Márne hľadanie génu homosexuality

Veru tak, súčasná liberálna spoločnosť stratila ďalšiu prednosť, kvôli ktorej sa ešte pozerala zvrchu na „stalinizmus“. Čitatelia, ktorí zažili socializmus, si hádam ešte spomenú na sovietskych biológov Lysenka a Lepešinskú, ktorí prispôsobovali poznanie o prírodných zákonoch v duchu myšlienok typu „rozkážeme vetru, dažďu“. Dnes liberálne vládnuce strany venujú obrovské financie na výskum, ktorý má za úlohu nájsť genetické príčiny homosexuality.

Nájdenie takéhoto „génu“ by malo veľký politický význam, lebo by vedci konečne priniesli dôkaz desaťročia opakovanej tézy, že homosexuáli za svoje sexuálne správanie nemôžu, lebo sa už rodia s „inou sexuálnou orientáciou“. Na tomto by nebolo nič mimoriadne, je celkom bežné, že sa ľudia rodia s vrodenými genetickými odchýlkami, ktoré ale znamenajú určitý zdravotný hendikep a sú dôvodom na liečbu financovanú zo zdravotného poistenia. V prípade homosexuality však ide o iný prístup. Liberálne elity by chceli túto skupinu ľudí privilegovať a zaradiť „inú sexuálnu orientáciu“ medzi ľudské práva. („No comment“, aby sme neušli od témy.)

Medzi prvými vedcami, ktorí publikovali „dôkazy“ o genetickej podmienenosti homosexuality, bol tím Deana Hamera z Národného inštitútu na výskum rakoviny (USA) v roku 1993. Už vtedy tento výskum čelil kritike kvôli metodologickým nedostatkom, najmä veľmi malej vzorke (okolo 100 rodín). To však nebránilo časopisu Science, aby o tomto výskume informoval ako o „dôkaze“ genetickej podmienenosti homosexuality, ktorý sa našiel v génoch na chromozóme X. Mimochodom, časopis Science sa považuje za veľmi seriózny zdroj, v podstate vlajková loď vedeckých informácií pre odborníkov aj laickú verejnosť. Všetky články sú podrobené odbornému posúdeniu a nepodložené bulvárne senzácie sa tu prakticky nevyskytujú.

Takže od publikovania informácií D. Hamera v roku 1993 sa „dôkaz“ o vrodenej povahe homosexuality dostal do všetkých argumentačných príručiek agendy LGBT a účastníci gay-pridov tomu takmer bezvýhradne veria. Vedci si však veľmi dobre uvedomovali slabiny tohto i podobných genetických výskumov na obmedzených vzorkách, ktoré navyše, ako na potvoru, nie a nie zopakovať a potvrdiť Hamerove zistenia.

Práve preto vykonal medzinárodný tím, prevažne z Harvard medical school a Inštitútu molekulárnej medicíny z Massachusetts, pod vedením A. Ganna, rozsiahlu širokospektrálnu štúdiu na materiáli z genetických bánk z USA, Spojeného kráľovstva a Švédska. K dispozícii mali materiál od viac ako 477 tisíc jedincov, z toho takmer 30 tisíc deklarovalo určitý „stupeň homosexuality“ od jednotlivých náhodných udalostí v mladosti až po jednoznačnú preferenciu rovnakého pohlavia.

Táto gigantická štúdia genómu však aktivistom LGBT priniesla sklamanie. Výsledkom nebolo objavenie žiadneho „génu homosexuality“. Väčšina vedeckých časopisov výsledky komentuje tak, že genetická podmienenosť homosexuality je „totálny mýtus“.

Záver, ktorý si komunita LGBT-friendly dovolí zo štúdie formulovať vo svoj prospech, znie asi tak, že homosexuálne správanie je z 8 – 25 % štatisticky korelované s genetickou variabilitou. Tá genetická variabilita však zahrňuje nie jedno miesto v genetickej mape, ale najmenej päť. (!) Najmilitantnejšie kruhy štúdiu na drzovku interpretujú tak, že „genetika z 25 % vysvetľuje homosexualitu“. Ľudia, čo toto tvrdia, si však nezaslúžia VŠ diplom, lebo:

Podstatou štúdie je hľadanie korelácie medzi určitým javom (homosexualita) a genetickou informáciou. Korelácia znamená spoločný výskyt, previazanosť (niečo silnejšie ako koincidencia), ale neznamená to príčinnú súvislosť. Tú by museli následne preukázať molekulárni biológovia. Absencia korelácie (lebo čo to je < 25 %) však znamená absenciu príčinnej súvislosti.

V skutočnosti tých 25 % je súčet výsledkov všetkých piatich nádejných genetických faktorov, no keby vedci chceli vyhlásiť, že homosexualitu podmieňuje kombinácia všetkých piatich, ich kombinovaná štatistická korelácia s homosexualitou je < 1 %. Nepoužiteľné. A žiadny z týchto jednotlivých faktorov neleží na chromozóme X, teda ani náznakom sa nepotvrdzuje pôvodné zistenia Hamera z roku 1993. Ďalšie sklamanie je v tom, že homosexualita u mužov koreluje s inými genetickými faktormi ako u žien (a je aj štatisticky významnejšia) a keď sa zoberie do úvahy škála homosexuálnych preferencií, tak pri náhodných prípadoch a jedincoch, ktorí popri homosexualite neodmietajú opačné pohlavie sú korelované celkom iné faktory ako pri jednoznačne homosexuálnych jedincoch. Proste guláš.

Je takmer typické, že medzi prvými kritikmi tejto štúdie je D. Hamer, dnes už dôchodca, ktorý kritizuje hlavne široký záber štúdie a že výskumníci hľadeli „všade inde, len nie tam, kde treba“…

Zdroje:

https://www.genengnews.com/insights/genetics-of-same-sex-behavior-revealed/

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/8332896

https://www.genengnews.com/insights/genetics-of-same-sex-behavior-revealed/

https://www.the-scientist.com/news-opinion/giant-study-helps-clarify-role-of-genes-in-same-sex-sex–66371

https://www.scientificamerican.com/article/massive-study-finds-no-single-genetic-cause-of-same-sex-sexual-behavior/

https://www.livescience.com/no-single-gene-makes-someone-gay.html

https://science.sciencemag.org/content/365/6456/eaat7693

———————————————————————

Písané pôvodne pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)