Lekcia z geopolitiky: Čo oslavujeme 17. novembra a čo by sme mali?

Suverénny národ prejavuje svoju suverenitu tým, aké sviatky oslavuje a aké symboly a osobnosti uctieva. Či sú to sviatky, symboly, osobnosti uzurpátorov jeho slobody, likvidátorov jeho suverenity, zlodejov jeho bohatstva. Alebo sú to sviatky, symboly, osobnosti získania vlastnej štátnosti a suverenity. Teda hrdinovia získania kontroly nad svojim osudom, ako predpokladu prosperity.

V najkoncentrovanejšej podobe suverenita znamená schopnosť povedať nie. Hocikomu, aj tomu kto nám chce vnútiť svoje predstavy o tom, čo je pre nás dobré a čo máme oslavovať. Aj napríklad to, aké ozbrojené sily, čiže základný pilier národno-štátnej suverenity, budovať.

Suverénnosť národa a štátu sa potom najhmatateľnejšie prejavuje v tom, aké ozbrojené sily formuje. Či sú to ozbrojené sily štátu zabezpečujúce obranyschopnosť, suverenitu a územnú celistvosť pred potenciálnymi vonkajšími agresormi. Alebo sú to ozbrojené sily zabezpečujúce záujmy, akvizície a výnosy pre uzurpátorov suverenity.

V porovnaní so začiatkom roka 1993 sme evidentne a nesporne menej suverénni. Staviame sochy zločincom z cudzích národov, ktorí nenávideli náš národ. A ignorujeme symboly nášho štátu, štátnosti. Oslavujeme 17. november začiatku revolúcie pod cudzou vlajkou, glorifikáciou vodcov nenávidiacich slovenskosť. Zatiaľ čo ignorujeme 16. november s našimi vodcami, ktorý v Bratislave návrat slobody spustil. A najmä ignorujeme iné dátumy, symboly a osobnosti, ktoré každý svojou troškou zabezpečili to najcennejšie čo máme: našu štátnosť, ako predpoklad slobody.

Uzurpátori slobody nás pod rúškom návratu slobody presviedčali o tom, že štát je ten najhorší vlastník. Odstránili sme teda monopol štátneho vlastníctva v nádeji, že strata monopolu nám prinesie konkurenciu a nižšie ceny. Po čase všetkým svitlo, že cieľom rafinovaných cudzích radcov bolo nahradenie štátneho monopolu monopolom súkromných kartelov, neraz s koncentráciou vlastníctva a kontroly v rukách hŕstky cudzích oligarchov. Ktorí nám teraz vnútili gigantický nárast cien aj za základné potreby, napríklad minerálne vody, nachádzajúce sa v sprivatizovanej krajine.

Vrcholom uvedomenia svojej naivity a predpokladom spamätania sa bude pochopenie, že štát, ako najvyššia hodnota nemôže byť najhorším vlastníkom. Tým najhorším vlastníkom je správa štátneho majetku chamtivými a skorumpovanými štátnymi úradníkmi. Ktorých do funkcií dosadzujú a pri výkone kontrolujú politici. Zvolení nami, voličmi.

Ak volíme nekompetentných, nekvalifikovaných politikov bez hlbokej úcty a rešpektu k svojej štátnosti, potom sa nečudujme, ak správa štátneho majetku je v rukách tých, z ktorých sme spravili capov záhradníkmi. To je pre mňa najvážnejší odkaz a poučenie novembra. A všetkých relevantných sviatkov, s ktorými je tento mesiac spojený. Vrátane hlasovania o zrušení nezmyselnej nadstavby: tzv. federácie, v presvedčení mnohých, že rušia manželstvo. Aby nás o pár rokov neskôr vťahovali do ešte obludnejšej federácie, tentoraz superštátu s názvom EÚ.

Ja som už vtedy, 25. novembra 1992 vedel, že nemožno rozviesť manželstvo, ktoré vzniklo nezákonne, arbitrážnym rozhodnutím diktátora Stalina na nátlak historicky najobludnejšieho pohŕdateľa našim národom, predsedu českej sestry NSDAP: Benešom. Napriek tomu som hlasoval, pretože môj čin pomohol nášmu národu získať to najcennejšie, čo máme. Vlastnú štátnosť. Je hanebnosť, že dnes si na skutočných hrdinov jesene 1992 a celého predchádzajúceho obdobia troch rokov, bojovníkov za národnú slobodu, nikto ani nespomenie. Dokonca ani médiá, ktoré nám tak radi podsúvajú reportáže z osláv suverenity USA a iných štátov.

U nás sú éter, aj slovenské kongresové sály, zaplavené oslavami sviatku 17. novembra, ktorý sa týka Prahy a národa, ktorému je Praha hlavným mestom. A glorifikáciou tých, ktorí získaniu slovenskej suverenity a teda štátnosti, aktívne, tými najpodlejšími spôsobmi zabraňovali. Počkám týždeň a uvidím. Všetci môžeme byť len pozitívne prekvapení.

Našimi hrdinami majú byť protagonisti „Bratislavskej jari“ z roku 1968 (osvojenej a premenovanej), „sviečkovej revolúcie“ z rokov 1988/89 (zámerne zabúdanej), ale rovnocenne tiež hrdinovia procesu, ktorý nazývam „láskavá evolúcia“ (naivne naťahovaná). Namiesto razantného presadenia samostatnosti tak, ako národy bývalého ZSSR, my Slováci sme viedli akýsi národno-oslobodzovací zápas trpezlivej tolerantnosti. Formou presadzovania zvrchovanosti, suverenity ale najmä slovenskej štátnosti, uplatňovaním džentlmenskej tolerantnosti a trpezlivosti zo strany slovenských vlastencov k netolerantným proti-štátnostníkom v rokoch 1989 až 1992 (cielene ignorovanej).

Nám, Slovákom, stále nedoklaplo, že česká novembrová suita, reprezentovaná pražskou pivárňou, chápala získanie slobody ako šancu na návrat unitárneho čechoslovakizmu po nenávidenom období federácie. S cieľom dokončenia procesu pohltenia slovenského národa do českého tela. Ak by naši slovenskí revolucionári v novembri 1989 trvali na tom, že Dubček sa stane slovenským prezidentom a Havel českým, s alternujúcim striedaním hlavy nepotrebnej nadstavby (federácie), tak by sme mali štát už v decembri 1989. A vyhli by sme sa marazmom, ktoré nasledovali.

Až keď budeme mať odvahu zastaviť súčasné zvrátenosti v nazeraní na historické fakty, vtedy ako národ dozrieme a staneme sa dospelým, zrelým členom spoločenstva suverénnych štátov. Nie je možné svoje pohľady na spolužitie stavať na naivnej predstave, že zatiaľ čo počas Rakúsko-Uhorska sme boli objektom národnej likvidácie cudzími vládcami, čiže vraždy národa, tak počas tzv. federácie pomalé „nežné“ vrážanie noža do nášho imaginárneho srdca „bratom“, ktorý nám pritom šepkal, ako nás ľúbi, nie je rovnakou vraždou. Zámer bol rovnaký: likvidácia národa.