Prečo sa koaliční poslanci tak bijú za nadštandardné práva menšín?

Tak si to predstavte, medzi najväčšie priority novej vlády podľa jej programového vyhlásenia, o ktorom sa v uplynulých dňoch v NR SR toľko diskutovalo, ale hlavne podľa vyjadrení koaličných poslancov v sále, patrí podpora menšín a zlepšenie ich postavenia. Sedel som tam a neveril vlastným ušiam. Akoby nič iné na Slovensku neexistovalo. Menšiny podľa nich akútne potrebujú nové úrady, menšinám sa tridsať rokov nikto nevenoval, na menšiny sa pozerá väčšinové obyvateľstvo, ako na riziko. Táto skutočnosť je vraj dokonca nepriamo naznačená aj v našej Ústave. Aj na tú sa teda časom – keď sa život vráti do normálu bude treba pozrieť. Slováci menšiny celé roky potláčajú, bránia im vzdelávať sa, osady sú dielom nášho rasizmu, nepochopenia a diskriminácie. Za ich ťažký život, chudobu a návyky sme zodpovední my všetci. Je preto čas dať všetko na poriadok a vynaložiť ešte viac peňazí na zlepšenie ich ťažkej situácie, pretože oni za tento stav nemôžu. Treba okamžite napraviť túto krivdu a táto vláda to dokáže,  pretože má pohodlnú parlamentnú väčšinu. My sme predsa na vine, my sme zlyhali. My sme nepomáhali, a ak sme pomáhali, tak to bolo a stále je žalostne málo.

Toto som tam počúval celé hodiny. Myslel som, že sa mi sníva. U poslancov, ktorí reprezentujú a sú príslušníkmi menším to chápem. Robia svoju agendu, majú k nej blízko a snažia sa vytĺcť z tejto šance, čo najviac. Nič iné som od nich nečakal. Bojujú predsa za svojich. Ale čo tí ostatní? Sú snáď slepí a hluchí? Oni nežijú na Slovensku? Žijú a veľmi dobre poznajú realitu. Na kriminalitu, neprispôsobivosť a zneužívanie systému nadávajú rovnako ako my všetci. Len teraz sú už v politike a to hneď na strane vlády. A vláda povedala, akú politiku treba presadzovať. Politiku pestovania vlastného voliča. Voliča jednoduchého, chudobného, naivného, schopného dať svoj hlas hoc aj čertovi. Voliča, ktorého to zlé a rasistické Slovensko roky diskriminuje, bráni mu vzdelávať sa, pracovať a žiť dôstojne. Všetko, ale bude inak a táto dávna krivda sa už čoskoro napraví. Ako bolo spomenuté, dnes je na to v parlamente vôľa aj dostatočná sila.

A ako táto sila a téma vznikli? Stačilo len prebudiť nádej, že za ničnerobenie môže byť život na Slovensku ešte krajší, treba len odovzdať svoj hlas tej správnej strane. Ak sa k tomu v dobrom pomere namiešalo strašenie zo stále silnejúceho Kotlebu, tak bol úspech tejto akcie takmer istý. Jednoduché. Za málo peňazí, veľa muziky. Bolo len treba trochu sa zamyslieť a pochopiť, že hladnému stačí kus chleba a smädnému pohár vody. Plus trochu toho strachu ako dezert. Takto spracovaný občan vám bude bozkávať ruky a voliť, ako poviete.

Igor, ten huncút s rokmi vypracovaným citom pre marketing a čuchom na biznis si toto všetko veľmi dobre spočítal. On vedel, koho treba okrem štandardného voliča nahnevaného na celý svet ešte osloviť. Kde sa ešte dá uloviť nejaký ten hlas. Je to stará škola. On prepočítava, aj keď spí. Pýtate sa, ako na to prišiel? Sú dve možnosti. Politická zručnosť jeho samého plus tímu okolo neho, alebo dobrá rada z vonka. Tento model totiž vo veľkom roky funguje v západnej Európe. Práve vďaka tomu dnes Európa mení svoju tvár a vyzerá tak, ako vyzerá. Politici bez tej kosti vzadu, čo nesie telo pochopili, že menšiny sú poistka. Lacná a vždy po ruke. Stačí len hovoriť to, čo chcú počuť a sľubovať to, čo chcú mať. Takáto skupina obyvateľstva je potom pre nich v každom predvolebnom zápase hotové terno, treba ju len podchytiť. Žiadna láska k blížnemu ani snaha urobiť svet lepším.

Je to len boj o voliča, ktorý ľahko uverí, ťažko oponuje a len sotva dokáže vystaviť účet za všetky nesplnené sľuby, pretože politika je to posledné, čo ho zaujíma. Navyše, populačná krivka jasne ukazuje, že takýto volič je “dobrá investícia” do budúcnosti.

Ondrej Ďurica, poslanec NR SR