Predvolebná lekcia zo stratégie: Za oveľa menej peňazí oveľa viac muziky. Odhodlanosť vyvoláva rešpekt, zbabelosť provokuje agresiu.

Už tradične sa pokúšam dávať správne otázky. Jedna z nich znie: je možné za plnohodnotné zálohy na plnenie úloh ozbrojených síl v modernom konflikte považovať dobrovoľníkov bez dlhej prípravy v ozbrojených silách, ktorých vycvičenosť zodpovedá 12-ročným kadetom v tradičnom profesionalizovanom systéme? Mám na mysli známu stovku dobrovoľníkov, všeobecné zálohy. Odpoveď je jednoznačné NIE. Z toho logicky vyplýva, že v aktívnych a pasívnych zálohách profesionalizovaných armád môžu pôsobiť výlučne bývalí, čiže vycvičení vojaci a všeobecne príslušníci ozbrojených síl a zborov po svojom odchode do zálohy.

Položím ďalšiu správnu otázku. Čo potom tvorí moderný, funkčný, overený systém záloh v štátoch s dobre premysleným systémom profesionálnych ozbrojených síl? Pokúsim sa o veľmi stručnú a zrozumiteľnú odpoveď. Prvou zložkou je akási prípravka budúcich príslušníkov ozbrojených síl a zborov. Nazýva sa „kadetské zbory“. Pre pomery Slovenska by do nich po súhlase rodičov dobrovoľne vstupovali deti vo veku nad 10 rokov. Asi by sme mali dva kadetské zbory: menší „Kadetský zbor vzdušných síl“, v ktorom by boli aj akési zárodky špeciálnych síl, a oveľa väčší „Kadetský zbor pozemných síl“ (názov nevnucujem).

Dovedna by išlo o pár tisíc príslušníkov, určite nad 8 tisíc, ktorí by každoročne absolvovali štruktúrovaný, v prvej etape nevojenský, výcvik v trvaní najmenej mesiac v čase prázdnin. Nebudem sa vybíjať v podrobnostiach výcviku. Ale títo by boli na úžitok pri rôznych príležitostiach. Od masových podujatí ako pomocníci polície a poriadkových síl, až po pomocné činnosti pre záchranné zbory pri riešení prírodných a priemyselných katastrof. A raz by sme z nich mali preverených adeptov na vstup do ozbrojených síl a zborov. Zrazu je namiesto 13,5 tisíc k dispozícii najmenej 22 tisíc vycvičených osôb.

Zároveň „dve muchy jedným úderom“ – tisícky overených adeptov na budúcich vojakov, policajtov, hasičov, záchranárov. So silno vyvinutým pocitom zodpovednosti a presvedčením, že vlastne idú k svojim, s ktorými sa už poznajú. Všetko v rámci rozpočtu, v tom najhoršom prípade za maximálne zlomok percenta dodatočných nákladov.

Druhú skupinu by tvorili bývalí dobrovoľní vycvičení vojaci, ale aj dobrovoľní príslušníci ostatných ozbrojených zborov. Išlo by o aktívne, resp. individuálne zálohy. Týkali by sa tak špecialistov v duálnych civilno-vojenských odbornostiach, ako napríklad pilotov, leteckých technikov, lekárov, alebo policajtov a právnikov, ako aj všeobecných vojenských špecialistov. Títo by každý rok na niekoľko týždňov, ideálne v časoch vyhovujúcich obidvom stranám (armáde aj záložníkovi), dobrovoľne slúžili v organických jednotkách na miestach, neobsadených profesionálom, alebo kde nie je potrebná trvalá obsadenosť. To je to potrebné minimum.

Časť jednotiek aktívnych záloh by mohla mať tzv. rámcový charakter, čiže by mali techniku, ale boli by mobilizovateľné pre prípad potreby. A v mierovom čase obsadené malým tímom profesionálov, dopĺňaných o rotujúcich aktívnych záložníkov. Určitá pomerne veľká časť aktívnych záložníkov by napríklad mohla doplniť neobsadené miesta v tabuľkách ozbrojených síl. Celkové počty aktívnych záloh môžu byť niekde na úrovni až polovice aktívnych profesionálnych vojsk. Mechanizmus musí obsahovať aj motivačné prvky, prednostne povzbudzujúce, výnimočne represívne.

Takto by sme sa už dostali na úroveň počtov nad 30 tisíc, možno 32 tisíc. Stále bez potreby dodatočnej infraštruktúry. Pritom by sme platili povedzme dvanástinu nákladov na personál, pri takmer plnohodnotnej pripravenosti. Čiže by sme mali násobný počet dispozičných vojsk pre úlohy, kde ide o počty. Dnes tak máme za veľa peňazí málo muziky. Tak by sme mali možno za menej peňazí, ale určite nie za viac peňazí oveľa viac muziky. Ak tomu niekto zabraňuje už 15 rokov, potom tu čosi smrdí. A rozpočet na obranu by nemusel prekročiť priemer nejadrových štátov EÚ, čiže okolo 1,2%. V ňom sú spriemerovaní aj tí severne a severovýchodnejšie od nás, ktorí sa už splašili pred údajným ruským ohrozením a na obranu vyčleňujú okolo 2% HDP. Aj tradične nedôverčivé Grécko s rovnakou úrovňou HDP na obranu, ktoré by sa po stáročných skúsenostiach nerado vrátilo pod nadvládu Osmanov. Spoločné členstvo v NATO ich akosi nedokáže presvedčiť, že by mohli v obrane šetriť.

Absencia záloh a neschopnosť za 15 rokov nevybudovať skutočne profesionálne ozbrojené sily so silnými zálohami je prejavom zbabelosti politikov. Odhodlaní vyvolávajú rešpekt, zbabelci provokujú agresiu. Naši slovensko-uhorskí predkovia vo Veľkých Vozokanoch 26. augusta 1652 sa nezľakli, boli odhodlaní ochrániť svoju úrodu pred dobovými výpalníkmi. Boli odhodlaní brániť svoje hodnoty a nepodriadiť sa cudzím. Postavili sa proti násobnej presile dobovej hyperveľmoci. Na strane špičkovo vycvičeného tureckého agresora zostalo 800 obetí. Na strane lopatami a vidlami vyzbrojených odhodlaných sedliakov ich bolo 48! Treba vari čosi dodať? To je NAŠA, slovenská história. Boli to NAŠI, slovenskí predkovia. Oni tu boli a zostali. Nikto ich sem dodatočne nenavozil. My sme ich potomkovia. Boli to domobranci, dobové zálohy. Vedené vojakom. Tiež miestnym z Gýmeša/Jelenca. Tiež si bránil svoje.

So záujemcami rád rozviniem diskusiu pri pamätníku porážky nafúkanej presily dobových výpalníkov nahnevanými slovensko-uhorskými sedliakmi vo Veľkých Vozokanoch, najbližšie pred voľbami 16. februára o 11:00, potom každoročne vždy poslednú augustovú nedeľu.