Úvaha “dědka” čakateľa …

Akosi mi to hlava neberie a duša nevie stráviť. Adolescenti sa snažia zmeniť beh sveta. Síce na tom našom malom hnojisku, ale o to viac sa snažia. Zaráža ma na tom všetkom len jeden fakt. Cui bono a Qui custodiet ipsos custodes?

Zasa ten istý modus operandi a zasa sa k tomu zneužívajú deti. Tie deti, ktoré toto spoločenské zriadenie (rozumej kapitalizmus)  sa “úspešne” snaží množstvom školských reforiem navrátiť do  európskej elity. Márne. Reforiem a ministrov sme mali už toľko, až zrak prechádza a nám tak nezostáva nič iné, ako spomínať na  časy minulé. Na tie časy, kedy dieťa a jeho potreby boli pre štát prvoradé. Ako sa môže reformovať, keď sa stále realizujú v pozadí tí istí reformátori a úradníci, ktorí za tie roky doviedli výchovu a vzdelávanie detí tam, kde je dnes. Čiže slušne povedané v “řiti”.

Prioritou pre mládež by mala byť snaha  o čo najhodnotnejšie využitie ich potenciálu. Teda túžba po vedomostiach, poznávaní nového, chuť dokázať, že sa za nich raz nebudeme hanbiť a to všetko, čo sme dostali my od našich predchodcov a posunuli smerom k nim len budú rozvíjať ku prospechu nám všetkým. Zatiaľ sa s nimi hrajú len špinavé hry a slabosť mladosti je v tom, že ešte nechápe tie zákulisné ťahy. Chýba im skúsenosť a poznanie prežitého. Sú ako ovce naháňané psami a tie sú vedené bačom v pozadí. Psov poznám, aleba ten bača je pre mňa veľkou neznámou. Žeby mimovládky?

Tie mimovládky u ktorých mám čím ďalej tým väčší pocit, že stoja nad zákonom a teda sú nepostihnuteľné. Tie mimovládky, ktoré štát podporuje na miesto toho, aby sa ako správny hospodár za ktorého sa mimochodom považujú všetky doterajšie vlády a predháňajú sa kto je lepší hospodár. Nie do týchto pochybných zoskupení,  ale treba investovať tam, kde je to najviac potreba. Do detí a mládeže. Mnohé krajiny už zažili na vlastnej koži ich “užitočnosť” a prijali rozhodné opatrenia na elimináciu ich dosahu. Tieto akciovky na zmenu režimu tu nemajú miesto a považujem za zločin všetko to ich konanie v mnohých ich aktivitách. Som jednoznačne za ich prísne sledovanie a ak začnú vyvíjať činnosť proti štátu, tak zakázať a vyhostiť. Nevedel by som sa pozrieť do očí mojim rodičom, keby ich vnučky začali niečo také, ako sa udialo včera. Považoval by som to za svoju osobnú prehru a v úlohe rodiča by som tak sklamal. Našťastie toto nie je môj prípad a tak moje deti vedia kde je tzv. Sever.

Protestujú tu proti korupcii, uzurpujú si právo na zmenu ministrov a ja sa tak pýtam len jedno. Kto ich volil a kto im dal právo na toto všetko. Žeby ich doterajší život a hodnoty ktoré vytvorili? Hulákať a osočovať vie každý, ale priniesť relevantné dôkazy o vine, alebo korupcii nedokáže ani sám najspravodlivejší z najspravodlivejších, náš daňový podvodník Matovič. Za to je ho neustále cítiť za týmto všetkým. A mnohých ďalších borcov našej tak skvostnej politickej scény. Sú medzi nimi tí, ktorí sa podpísali pod marazmus v ktorom dnes žijeme svojim konaním ako vo vláde, tak v parlamente. Zľava i sprava.Podstatou dnešného sveta je práve korupcia a nátlak. Ty vieš to a ja zasa to. A každý každého tak drží pod krkom. Za tých skoro 27 rokov sa to tu doviedlo k dokonalosti. K takej dokonalosti, že si to žiada len jedno. Systémovú zmenu. Inak nás to zožerie a pohltí všetkých. Aj naše deti.  Je to hnus, velebnosti!

Názov mojej úvahy je “dědek” čakateľ. Ten dědek, ktorý túži po vnúčatách a po všetkom, čo im chce dať. Úctu k vlasti, národu, kultúre a hrdosť na to všetko, čo sme dokázali. Aj keď s tým posledným štvrťstoročím sa pýšiť asi nebudem. Chcem pomôcť mojim “beštiám” tak, ako mojim rodičom pomáhali ich rodičia. Som produkt doby, kde človek bol človekom a nie položka v odvodoch. Zažil som to, čo je dnes našim deťom znemožnené a čím ďalej tým viac nedostupné. Prežiť detstvo, detské detstvo. Za to ich niekto učí to, čo by im malo byť zapovedané. Hnus a intrigy politiky.