Pomáhať Afrike? Nie ČI ale AKO!

„Od dekolonizácie bolo do Afriky napumpované množstvo peňazí odpovedajúce 5-tim (ôsmim – oprava L. K.) Marshallovým plánom. Výsledkom je kontinent zamorený občianskymi vojnami a AIDS. Čo len môže byť príčinou?“

Takúto úvahu k memečku priniesla nedávno jedna pravicovo zameraná stránka. Ja k tomu mám nasledovný komentár:

Pokiaľ o to stoja sami Afričania, investovať tam treba. Robia to Číňania a najnovšie už aj Rusi. Ďalšia vec je však cena za to – Číňania im budujú infraštruktúru prakticky za ich nerastné bohatstvo… Osobne to vidím tak, že každý malý a stredne veľký národ, vrátane spomínaných afrických, by si mal zvoliť správny pomer medzi slobodou a prosperitou. Ale nikdy by nemalo byť možné mať len jedno z toho.

Ja si určite nemyslím, že otázka stojí tak, či v Afrike investovať alebo nie. Kto chce, nech investuje, v prvom rade mám na mysli súkromníkov. Ale otázka stojí tak, do čoho investovať. Do infraštruktúry, do školstva, do modernizácie zdravotníctva? Áno. Tzv. “svet” podľa mňa nerobil chybu v tom, že Afrike pomáhal, ale skôr AKO jej pomáhal.

Kľúčové sú však aj slová, ktoré som uviedol v treťom odseku tohto článku: „pokiaľ o to stoja sami Afričania“. Vtedy im treba pomáhať. Keď oni o tú pomoc sami stoja a sami sa jej účastnia.

Afričania (zvlášť mám na mysli tú subsaharskú časť) majú veľmi svojskú mentalitu. Nemali by sme sa jej ani vysmievať, ani sa ju úplne snažiť nahradiť tou našou. Treba skombinovať elementy európskej a africkej mentality a kultúry. Je to beh na dlhé trate a možno ani o sto rokov nebude Afrika ekonomicky či politicky na úrovni Európy. Pokiaľ ide o politiku či aj ekonomiku, videl by som ako prínosné do istej miery oslabiť (nie vymazať!) kmeňovú mentalitu subsaharských Afričanov. A naopak posilniť ich zmysel pre národný štát, ale hlavne pre západnú nadradenosť princípov (práva) nad vedúcimi osobnosťami. Lebo zatiaľ v Afrike plus mínus platí to staré známe, že „silnejší pes kefuje“. Nevravím, že stredná Európa je v tomto vzorná, máme tu značné mínusy, ale oproti krajinám subsaharskej Afriky máme aj viac či menej uznávané a fungujúce inštitúcie v rámci národných štátov. V krajinách Afriky sa mieša pokrvný princíp s hrubo mocenským – popri nich tam treba posilniť aj pozíciu toho abstraktného, neosobného právneho princípu.

Čiže áno – pokiaľ oná FB stránka chcela „vypichnúť“, že Afrike netreba pomáhať LEN peniazmi, ale aj tzv. know-how, s tým sa dá súhlasiť. Ale opäť – to všetko len pri rešpektovaní individuality a identity afrických národov a kmeňov. Afričania nikdy nebudú Európanmi, ale časom sa nám zmýšľaním aj prosperitou môžu priblížiť.

Na záver ešte provokatívne zamyslenie – v Afrike pozícia kresťanstva silnie, v Európe slabne. Aby sa nakoniec raz nestalo, že Afrika bude pripomínať niekdajšiu Európu viac, než samotná Európa…