Jednou z dogiem feminizmu je, že žena sa má oslobodiť a stať sa rovnou mužovi v tom, že bude súčasťou pracovného trhu a nebudú jej v tom brániť deti, ktoré – ak sa ich vôbec rozhodne mať – odloží len pár mesiacov po pôrode do jaslí. Zamyslel sa však niekto vôbec, čo to spôsobuje týmto deťom? Naši predkovia inštinktívne vedeli, že rozdelenie úloh v zmysle muž – zabezpečovateľ príjmu, žena – opatrovníčka v domácnosti má niečo do seba, no doba sa zmenila a pokiaľ dnes niečo nepodporíte serióznym vedeckým výskumom, ktorý navyše musíte obhájiť v nerovnom a brutálnom boji s radikálnou opozíciou, bude to označené za „sociálny konštrukt“, ktorý treba nemilosrdne a okamžite vyvrátiť pri koreni. Poďme sa teda pozrieť na tému odkladania detí (vo veku do 3 rokov) do jasiel a predložme vedecké argumenty.
Spisovateľka Suzanne Venkerová viedla v auguste rozhovor s psychoanalytičkou Ericou Komisarovou z New Yorku, ktorá 13 rokov študovala vedecké materiály týkajúce sa mozgu a jeho vývoja – neurologický výskum – a svoje poznatky zhrnula v knihe Being There: Why Prioritizing Motherhood in the First Three Years Matters (Byť prítomná: Prečo záleží na uprednostňovaní materstva počas prvých troch rokov – v slovenčine ešte nevyšla). Tu sú niektoré informácie z tohto rozhovoru:
Medzi najdôležitejšie argumenty, ktoré zazneli, patrilo, že počas prvých troch rokov života sa na 85% vyvinie pravá hemisféra mozgu (sociálno-emocionálna) a dieťa v tomto období ešte nie je schopné zvládať emočné stavy samo, preto potrebuje utišovanie a doslova fyzickú prítomnosť matky. Ľudia často hovoria, že dieťa si na neprítomnosť matky zvykne, že ho treba iba „nechať vyrevať sa“. Je to podstatne inak. Dieťa prežíva emócie a hlavne strach oveľa dramatickejším spôsobom ako dospelí (ktorí si mylne myslia, že dieťa má schopnosť zvládať emócie od narodenia) a keď s tým do troch rokov matka nepomáha, dieťa bude mať v budúcnosti problém regulovať emócie, zvládať stres a bude viac podliehať úzkosti a depresiám.
V mozgu je okrem toho časť nazývaná amygdala, ktorej funkciou je regulácia stresu v limbickom systéme. Počas prvého roka života sa vôbec nemá zapojiť do činnosti mozgu, no odkladanie dieťaťa spôsobuje nielen jej predčasné spustenie, ale dokonca aj zväčšenie. No a napokon je ešte dôležité, že pokiaľ sa pravá hemisféra mozgu nevyvinie správne, zaostane aj ľavá hemisféra, ktorá sa vyvíja v náväznosti na pravú, z čoho v budúcnosti vznikajú kognitívne problémy.
Veľa ľudí považuje za čudné, keď ženy nosia svoje deti v batohoch na hrudi, no práve tá neustála fyzická prítomnosť matky je to, čo dieťa potrebuje – priamy dotyk s matkou predstavuje okamžitú reakciu na stresovú situáciu. Je dokázané, že deti z iných kultúr menej plačú; jedným z dôvodov je aj to, že matky nosia svoje deti na tele.
Ďalšou témou rozhovoru bola rozdielnosť medzi ženou a mužom pri starostlivosti o dieťa, pretože v spoločnosti sa prezentuje názor, že je v podstate jedno, kto ostane doma s dieťaťom. Rozdiel je však v hormónoch, ako by sa asi dalo čakať. Matka pri starostlivosti o dieťa produkuje hormón oxytocín, ktorý spôsobuje citlivé, empatické správanie, no muži ho produkujú oveľa menej, dokonca v inej časti mozgu a spôsobuje iné správanie, skôr naklonené hre s dieťaťom, napríklad keď si otec vyhadzuje dieťa do vzduchu, alebo keď ho povzbudzuje k nejakej činnosti stimulujúcej nezávislosť. To je zároveň dôvod, prečo je potrebné, aby boli v domácnosti zastúpené obe pohlavia – každé totiž prináša niečo iné pre vývoj dieťaťa.
Ďalší problém s jasľami je ten, že vychovávateľka tu má na starosti naraz veľa detí, pričom žiadnemu sa nemôže venovať toľko, koľko by bolo treba. Komisarová spomína pri tejto príležitosti argument, ktorý často používa pri stretnutiach s matkami. Pýta sa ich, či by boli schopné pokryť emočné potreby povedzme piatich malých detí naraz. V prevažnej väčšine je odpoveď záporná. V takom prípade, pokračuje Komisarová, prečo si myslíte, že by to mala dokázať vychovávateľka v jasliach?
Samozrejme, častým a v mnohých prípadoch aj oprávneným argumentom v prospech jaslí je finančná situácia v rodine, keď do práce musia chodiť obaja rodičia. Vtedy však Komisarová odporúča zabezpečiť niekoho, kto by čiastočne nahradil vzťah jedna k jednej, teda jedna žena na jedno dieťa. V tomto môžu pomôcť stará matka, teta, svokra, priateľka, susedka, prípadne platená opatrovníčka, ak si ju daný pár môže dovoliť.
Na záver rozhovoru Komisarová spomínala, že po uvedení jej knihy na trh nastala veľká vlna odporu a celá téma sa spolitizovala, čo sa aj pri takejto téme dalo očakávať. Podľa nej však nechcela otvoriť otázku toho, či žena má pracovať alebo nie, chcela diskutovať o nastavení priorít. Keď trochu odbočím, v inom rozhovore pre zmenu Venkerová spomínala, že na stretnutiach s mladými pármi zdôrazňuje, že toto nastavovanie priorít a plánovanie rodičovstva, ale aj iné veci, napríklad rozhovor o rozdelení úloh v domácnosti, má prebehnúť ešte pred vstupom do manželstva. Nuž a ja doplním, že nadovšetko by sa pri všetkom malo myslieť na to, čo je v súčasnosti akoby na okraji, no v skutočnosti sa to nachádza vždy v úplnom centre všetkého – na záujmy detí.