Veľké percento občanov Slovenskej republiky ktorí časť života prežili v tzv. totalite ako sa posledných tridsať rokov moderne hovorí o dobe od roku 1948 – 1989 a časť prežívajú teraz v tzv. demokracii a ctili si zákony vtedajšie aj terajšie a to im zostalo aj v tejto zvláštnej dobe plnej mediálnych lži a poloprávd. Časť týchto občanov keď si reálne zhodnotia súčasnú politickú a spoločenskú situáciu neraz nedokážu pochopiť čo sa to deje zo slovenskou spravodlivosťou ako celkom, počnúc od represívnych orgánov, cez orgány činné v trestnom konaní , cez prokuratúru, advokáciu a súdy. Vyzerá to posledných rokov tak, že skupinou pravicových strán sú ovládane média a tie pod ich tlakom a následne masírovaním verejnej mienky určovali ako sa tieto orgány moci majú správať. Jednoducho povedané čo povedia pravicoví politici to záhadným spôsobom z nejasných zdrojov „odhalia,“ média a tak iba to je jediná pravda bez toho aby prebehlo riadne vyšetrovanie a stanovenie tej či onej viny. Súčasné ponímanie slovenskej reality a spravodlivosti súkromnými médiami je už dlhodobo tendenčné. Tato tendenčnosť súkromných médií ktorí majú z väčšej časti zahraničných vlastníkov sa dá pochopiť, lebo ako hovorí slovenské príslovie: „Koho chleba ješ to pána chváľ.“ Pochopiť, že takto tendenčne sa správa aj verejnoprávna RTVS platená z peňazí daňových poplatníkov je už trocha problematické aj pre bežného človeka, lebo ten verejnoprávnosť chápe trochu inak a od RTVS očakáva seriózne zhodnotenie politickej a sociálnej reality bez nadržovania a prikrášľovania iba jednej strane.
Takým vypuklým prípadom v poslednom čase je špionážna kauza Naď. Keď sa do akýchkoľvek problémov dostane politik, alebo prívrženec súčasnej vládnej koalície všetky súkromné média na čele z verejnoprávnou RTVS bičujú verejnosť o vine dotyčného nešťastníka. Keď je to naopak a ide o opozičného vraj demokratického politika, alebo priaznivca, tak ta istá RTVS sa prostredníctvom svojich politických komentátorov v Televíznych novinách, alebo v Rádio žurnále snaží zľahčovať vinu a mediálnym tlakom „radiť“ organom v trestnom konaní a prokuratúre ako sa ma vyšetrovanie posúvať. Vehementné obhajuje podozrievaného o jeho nevine bez toho aby bola oboznámená čo mu príslušné organy kladu za vinu. Z právneho hľadiska toto počínanie médií sa javí ako napomáhanie a krytie trestného činu ktoré by orgány činné v trestnom konaní spolu s prokurátorov nemali opomenúť.