Koalícia vlasteneckých národných armád bude tisícnásobne silnejšia ako armáda žalára národov EÚ

Červená čiara, ktorá ma vyprovokovala do aktivizácie po rokoch politickej pasivity bola prekročená v momente, keď tí najbezohľadnejší cudzí politickí trúfalci a zločinci, za slepého prikyvovania tých najprimitívnejších domácich kolaborantov, spustili kampaň na likvidáciu národných suverenít. Najmä otvoreným návrhom na vytvorenie ozbrojených síl EÚ (verte, čoskoro prídu na rad iné ozbrojené zbory, potom „zjednotenie“ spravodajských služieb!!!), ale aj masírovaním verejnej mienky o našich údajných záväzkoch voči EÚ, NATO, OSN, ba dokonca celej civilizácii.

Takže povedzme si to na rovinu a bez škrupúľ. My nemáme žiadne iné záväzky voči NATO okrem záväzku, že ozbrojený útok na každého člena sa považuje za ozbrojený útok proti celej aliancii (známy článok 5). Ani naša účasť v „Pobaltí“ (podľa článku 4) nie je záväzná ani povinná. Táto protiruská provokácia je výsostne politickým rozhodnutím súčasnej vlády. Nemáme ani záväzok na vyčleňovanie 2% HDP na obranu. Je to len odporúčanie, presadzované časťou politikov členských štátov NATO. Suverénna NR SR tento návrh z Vojenskej stratégie pri jej schvaľovaní na začiatku tisícročia vylúčila.

Podľa SIPRI z členov NATO vyčleňuje dokonca jedna z jadrových mocností (Spojené kráľovstvo) na obranu menej ako 2% HDP, podľa prispôsobených zdrojov NATO len tesne nad túto hodnotu. Na rozdiel od USA aj Francúzska. A spôsobilosti, súvisiace s vlastníctvom jadrových zbraní, sú naozaj veľmi nákladné. Z nových členov NATO v roku 2018 túto hodnotu 2% podľa rovnakého zdroja dosahovali len Poľsko s Rumunskom.

Máme potom veriť tomu, že vytvorením ozbrojených síl EÚ vznikne mocenský nástroj s obdivuhodným potenciálom? V žiadnom prípade, bude to moloch na hlinených nohách s jediným bojovým potenciálom: schopnosťou potláčať všetky ašpirácie na oslobodenie sa národov spod budúceho žalára národov. Hypercentralizovanej EÚ v rukách nadnárodnej oligarchie. Tvrdím a stojím si za konštatovaním, že hoci aj 10 tisícové vyvážene štruktúrované národné a vlastenecké ozbrojené sily, doplnené o niekoľko tisíc aktívnych a pasívnych záložníkov, majú pre obranyschopnosť Slovenska tisícnásobne vyššiu hodnotu, ako akékoľvek „spoločné“. Teda cudzie, rozumejme okupačné vojsko. Cudzie vojenské sily na území štátu v mierovom čase majú vždy okupačný charakter. Aj Sovietske vojská v roku 1968 k nám prišli na pozvanie vtedajšej vlády. A mali okupačný charakter.

Vstup všetkých vojsk v auguste 1968 mal napriek pozvaniu charakter agresie. Prestaňme uplatňovať dvojité štandardy. Vznik ozbrojených síl EÚ a vynútené umiestnenie ich jednotiek na našom zvrchovanom území bude rovnakou agresiou, akou už teraz je vynucovanie migračných kvót eurobyrokratmi. A uvedomme si, že veľkosť našich ozbrojených síl zodpovedá v pomere k počtu obyvateľov nadpriemeru v rámci EÚ. Čiže ešte môžeme ísť dolu, na úroveň priemeru – asi na 10 tisíc. Mám to podložené prepočtami, analýzou faktov aj trendov. To, v čom sme reálne na úplnom dne, je absencia aktívnych a pasívnych záloh. Len ak tento deficit odstránime, vtedy si budeme môcť dovoliť redukciu na úroveň priemeru. To tvrdím ako absolútny vlastenec.

Medzinárodné koaličné zoskupenie vlasteneckých národných armád je podstatne silnejšie ako vynútený, vnútorne nekompaktný konglomerát vojsk žalárov národov. Toto učí história tisíckami príkladov. Jedným z nich je „sila a odhodlanosť“ „spoločnej“ „rakúsko-uhorskej“ armády v 1. svetovej vojne. Druhým rukolapným príkladom je „sila a odhodlanosť“ „spoločnej“ „česko-slovenskej“ armády (vtedy už bez nacistom Benešom – predsedom českej verzie NSDAP – nenávideného spojovníka) pred začiatkom 2. svetovej vojny. Táto, údajne piata najlepšia európska armáda svojej doby, ani len nevystrelila proti nemeckej agresii. Jej „odvážny“ najvyšší veliteľ zdupkal. O pár týždňov neskôr náš slovenský národ bez armády povstal a bojoval.

Za dva dni sa na krajnom východe Slovenska vytvorila 50-tisícová armáda bojovníkov, odhodlaných brániť svoju vlasť. Oni reálne aj bojovali. Táto armáda v „Malej vojne“ na konci marca 1939 zabránila maďarskej agresii neporovnateľne silnejšieho protivníka v dosiahnutí Horthyho politicko-strategických zámerov úplného ovládnutia Slovenska. O tomto povstaní, v ktorom bola naša slovenská štátnosť (nie režim) vybojovaná a teda legitimizovaná, žiakov nikto neučí. A nevie o nej ani väčšina vojakov. To môže dať do súvislosti s ideológiou, či s oslavou režimu, len horda tých najohavnejších chrapúňov a totálnych primitívov. Máme ich neúrekom, ale treba ich zastaviť. A použiť zdravý sedliacky rozum. Máme dôvod byť na svojich predkov hrdí. A nemáme ani najmenší dôvod na nenávisť.

Aj dnes treba len rozumne oprášiť a doladiť nedotiahnutý komplexný systém obrany v nových podmienkach. Treba efektívne a hospodárne využiť dostupné finančné, materiálne a ľudské zdroje. Nie je normálne, aby štát, ktorého územie zo 60% tvorí horský a vysokohorský terén, nemal ani len jedinú horskú jednotku. Rozvracačov treba poslať tam, kam sme ich poslali v zápase o štátnosť pred desiatkami rokov: na smetisko dejín. Nie do prezidentského paláca, nie na čelo vlády, nie do vedenia ministerstiev.

Toto nepíše zideologizovaný propagátor cudzích pohľadov na vlastnú históriu a zahraničných národných záujmov za korupčné peniaze. Netvrdí to ani nekvalifikovaný krčmový diskutér, ktorý má po pár poldecákoch odpoveď na všetky strategické problémy sveta. Toto tvrdí kvalifikovaný stratég so svetovým strategickým vzdelaním, s nespochybniteľným autorstvom množstva strategických produktov, aj praxou v najvyšších funkciách. Ktorý má za sebou masívne množstvo určite nie vždy populárnych, ale vždy odvážnych rozhodnutí. Toto píše skutočný, nefalšovaný, prvolíniový bojovník za našu štátnosť, suverenitu a národnú slobodu. Nie nejaký študentík, ktorému bolo povedané čo si má myslieť, aby ho potom „strana a vedenie“ postavili do najvyšších funkcií, bez minimálnej praxe od najnižších, cez stredné postupové schodíky. A je mi jedno, ako to budú komentovať tí najzakomplexovanejší neosvietenci.

Národná sloboda nám nespadla z neba, ona bola vybojovaná. Nie po 2. svetovej vojne, kedy sme štátnosť nezodpovedne a zbabelo stratili arbitrážou. Ale po „Studenej vojne“, kedy sme si naše prirodzené právo na sebaurčenie znovu vybojovali. Tí, čo tvrdia niečo iné sú iba zákerní, skorumpovaní, bezohľadní a odsúdeniahodní manipulátori národa pre cudzie záujmy. Nie preto, že som o tom presvedčený, ale preto, že to tak je.