Vláda, ktorá sa postavila židovským bankárom

Viete, kto vyplatil z našich daní stovky miliónov Eur zahraničným bankám, aj keď sme im neboli nič dlžní a ani sme za to nič nedostali? Azda ani netušíte, že Smer „solidárne“ spoluzaplatil dlh Grékov, ktorý si vyrobili v západných bankách a za asistencie najväčšej banke sveta Goldman Sachs svoje finančné problémy maskovali účtovnými podvodmi. Smer to urobil veľmi ochotne hneď po tom, čo prevzal moc po Radičovej vláde, ktorá sa práve na záchrane „Grécka“ (teda bankových veriteľov Grécka) rozpadla.

Pripomeňme si, že toto bola zásadná hodnota a podmienka SaS vo vláde, že z našich daní nebudeme platiť záchranu žiadnych zadĺžených krajín EÚ v problémoch, ktorých bolo viac ako len Grécko (aj Španielsko, Írsko, Taliansko a Portugalsko). Prvýkrát toto pokušenie vlády SaS dokázalo odraziť. Neskôr však Mikuláš Dzurinda, ako predseda SDKÚ, pritlačil na Radičovú, aby hlasovanie o tzv. eurovale (či SR prispeje stovkami miliónov Eur na záchranu Grécka) spojila s hlasovaním o dôvere vláde, hoci vedel, že SaS bolo zásadne proti eurovalu.

Takže nie Matovič, ktorý bol len obyčajným vládnym poslancom, ani nie Sulík, ktorí sa držal svojich od začiatku jasne deklarovaných hodnôt v záujme občanov Slovenska, ale Dzurinda bol ten, kto rozbil pravicovú vládu, pretože nerešpektoval dohody. Rozbil aj tú predchádzajúcu, keď napriek programovému vyhláseniu vlády, kde bola zakotvená podpora výhrade vo svedomí v tzv. Vatikánskej zmluve, Dzurinda odmietal podporiť túto zásadnú hodnotu svojho koaličného partnera KDH. Takže vláda sa rozpadla na zásadách, ktoré ťažko hľadať v ľavicových vládach. Tie sa dohodnú aj keby, čo bolo, len aby mohli pokračovať vo svojich kšeftoch – ako sme videli neraz, keď sa niečo priečilo či Dankovi, či Bugárovi, či ešte skôr Slotovej SNSke.

Pripomeňme si, ako to bolo s bankrotom Grécka. Aby sa to dostalo do eurozóny, a to aj napriek jeho 110% zadĺženosti, pomohlo si „kreatívnym“ účtovníctvom, len aby mohlo ďalej plniť svoje socialistické sľuby svojim voličom. Ako uvádza ekonóm Juraj Karpiš vo svojej vynikajúcej knihe Zlé peniaze: „Zlepšiť dlhovú figúru Grécka pomohli swapové čachre-machre podniknuté s Goldman Sachs. S pomocou americkej investičnej banky sa gréckej politickej triede podarilo prekabátiť európske inštitúcie a predstierať plnenie pravidiel Paktu stability a rastu a z nich vyplývajúcu povinnosť znižovať štátny dlh aj bez šetrenia.“ Banke za to vyplatili iba 600 mil. Eur.

Karpiš inde v tomto podrobnom opise eurokrízy a svetovej finančnej krízy začínajúcej v 2007 uvádza: „Najintenzívnejšie na záchranu Grécka a ignorovanie existujúcich pravidiel na fungovanie EÚ tlačili francúzski predstavitelia, ktorí sa údajne nemeckej kancelárke dokonca vyhrážali vystúpením z menovej únie v prípade nemeckého „nein“.“ Dve francúzske banky s dcérskym bankami v Grécku očakávali problémy, ktoré by viedli až k ich nesolventnosti. Medzinárodný menový fond v tom čase vedený tiež Francúzom proti pravidlám schválil nesolventnému Grécku trikrát väčšiu pôzičku ako mal, pritom bolo jasné, že peniaze späť neuvidia.

„Skutočným adresátom zdrojov zo záchranných mechanizmov boli banky a veritelia Grécka v ostatných krajinách eurozóny.“ Obrovská väčšina peňazí vyplatených z peňazí daňovníkov ostatných krajín eurozóny okamžite opustilo krajinu v podobe uhradených záväzkov voči veriteľom = bankám. Keď neskôr Európsky súdny dvor požadoval zverejnenie týchto a neskorších derivátových operácií Grécka, Európska centrálna banka ECB, čo je hlavný regulátor eurozóny, odmietla vydať akékoľvek dokumenty. Vraj by to ohrozilo verejné záujmy, komerčné banky i efektívnosť hospodárskej politiky Grécka i EÚ. Súd dal za pravdu ECB v roku 2012, keď na jej čele už sedel bývalý viceprezident Goldman Sachs. Paradoxne, zodpovedný za tieto podvody, vtedajší prezident gréckej centrálnej banky sa neskôr stal premiérom a mal riešiť grécku dlhovú krízu.

Viac prerozdeľovať, zoštátňovať, centralizovať – to sú socialistické sľuby, na ktoré sa lepia voliči ako muchy. Nech je nám Grécko poučením, lebo nechceme, aby naše deti žili v krajine, ktorá skončí bankrotom, alebo ako Venezuela socializmom, odkiaľ poutekal, kto mohol, hoci bezcenné peniaze sa tam povaľujú na uliciach, kým ľudia trpia nedostatkom po každej stránke. Nie všetci totiž budeme zabíjať svoje deti zaživa potratom. Zákaz potratov nezastaví všetky potraty, hoci ich významne zníži na našom území. Ak ľudia budú naďalej polovicu príjmu odvádzať v daniach a odvodoch, aby tak udržiavali mafiánsky štát, na ďalšie dieťa nebudú mať ani financie ani chuť. Pri ambíciach dávať ešte kadečo iné zadarmo, nové príspevky a dokonca prácu, musí sa zákonite zvýšiť daňové zaťaženia alebo dlh, čo je vyššia daň pre naše deti a vnukov.

Možno nie každému je jasné, že aj akcie veľkých bánk sú verejne obchodované na burzách, čo znamená, že vlastníctvo určuje, kto vlastní akcie, a takých vlastníkov môže byť od malých investorov až po veľkých dosť veľa a bežne to tak aj je. Mnohí pro-národovci sú nepochybne presvedčení, že všetky väčšie banky sveta vlastnia Židia, tak im to nebudem vyhovárať. Každopadne nevedia, ako to bolo s tým rozbíjaním vlád, lebo jednoduchšie je len opakovať Smerácke nálepky než sa zaujímať o fakty. Tu si ich môžu poskladať.