťmi. Lebo ak sa toto deje so zelenou ratolesťou, čo sa bude diať so suchými?“
Kristus teda hovoril o ťažkých dôsledkoch za tento čin. Hovoril o tom, že ak ľudstvo na zemi spôsobuje neľudské utrpenie duchovne živému a nevinnému, a vraždí ho, čo sa asi bude diať v nevyhnutných spätných účinkoch zákonov stvorenia s tými, ktorí nie sú nevinní a sú duchovne mŕtvi? To znamená, že sa s nimi bude diať ešte niečo oveľa horšie! A preto nemáme plakať nad Kristom, ale sami nad sebou a svojimi deťmi.
Táto stať z evanjelií, hoci je viac ako zrozumiteľná, sa ostro vymyká oficiálnym výkladom kresťanských cirkví. Na plač žien totiž reagoval Ježiš úplne inak, než by sa na základe cirkevného výkladu očakávalo. Nepovedal im: „Neplačte nado mnou, pretože to, čo sa so mnou deje, je Vôľa Stvoriteľa. Moje utrpenie a smrť sú obetou za vaše hriechy a ja vás nimi spasím.“
Kristus teda v súvislosti s vlastným utrpením a smrťou nehovoril o spáse, ale naopak, hovoril o ťažkých dôsledkoch, ktoré má ľudstvo očakávať za tento čin. Kristova smrť na kríži nás teda nespasila, ale uvrhla na nás ťažkú vinu, za ktorú budeme musieť niesť zodpovednosť.
A teraz sa pozrime na druhú, podobne znepokojivú časť z evanjelií. Ide o podobenstvo o neverných vinohradníkoch.
Hovorí sa v ňom o tom, že istý človek prenajal svoju vinicu vinohradníkom a stanovil podmienky prenájmu. Po roku poslal k vinohradníkom sluhu, aby vyzdvihol dohodnuté nájomné. Vinohradníci však sluhu zbili a poslali naprázdno preč. Majiteľ vinice za nimi poslal ďalšieho sluhu, ale toho dokonca zabili.
A keď sa to opakovalo ešte viackrát, povedal si majiteľ vinice: „Ak nemajú rešpekt pred mojimi sluhami, pošlem k ním vlastného syna. Jeho snáď poslúchnu. A poslal k ním svojho syna.
Ale keď ho vinohradníci uvideli, riekli si medzi sebou: „Je to jeho syn, ktorý je dedičom vinice. Poďme a zabime ho, a vinica bude naša“. A tak aj učinili.
V závere podobenstva sa nachádza otázka: „Čo urobí majiteľ vinice s nevernými vinohradníkmi?“ Odpoveď znie: „Príde, zahubí ich a vinicu prenajme iným!“
Príde a zahubí ich!
Majiteľom vinohradu je Stvoriteľ a vinohradom je Zem, ktorú dal Pán ľuďom do prenájmu. Stanovenými podmienkami prenájmu je dodržiavanie Vôle Stvoriteľa ľuďmi na zemi. Jeho Vôľa je zakotvená v Desatore a nevyhnutným ovocím dodržiavania Desatora je dobro, spravodlivosť, ušľachtilosť, čestnosť a láska. Tieto cnosti sú nájomným, ktoré mali ľudia každoročne platiť Stvoriteľovi za svoje právo prebývať na zemi a vo stvorení.
Ale pretože ľudskí vinohradníci dohodnutý nájom vo forme dobra, spravodlivosti, ušľachtilosti, čestnosti a lásky Majiteľovi vinohradu neplatili, poslal za nimi svojich služobníkov – prorokov, aby ich na to upozornili. Ale ľudskí vinohradníci upozornenia služobníkov Pána ignorovali, a dokonca na nich útočili a zabíjali ich.
Nakoniec k nim Stvoriteľ poslal svojho Syna dúfajúc, že pred ním budú mať ľudia rešpekt. Ale oni jeho Syna surovo zavraždili. Táto vražda však bude mať pre ľudstvo neblahé dôsledky rovnako, ako mala pre vinohradníkov v podobenstve.
Kristova smrť na kríži teda nebola Stvoriteľom chcenou obetou, vykonanou na spásu ľudstva. Naopak! Zo strany ľudí to bola vzbura proti Bohu! Bola to vzbura proti Majiteľovi pozemskej vinice, ktorého Syna, nabádajúceho ľudstvo svojim učením na cestu spásy prostredníctvom lásky, spravodlivosti a ušľachtilosti, ľudia zavraždili.
Smrťou Krista nemohlo byť teda ľudstvo spasené, ale naopak, v zákone spätného účinku ho za to neočakáva nič dobré. A práve kvôli očakávaným negatívnym dôsledkom povedal Ježiš ženám, aby neplakali nad ním, ale nad sebou a svojimi deťmi. Aby plakali nad ľudstvom, ktoré sa takto strašne previnilo.
No a nakoniec všetky vyššie uvedené skutočnosti potvrdzuje osud samotného židovského národa. Židovský národ stál totiž vo svojej dobe Svetlu najbližšie, a preto sa doň narodil Syn Svetla. Židovský národ bol svojou duchovnou zrelosťou Bohu najbližšie, a preto sa doň narodil Syn Boží. Židovský národ predstavoval vo vtedajšej dobe vrchol duchovnej zrelosti na zemi, čím sa stal povolaným spomedzi všetkých národov a spomedzi celého ľudstva.
A preto práve židov, ako duchovných zástupcov celého ľudstva, môžeme v užšom slova zmysle vnímať, ako spomínaných vinohradníkov z podobenstva. Ako neverných vinohradníkov, ktorí sa zachovali tak, ako sa zachovali, a ktorí boli v zmysle záverečných slov podobenstva aj reálne zahubení ako národ. Krátko po Kristovej smrti totiž prestali ako národ s vlastným územím existovať. Boli rozohnaní do celého sveta a nekonečne prenasledovaní.
A presne to, čo sa stalo židom za ich neveru, môže v určitom časovom odstupe očakávať celé ľudstvo. Preto odkázal Kristus všetkým budúcim generáciám, aby plakali nad sebou a svojimi deťmi.
Ale všetko je hrozivejšie o to viac, že tie deti, čiže budúce generácie, urobili z vraždy Syna Stvoriteľa akt spásy. Urobili z nej obetu za hriechy ľudstva, prostredníctvom ktorej bol náš svet spasený. A tak si kresťanstvo hovie v presvedčení istej spásy a učí tomu i svoje deti, zatiaľ čo nad ich hlavami visí meč Božej Spravodlivosti, pripravený k úderu.
Ľudstvo však mohlo zostať tohto úderu ušetrené, keby správne pochopilo všetko, čo sa stalo v súvislosti so smrťou Ježiša Krista. Keby pochopilo a priznalo si svoju vinu. Keby sa snažilo kráčať cestou k spáse, ku ktorej je možné dospieť jedine prostredníctvom života, žitého v súlade s učením Ježiša Krista.
Kto však vidí podstatu spásy v niečom inom, kto ju vidí vo vražde Ježiša Krista ako v obeti za naše hriechy, ten nech už teraz začne plakať nad sebou a nad osudom celého ľudstva.