Dať občanovi kreditkartu, na ktorú by sa mu poslala základná suma na stravu a ubytovanie. Niekto zo sociálnych úradníkov či charitných pracovníkov by ho mal na starosti, a napr. by sa ho spýtal, miesto impotentného hlásenia sa na úrade práce, že čo konkrétne urobil pre našu spoločnosť. Podľa svojich schopností a stavu IQ. Ak by sa snažil, tak sa mu čísla na kreditkarte zvýšia. Ak bude darebáčiť, tak sa mu znížia. Ak by sa s popíjaním alkoholu či darebáčením už začal extrémne dehumanizovať, tak by bol umiestnený do nejakého nápravno – výchovného zariadenia. Aby sa spamätal a iných neobťažoval.
Toto, čo píšem je akútna nutnosť pre mnohých našich slovenských občanov. Dá to do svojho programu nejaká nová politická strana? Lebo tie naše doterajšie to MAŤ NECHCÚ. Nemajú tam podstatnú vec, ktorú má mať ten, kto spravuje krajinu.
Je normálne voliť vôbec také strany? Možno polovica nevoličov k voľbám nechodí, aby si neušpinili dušu týmito neetickými pseudopolitickými a pridrahými huncúctvami kandidujúcich pubertiakov.
Že za to raz budú sedieť na lavici obžalovaných, a budú obvinení zo zločinov voči ľudskosti, tak z takého varovania sa začnú rehotať. Ako sfetovaní kokaínom.
Keby som bol prezidentkou, tak rozpustím parlament, čo miesto riešenia sociálnych bied sa stará o ochranu psov a rastliniek v Národnom parku. A o zvyšovanie najmä svojich platov. Pýcha ich oslepila. A zatoxikovanie tej ich individualistickej bubliny naberá už obludnú kryptofašistickú konzistenciu.
Keby sme mali otca národa, tak ten by tak zareval “Beda vám boháči, beda vám pokrytci”, alebo beda tým, čo vládnu krajine a nestarajú sa o desaťtisíce vlastných obyvateľov! Čo rozdrapeným mladistvým cudzincom narvú 850 euro a tým, čo tu pracovali 30 r. hodia ohlodaných 300 euro ako dôchodok…
Ak by sme my mali niekoho, komu na národe záleží, ten by určite nedrichmal vo svojom paláci, ale by sa ozýval, a tak že by nemohli naši papaláši pokojne spávať, ani sa kľudne na tých svojich hostinách do prasknutia prejedať.