Český (aj slovenský?) národný a štátny záujem

Vo štvrtok 22. júna, svojím vstupným príhovorom, prednáškou, zahájil český prezident Miloš Zeman 217-te verejné Žofínske fórum (žiadny Bilderberg), ktorého témou bol „český národný a národno-štátny záujem“.
Čítanie textu, zhodného s jeho zvukovou podobou, vám potrvá zrejme kratšie, než počúvanie (aj z pohľadu vášho času).
Pri preklade a editácii textu som nemal žiadne problémy, šlo to pomerne hladko, pretože verbálne verejné prejavy prezidenta ČR sú priam dokonalé a ako také, môžu ísť priamo do tlače, takmer bez úpravy.
Pre jeho úžasnú vzdelanosť a vnútornú výbavu, Miloša Zemana považujem za aristokrata českej politiky, idúceho v šľapajách českých klasikov, skutočných intelektuálov a v masarykovskej prezidentskej línii.
Úprimne priznávam, že porovnávam osoby slovenského a českého prezidenta a mám vo veci svoj názor. A sny (vždy som chcel mať prezidenta, ktorého si budem nielen ctiť, ale aj vážiť). Zatiaľ mi to „akosi“ nevyšlo.
A kladiem si otázku – v akej línii sa uberá slovenský prezidentský rodokmeň?
Počúvať tohto pána, je pre mňa sviatok.
Prezident ČR Miloš Zeman (prejav):
„Vážený pán Vaníček (uvádzajúci moderátor), dámy a páni, predosielam, že túto tému ste mi predpísali vy, nie, že by som si ju vymyslel sám“ (poznámka moderátora: „Ale vy ste ju prijali, pán prezident“).
Prezident Zeman pokračoval:
„Dobre viete, že som submisívna bytosť, že podlieham vonkajším tlakom, a že sa nechám veľmi ľahko manipulovať, a že so sa nechal manipulovať aj vami, a bol som, samozrejme, prinútený, o tejto téme premýšľať. Nechcem tvrdiť, že som mal pripravenú dáku kategorickú schému, ktorú by som urbi et orbi zjavil ako jasnú pravdu, a ako vravieval Masaryk, že myslenie bolí, takže vďaka vám som  prekonal nie príliš intenzívnu bolesť. 🙂 (musel som pridať – spracovateľ)
Začal by som tým, že snáď nie je zneužívanejšieho pojmu, než je národný záujem. Každý politik, populista i nepopulista sa týmto pojmom zaklína, a niekedy, ani on sám nevie, čo to je, o to menej, aby to vedeli jeho poslucháči. Pokúsme sa preto, čo vždy pozitivisti hovorili, že najdôležitejšia je definícia pojmu, pokúsme sa teda definovať pojem národného záujmu, a začnime vo vzdialenej minulosti. V minulosti, niekedy ani nie príliš vzdialenej.
Hlavnou náplňou národného záujmu bola teritoriálna expanzia. A neboli to len veľké, ale aj malé štáty, napríklad Belgicko a Holandsko, ktoré budovali svoje koloniálne impériá, tým skôr pre štáty veľké.
Bol to aj náš štát. V 14. stor. za vlády Karla IV. súčasťou zemí Koruny českej sa stalo Braniborsko. V Baraniborsku bola taká malá, nevýznamná dedinka, ktorá sa volala Berlín. No, a keď som sa, to už je dosť dávno, stretol s nemeckým kancelárom Gerhardom Schröderom, tak som mu vravel, a Gerd, a vieš, že do mojej zeme  patrilo aj tvoje hlavné mesto? A Gerd odpovedal, Miloš, a nechceš si ten Berlín vziať späť? Nám totiž z toho štátneho alebo federálneho rozpočtu ukrajuje toto mesto toľko financií, že by sme sa ho radi zbavili.  A ja, vraví Zeman, so zvesenými krovkami som musel túto ponuku odmietnuť, pretože ani náš rozpočet nie je bezodný.
Potom prišla druhá fáza, ktorá už nebola taká zjavná ako koloniálne impérium, a to bola fáza takzvaných záujmových sfér.
Do tejto fázy už Česká republika, radiaca sa podľa nášho optimizmu alebo do kategórie malých alebo stredných zemí, rozhodne nepatrí, patrí do nich niekoľko málo veľmocí. Patrí do nej samozrejme Ruská federácia, ktorá stále ešte nevie zabudnúť na rozpad sovietskeho impéria, a vytvorila pojem takzvaného blízkeho zahraničia, patrí do nej Amerika, ktorá stále považuje Južnú Ameriku za takzvaný zadný dvorec Spojených štátov amerických, možnože by som našiel ešte dve alebo tri ďalšie zeme, ale dôležité je, že Česká republika žiadnu záujmovú sféru nemá, a vzhľadom k svojej veľkosti ani mať reálne nemôže.
No, a teraz sa dostávam k tej pozitívnej definícii.
Národný záujem je záujem na tom, mať suverénny štát. A to je v podstate všetko. A v tejto definícii je zhrnuté mnoho ďalšieho, o čom teraz budem hovoriť.
Vidím tu pána profesora Gerlocha, ktorý veľmi oprávnene navrhoval, aby do českej ústavy bol začlenený pojem národa, že, pán profesor, a mne je to veľmi sympatické, pretože pri všetkej úcte k menšinám sme v zásade štát národnostne homogénny, tak nám splýva štátny záujem a národný záujem.
Ale s čisto emotívneho hľadiska štát implikuje určitú byrokratickú odcudzenosť, zatiaľ čo národ je bližší nášmu srdcu. Preto naďalej aj naďalej budem hovoriť o národnom záujme, a budem oba pojmy, teda štátny a národný záujem, používať de facto promiscue.
Takže, o čo tu ide.
Suverenita znamená, že občania daného štátneho územia môžu prostredníctvom slobodne zvolených inštitúcií, najmä parlamentu, samostatne rozhodovať o svojich veciach, a že neexistuje vonkajší tlak, a ak existuje, je úspešne odrážaný.
Ako som povedal, je to veľmi jednoduchá definícia, ktorá sa dá potom rozvinúť do mnohých podôb, ale než tak urobím, dovoľte mi, aby som uviedol dva úplne konkrétne prípady, kedy je naša suverenita nášho štátu porušovaná. A začnem pomerne jedovatou poznámkou: Nachádzam isté podobnosti medzi pojmom obmedzenej suverenity, ktorú razil Leonid Iljič Brežnev a pojmom zdieľanej suverenity, čo je pojem, ktorý razí Európska únia. Podotýkam, podobnosti, nie totožnosti, aby sme si dobre rozumeli.
A v čom nesúhlasím s pojmom zdieľanej suverenity?
Chápem, že ak sme súčasťou väčšieho celku, v tomto prípade, celku Európskej únie, musíme v mnohých prípadoch zdieľať spoločné názory a praktizovať spoločné opatrenia. Ale implementácia týchto opatrení by podľa môjho názoru mala byť konsenzuálna, nie silová.
Dokážem si predstaviť tých, ktorí by namietali, že jednomyseľné hlasovanie je prežitok, ale chcel by som upozorniť, že vo všetkých kľúčových hlasovaniach na úrovni EÚ, boli úspešné hlasovania práve tie, ktoré boli prijaté jednomyseľne. A onen odkaz na poľský parlament a jeho známe „nepozvalam“ je stotožnenie národného parlamentu s nadnárodným parlamentom, a to je práve tá základná chyba v úsudku.
Teda, hlásim sa k tomu, hoc je to ťažšie, hoc to vyžaduje dlhšie dohadovanie, a naopak, nemôže dôjsť k násilnému pretlačeniu nejakého názoru, aby, ak sa má EÚ zachovať, čo by som si zo srdca prial, aby mechaniznus jej rozhodovania bol konsenzuálny.
A teraz, aby toho nebolo veľa, tak aspoň dva príklady, keď je suverenita ČR úplne evidentne narušovaná.
Príklad prvý – migračná kríza a migračné kvóty.
Skutočne suverénna krajina má výlučné právo rozhodovať o tom, kto bude na jej území usídlený. A toto právo nemôže byť postúpené žiadnej inej nadnárodnej inštitúcii, ak sa nemá vzdať svojej suverenity.
Sme v absurdnej situácii, keď sa EÚ rozhodla o prijatí tzv. migračných kvót a rozpísala ich na jednotlivé krajiny, včítane tých, ktoré o prijatie migrantov nikdy nepožiadali, a potom krajiny statočné, ktoré to odmietli, a krajiny nestatočné, ktoré prehlásili, že ony odmietajú migračné kvóty, ale úplne dobrovoľne prijmeme rovnaké množstvo migrantov, ako nám ukladajú tie migračné kvóty. Len preto, že to bude deklarované ako naše dobrovoľné rozhodnutie.
Viete dobre, že nie som proti migrácii všeobecne. Uvítal som, že vietnamská komunita sa veľmi dobre začlenila do českej spoločnosti. Nemal som žiadne námietky voči Ukrajincom ako pracovníkom v stavebníctve, a mal som zásadné námietky voči kultúrne nezlučiteľnému prúdu islamských imigrantov s tým, že je pripravených ešte niekoľko miliónov tohto typu, pripravených k imigrácii.
Prečo to hovorím? Teraz je predvolebné obdobie a naši politici, nikoho nevynímajúc, napínajú svaly a prehlasujú, že k nám, žiadneho moslimského migranta nepustia. Po voľbách sa situácia diferencuje. A obávam sa, že nie všetci, ktorí dnes hovoria o tom, že uzatvoríme naše hranice voči nelegálnym migrantom (poznámka pod čiarou: nelegálny migrant je každý, kto nedodržal Dublinské dohody, to znamená, že nepožiadal v prvej bezpečnej krajine o azyl, koniec poznámky pod čiarou) že teda, po voľbách sa všetci tí, ktorí sa prsili tak, ako sa prsia dnes, sklonia, zhrbia a budú pokorne žiadať – áno, my, milá EK, prijmeme všetky vaše nariadenia, len, aby sme si zachovali tvár, im, prosíme, nehovorte nariadenia, hovorte im napríklad odporúčania, a my sa na oplátku zaväzujeme, že vaše odporúčania naplníme, ba, možno aj preplníme.
Príklad druhý – obnoviteľné zdroje.
Každá krajina, ak je suverénna, sa rozhoduje sama o svojom energetickom mixe. A rozhoduje sa na základe svojich špecifických podmienok, ktoré samozrejme, nie sú uniformné v celej Európe. Rozhoduje sa na základe svojich surovinových zdrojov, skúseností svojich inžinierov a technikov, tradície, ktorá tu nepochybne existuje, a som rád, že tu je aj Škoda, jadrové strojárstvo, a mnoho ďalších faktorov. Keby sme mali horské alpské rieky, lepšie by som rozumel tým, kto stavajú hydroelektrárne. Keby sme mali morské pobrežie s výrazným príbojom, lepšie by som rozumel tým, ktorí stavajú pobrežné elektrárne. A konečne, keby naše územie sužoval silný vietor, lepšie by som rozumel tým, čo stavajú veterné elektrárne. Pokiaľ ide o slnečné elektrárne, tie sa podľa môjho skromného názoru najlepšie hodia na púšť. Ale solárni baróni so mnou určite nebudú súhlasiť. No, a EK vyžaduje, aby podiel obnoviteľných zdrojov vzrástol na 27 percent. Pričom my, pretože slnko niekedy svieti, niekedy nesvieti, vietor fúka alebo nefúka, budeme musieť rovnako udržiavať záložné kapacity, takže na tom žiadnu úsporu nikdy mať nebudeme. No, a to je teda druhý, a aby som nehovoril príliš dlho, posledný príklad, ako sa domnievam, že sme vonkajšími tlakmi obmedzovaní v našom samostatnom a slobodnom rozhodovaní.
Mohol byť som hovoriť o ďalších príkladoch, malá krajina, ako je ČR, by mala mať záujem udržiavať čo najlepšie vzťahy s tými krajinami, ktoré pre nás môžu byť ekonomickým prínosom, či už tým, že otvárajú svoj trh českým exportérom, alebo tým, že nadbytok kapitálu v týchto krajinách môže slúžiť ako investičná injekcia v ČR.
Z tohto dôvodu považujem za úplne nezmyselné sankčné mechanizmy voči komukoľvek, bojkot, embargo a ďalšie následné opatrenia.
Keď som bol kedysi v Miami, to som bol premiér, tak som sa stretol s kubánskymi emigrantmi. A hovoril som im, priatelia, blahoželám vám k vašej veľmi úspešnej politike voči komunistickej Kube. Tie sankcie, embargo a bojkot, dokonale fungujú. Má to len drobnú chybičku: Fidel Castro je už 40 rokov v prezidentskej funkcii. No a medzitým uplynulo ďalších, viac, než 10 rokov, a Obama po 50-tich rokoch zrušil proti kubánske sankcie, ktoré, úprimne povedané, kubánsky režim len upevnili. Rovnako, ako proti ruské sankcie upevňujú popularitu Vladimíra Putina. Takže, keď som sa s ním nedávno stretol v Pekingu, tak mám taký dojem, že tie sankcie mu skôr prinášali radosť. Ale, nevidím do jeho mysle, takže, je to len moja domnienka. Ale áno, suverénnej krajine by nemalo byť z tohto dôvodu bránené, aby obchodovala s krajinami, ktoré spĺňajú tieto dve podmienky, len preto, že nejaký Veľký Brat sa rozhodol, že voči tejto krajine bude aplikovať úplne neefektívne sankcie. Keby tieto sankcie viedli k pádu nedemokratického režimu, možno by som hovoril inak. Ale podľa môjho najhlbšieho presvedčenia a tiež podľa historickej skúsenosti, ony tento režim, naopak, upevňujú.
No, a blížim sa k záveru, aby bolo viac času na otázky.
S odkazom na Cyrana z Bergeracu: Prichádza posolstvo a s ním aj „bodnutie“. Suverenita, ktorá je najvyšším národným záujmom, je dynamická kategória. Nie je daná raz pre vždy. Musí sa neustále obnovovať, neustále sú proti nej vznášané tu nápadné, tu nenápadné útoky. Tu hrozba vojenská, tu ekonomická, ako napríklad, tlak na obmedzenie dotácií pre ČR, tu hrozba verbálna a pod. Potrebujeme politikov, ktorí si uvedomia, že za slobodu je treba vždy bojovať, že suverenita nie je fixná kategória, ale že prechádza dejinami, a z tohto hľadiska, najdôležitejšie pre našu politiku je – nehrbiť sa. Byť priateľský, byť ústretový, byť ochotný k jednaniu, ale nikdy nekapitulovať.“
Preložené podľa (originálny zdroj):
https://www.seznam.cz/zpravy/clanek/primy-prenos-co-je-v-ceskem-zajmu-prenaska-prezidenta-zemana-na-zofinskem-foru-33361
(od 9,00 – je možné vynechať úvodné reklamné a spravodajské tančeky)
Preložil, editoval a doplnil poznámkami: Juraj Režo (notorickyobcan)
P.S. Pohnútkou mojej ponuky je porovnanie zhody, podobností a odlišností Česka so Slovenskom, v politickom aj personálnom rozmere osvetia našich bratských slovanských krajín a národov, v európskom (V-4 v rámci EÚ) a svetovom rozmere.
Nie je rozhodujúce, ako hodnotí Zemanov výrok „o sviniach“ jeho adresát Sobotka, navyše „psychiater“, ani jeho spolustraníci ČSSD (prezident so Sobotkom sa nemusia), ale ako ho vyhodnotia voliči.
Diagnostikmi a terapeutmi sú voliči. Nie vždy im to vychádza. Ostatní politici a médiá sú len krovie. Majú o čom tárať a písať. A medzi nimi je svíň dosť. Nielen v Česku, ale aj na Slovensku.
V politike je niekedy lepšie mlčať.
A do českej politiky „štartuje“ Andrej Babiš.
Tiež hodné pozornosti.
Slovák.