Predvolebná lekcia zo stratégie: Ak chceme správne odpovede, pýtajme sa správne otázky. Proti štátu sa už vedie hybridná vojna. Poznaj seba a poznaj nepriateľa: vtedy vyhráš.

Osobne vždy využívam poznatok z môjho povolania profesionálneho kapitána aerolínií. Totiž ak chceme dostať správne odpovede, musíme klásť správne otázky. Dajme si teda správnu otázku. Čo nám prinieslo radikálne navýšenie obranného rozpočtu v roku 2019 vo výsledku? Sú aj merateľné parametre obranyschopnosti takto radikálne zvýšené? Išli peniaze na elimináciu skutočných ohrození štátu a štátnosti? Čitateľovi znovu poskytnem bez jediného zaváhania absolútne nespochybniteľnú odpoveď: ani náznakom. Dokonca by sme hravo dokázali presný opak. Za oveľa vyššie sumy dostávame oveľa nižšiu obranyschopnosť.

Asi by som ťažko hľadal čitateľa, ktorý by videl v článku o vojenských zálohách niečo zaujímavé. Ide o veľmi veľa. Ide o naše peniaze, ktoré dávame na obranu vo vzťahu k výsledku. Čiže o to, čo za tie peniaze dostávame. Pri skúmaní našich výdavkov na obranu sa dostaneme k rôznym číslam. Už vieme, že reálna hodnota obranného rozpočtu v roku 2019 bola 1,662 miliardy eur. To zodpovedá 1,74% HDP, ale zároveň asi 9,5% štátneho rozpočtu. Nárast z asi 1% HDP v roku 2014.

Za obrovské sumy sa naše ozbrojené sily pripravujú na minulé vojny. Náš skutočný nepriateľ pritom nie je za dverami. On už behá po našom dome, aj po dvore, aj po humnách. Zákon o obrane prakticky v jednej z prvých viet hovorí: „Obrana štátu je súhrn opatrení, ktorými Slovenská republika zachováva mier, bezpečnosť, zvrchovanosť, územnú celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc”. Armáda ani nezaregistrovala, že Slovensko je už vo vojne. Že tu veľmi konkrétne a definovateľné protištátne sily už konajú proti našej bezpečnosti (vnucovaním kvót nelegálnych migrantov, sčasti kriminálnikov, neraz skrytých vojenských operatívcov), proti našej zvrchovanosti (vnucovaním zákonov proti vôli väčšiny), územnej celistvosti (vnucovaním škodlivých cudzích rozhodnutí v mnohých oblastiach života), aj proti nedotknuteľnosti hraníc (vnucovanie kvót nelegálnych migrantov). Poznaj seba, poznaj nepriateľa … (Sun Tzu).

Zatiaľ čo my sa za obrovské sumy hráme na vojačikov, na obranu, na zákonnosť, oni bojujú „modernú vojnu“. Dokonca hybridnú vojnu, za ktorú osočujú nimi vytvoreného úhlavného nepriateľa: Rusko. Spoza chrbta, zákerne vyraďujú štáty. Tá nie je o dobývaní kvót v zmysle dominantných vyvýšenín, ani o obsadzovaní miest bojom.

Táto vojna je o prevzatí štátu. Nás inštitúcia neschopná zabezpečiť zákonné povinnosti stojí 1,662 miliardy. Ich uzurpácia štátu bez boja stojí tu pár desiatok miliónov za prezidentskú kampaň ich protežanta, pešiaka, sluhu. Tu iných pár desiatok miliónov za ich protežantov, pešiakov, sluhov v Europarlamente. Tam pár desiatok miliónov za im spriatelené strany do národného parlamentu. Inde pár dosadených protežantov, pešiakov, sluhov v médiách, v školstve, v kultúre, v komisiách, aj vo vplyvných štátnych orgánoch. Dovedna zlomok nákladov štátu na obranu.

S jasným výsledkom: ovládnutím štátu, elimináciou štátnosti. Bez boja, bez výstrelu, bez krvi. To príde až potom, keď už štát nebude. Toto nie je konšpiračná teória. To sú analytické závery z pozorovania faktov. A nemyslime si, že vojnu vedú domáci kolaboranti, zradcovia a šašovia. Vojnu vedie nadnárodná oligarchia v pozadí. Domáci kolaboranti a zradcovia sú len pešiaci. Generalita, mozgy, sú mimo: v bezpečí.

V hodnotovom vyjadrení tento rok spotrebujeme na každého vojaka viac ako 120 tisíc eur, zatiaľ čo v roku 2018 to bolo približne 80 tisíc eur. Na otázku prečo máme nižšiu obranyschopnosť existuje aj iná veľmi jednoduchá odpoveď. Totiž z obsahu pojmu „profesionálne ozbrojené sily“ explicitne vyplýva jedna štrukturálna podmienka. Tieto musia mať v štruktúrach bezpodmienečne komplexný mechanizmus záloh. Ako minimálne minimum kadetské zbory a aktívne zálohy. A tieto neboli nikdy po zrušení povinnej vojenskej služby v roku 2005 etablované. Za veľké peniaze máme iba 13,5 tisícky vojakov. S uvedeným minimálnym minimom by sme za rovnaké peniaze mali o vysoké tisícky viac.

Dobre vycvičený aktívny záložník má bojovú hodnotu prakticky rovnocennú s profesionálom. Preto, že by išlo o vycvičeného vojaka, ktorý by mal za sebou dlhší pobyt v armáde. Aj preto, že by každý rok odslúžil niekoľko týždňov v reálnej jednotke. Aj preto, že on už nie je v uzatvorenom organizme vojsk, záložník je už súčasť ľudu, už nie je spotrebiteľ, ale tvorca hodnôt (aj rodičia kadetov). On už nehrá o kariéru, o hodnosti a teda vyšší príjem. On už počas dohodnutých týždňov v službe len produkuje, dodáva. Aj preto niekomu vyhovuje absencia záloh.

Mali by sme potom ľutovať, že sme zrušili povinnú vojenskú službu? Odpoveď je tiež jednoznačná: v žiadnom prípade. Na základe analýzy dobových horúcich vojenských konfliktov sa nielen vnucovanie všeobecnej vojenskej povinnosti ukazuje ako kontraproduktívne. Charakter a celkový bojový potenciál vycvičených profesionálnych jednotiek je pre účely horúcej vojny na neporovnateľne vyššej úrovni, ako rovnaký potenciál veľkosťou rovnocennej hybridnej vojenskej jednotky zloženej z vojakov časovo obmedzenej vynútenej povinnej služby.

Návrat do minulosti by situáciu určite nezlepšil. Náš dnešný problém je iný konflikt, iná vojna. V tej by boli ešte menej účinní s výnimkou aspektu prepojenia s ľudom. A na tento účel existuje už predstavený koncept „Civilných zborov“. Pokojne sa vráťme k tradičnému názvu domobrana.