Boh v troch monoteistických náboženstvách

Boh očakáva od človeka, aby ho poznával, miloval a miloval aj ostatných ľudí. Aby láska k Bohu bola založená na pravdivom poznaní jeho podstaty. A v Ježišovom učení – Evanjeliu je toto poznanie Pravdy odhalené. V súčasnosti je však potrebné, aby bolo uchopené na oveľa vyššej úrovni ako kedysi – teda aj na úrovni filozofického a vedeckého poznania, aby toto poznanie zodpovedalo stavu a potrebám súčasnej doby, ktorá nahromadila obrovské množstvo rôznorodých poznatkov, avšak nenašla kľúč k ich uchopeniu a pochopeniu na úrovni Ducha a Pravdy. Ježiš preto chce, aby človek spoznával Boha a zhováral sa s Ním v Duchu a v Pravde, a tak dospel k znovuzrodeniu z Ducha a vstúpil do kráľovstva Božieho, lebo iná cesta k Bohu neexistuje, len cez duchovnú sféru. Toto je podstatou pravého kresťanstva.

Pravdivým je Boh, ktorý človeka vedie k vyššej úrovni slobody, ktorá ho duchovne povznáša, prináša radosť do jeho duše a inšpiruje, aby duchovne rástol, rozvíjal svoje duchovné dary, hlavne Múdrosť, Poznanie, Lásku, dobrotu a čistotu srdca, vlastnú sebaúctu a ľudskosť. Je to Boh, ktorý rešpektuje slobodnú vôľu človeka, nikdy človeku nič nevnucuje, avšak zároveň túži po intímnom osobnom zblížení, aby sa stal človeku sprievodcom a priateľom, lebo človek je jeho vrcholným tvorivým výtvorom, a tak chce, aby sa človek k nemu priblížil a zavŕšil svoju púť v jeho kráľovstve. Preto mu skrze svoje Slovo pravdy odhaľuje svoju podstatu a svoju tvár, a tým otvára cestu k sebe samému.

Je to Boh, ktorý nežiada od človeka, aby dodržiaval všelijaké pravidlá či rituály alebo konal predpísané skutky, ktorého ho spútavajú, ale aby hľadal cestu k slobode ducha a vlastnej tvorivej sebarealizácii. Ak človek odhalí pravú tvár Boha, nemôže ho nemilovať celým svojím srdcom, mysľou, dušou. Je to Boh, ktorý chce, aby človek v ňom našiel zdroj seba samého a svojej ľudskej dôstojnosti. Trpezlivo čaká na každého a ohlasuje sa v človeku cez hlas jeho svedomia. Ak človek vykročí správnym smerom k svojmu Bohu a vlastnej spáse, odľahčí jeho bremeno. Je to nadovšetko milujúci Boh, ktorý rozhadzuje svoje dary na všetky strany plným priehrštím, aby sme ich mohli užívať ku svojmu prospechu a duchovnému rastu a slobode. Boh každého človeka nadovšetko miluje a veľmi mu na ňom záleží, a hlavne túži po tom, aby mu človek otvoril svoje srdce a našiel cestu do jeho náručia, v ktorom je jeho spása. Chce, aby ho človek poznával a úprimne miloval. Nie však z donútenia, ale z vlastnej vôle a slobodného rozhodnutia. Veď človek je obdarený zdravým rozumom a svedomím. Ak sa im nespreneverí, kráča správnou cestou, aj keby zatiaľ o Bohu pochyboval alebo netušil o jeho existencii. Boh na rozdiel od démonov nikdy s človekom nemanipuluje.  Ak sa človek o niečo dobré snaží, podnecuje v ňom duchovnú inšpiráciu, hlavne tvorivú, lebo tvorivosť prináša radosť a naplnenie zmyslu života.

Opakom takéhoto Boha je Satan, ktorý sa predstavuje ako prísny trestajúci Boh, vyžadujúci plnenie množstva predpísaných povinností a pravidiel, bezduchých rituálov, spútavajúci slobodnú tvorivú vôľu človeka, paralyzujúci človeka strachom z trestov, podnecujúci nenávisť medzi ľuďmi, uplatňujúci svoj diktát kladenými požiadavkami, nárokujúci si svoje vlastné uctievanie, klaňanie sa mu a prinášanie obetí.

Teda kritérium na rozlíšenie toho, akého Boha predkladá to ktoré náboženstvo, je veľmi jednoduché. Poznanie Pravdy ma principiálny význam, lebo len prostredníctvom nej sa dajú odhaliť všetky stratégie, úskoky a odtienky Lži a Zla. Preto odhaľovanie a uvedomovanie si Pravdy je jedinou cestou, ktorá môže viesť k oslabeniu Zla a jeho deštruktívnej sily schopnej zničiť ľudskú civilizáciu. Moja kritická analýza náboženských systémov a ich vzťahu k rôznym mocenským ideológiám neznamená útok na veriacich – obyčajných ľudí, ktorí sú týmito systémami síce spútaní, ale ktorých zdravý rozum a hlas svedomia bráni, aby sa dali zneužiť zámerom Zla.

JUDAIZMUS je duchovne prázdne a skostnatené náboženstvo, postavené na plnení množstva pravidiel. V časti nenávistného a primitívneho rasistického talmudu je nástrojom lži a zla, v časti kabaly – démonickej ezoteriky.  Východiskom súčasného judaizmu je rasizmus, ktorý  „bohom vyvolenému národu“, ukladá úlohu vládnuť nad ostatnými národmi. Tak napríklad nie tak dávno zosnulý popredný židovský ortodoxný rabín Ovadia Yosef vyhlásil, čo zverejnili aj izraelské noviny Haaretz dňa 20. októbra 2010, že: „Gójovia sa narodili len preto, aby nám slúžili. Na svete nemajú iné poslanie – len slúžiť národu Izraela. Prečo je treba pohanov? Budú pracovať, budú orať, budú žať. A my budeme sedieť ako páni a jesť. To je dôvod, prečo boli vytvorení.“

V súčasnosti sa sionistická nadvláda realizuje cez finančnú moc skoncentrovanú v rukách úzkej sionistickej špičky, ktorá doslova upísala svoju dušu „démonovi moci a mamonu“. Táto finančná elita si nárokuje všetko bohatstvo sveta a cieľavedomými krokmi (vojny, revolúcie, finančné špekulácie a diabolské triky, vojenské intervencie USA, …)  ho presúva do svojich rúk. Kto sa tomu vzoprie, hrozí mu likvidácia. Deštruktívne zlo sionizmu sa už manifestovalo veľakrát a v súčasnosti už besnie, lebo jeho koniec sa pomaly a neodvratne blíži. Civilizácia sa ocitla na pokraji katastrofy vďaka svetovládnym chúťkam finančnej elity – bankárskych klanov a ich nadnárodných korporácií. Otupenie týchto ziel je možné, len ak človek nájde spôsoby, ako sa im ubrániť a nenechať sa vtiahnuť do konfrontácie, ktorú tieto lži a zlá provokujú. Aj keď je masmediálny priestor takmer úplne v rukách šíriteľov Lži a Zla, našťastie je tu internet, ktorý charakterným ľuďom otvára priestor pre ich snahy v oblasti šírenia pravých hodnôt ľudskosti. Základným cieľom sionizmu je deštrukcia a zotročenie človeka. Deje sa to prostredníctvom sústredeného a cieleného rozvratu kultúry, rodiny, degradácie človeka na úroveň zvieraťa a nemysliaceho otroka, finančného diktátu bánk a otrockého zadlženia štátov, demagógie primitivizmu, politickej a ideologickej agendy multikulturalizmu, diktátu absurdných práv menšín (LGBTI, gender ideológia), šírenia drog, propagácie násilia a vulgárnosti, cieleného navážania moslimov a radikálnych moslimských džihádistov. Uplatňovanie hesla: „aby sme sa my mohli vládnuť, musíme ostatných ničiť a rozkladať“, však nemôže priniesť nič dobrého ani jeho aktérom.

ISLAM je vo svojom jadre krutým náboženstvom, ktorého Boh je od človeka na hony vzdialený. Je trestajúci, strašidelný, krutý, diktujúci pravidlá, vyžadujúci konanie skutkov, medzi ktorými sú cenené hlavne tie, ktoré sú zamerané na fyzickú likvidáciu odpadlíkov, odporcov a inovercov. Človek musí byť vo vzťahu k Alahovi v bohabojnom vzťahu, musí ho neustále uctievať, klaňať sa mu a konať požadované skutky. Je nadiktovaná presná forma  náboženských úkonov a pravidiel. Toto náboženstvo nepripúšťa človeku možnosť slobodnej voľby a vôle ho akceptovať alebo odmietnuť. Musí ho prijať so všetkými nadiktovanými pravidlami a úkonmi. Je zároveň nástrojom politickej moci a práva, predstavuje štátnu doktrínu.  Nie je záležitosťou osobnej viery, ale je náboženstvom, ktoré musia povinne všetci občania akceptovať. Je to krutý náboženský a mocenský systém, ktorý človeka zotročuje a spútava jeho slobodného ducha. Má všetky atribúty diktátorskej ideológie, ktorou spútava celé islamské národy vedúc ich do duchovnej smrti. Čítanie Koránu vyvoláva u európskeho čitateľa zvyknutého na určité demokratické štandardy a osobnú slobodu zdesenie a hrôzu.

Nuž, kto je Alah – bytosť, ktorá nestrpí odmietnutie, vynucuje si klaňanie, uctievanie a neustále sa vyhráža? Neohrozenosť svojej moci si poisťuje aj takými desivými výhražnými pokynmi ako: „Odplatou tým, ktorí bojujú proti Bohu nech je, aby boli pozabíjaní a ukrižovaní. Oznám túto radostnú zvesť o trápení bolestnom“ alebo často sa opakujúcim vyhlásením „Boh je prísny v trestaní“. Podobnými vyhrážkami a sústavným strašením pekelným ohňom je posiaty celý Korán. Základom Koránu nie je láska k Alahovi ani láska Alaha k ľuďom, ale strach z neho a z jeho trestov, ako aj požiadavka nenávidieť a vraždiť inovercov a tých, čo odmietajú diktát Koránu. Strach je všemocný a paralyzujúci. Táto „bytosť“, ktorá je diametrálnym protikladom Boha, si vynucuje byť jediným „Bohom“, ku ktorému sa nesmie nič pridávať a ktorému sa treba neustále klaňať, uctievať a plniť jeho nariadenia. Človek vo vzťahu k nemu nemá žiadne práva.  Je zarážajúce, že toto nenávistné monštrum cez primitívnu ideológiu ovláda mysle a duše celých národov ešte aj v 21. storočí.

Uvedomuje si Európa, aké nebezpečenstvo jej hrozí postupujúcou islamizáciou? Tu v žiadnom prípade nejde o mierumilovné náboženstvo, ale nebezpečnú diktátorskú ideológiu. Aký je to „Boh“, ktorý hlása „radostnú zvesť o trápení bolestnom“? Takejto „radostnej zvesti“ sa chce Európa dočkať po tom, čo odmietla radostnú zvesť – Evanjelium Ježiša Krista?  Islamský svet je svojím náboženstvom duchovne paralyzovaný. Európa je zasa paralyzovaná diktátom finančného kapitálu a ideológiou degradácie človeka. Chce byť paralyzovaná aj islamom? Kedy sa Európa prebudí zo svojej nočnej mory? Je už  demokracia v Európe iba zdrapom papiera a silnejúce moslimské enklávy trvalou hrozbou terorizmu a násilia? Moslimovia, keď sú vo výraznej menšine, tvária sa mierumilovne. Keď ich sila a početnosť narastá, začínajú používať terorizmus, násilie a vraždenie, a keď získajú moc, násilne islamizujú alebo vraždia, masakrujú bez milosti. Toto je ich prax v krajinách, kde vládnu, alebo ktoré ovládajú či dobývajú. K tomu ich totiž Alah priamo vyzýva a sľubuje za to tú najvyššiu odmenu v jeho „rajskej záhrade“.  Islam je ideológiou najkrutejšieho násilia, s ktorou má Európa svoje neblahé historické skúsenosti. Napriek tomu je nepoučiteľná. Byť tolerantným v zmysle kresťanského či ateistického humanizmu neznamená byť naivnou ovcou dobrovoľne pripravenou na svoju porážku. Ospravedlnenie a sebauspokojenie, že väčšina vyznávačov islamu sú mierumilovní ľudia neobstojí, lebo keď ide o nenávistnú ideológiu, vždycky je veľmi reálne nebezpečenstvo uchopenia moci najkrutejšími tyranmi a ich ochotnými podporovateľmi. Preto v otázke islamu a islamizácie je treba byť veľmi ostražitým a v zárodkoch potláčať všetky symptómy narastania jeho moci, aby sa hrozba dostala pod kontrolu.

KRESŤANSTVO je vierou založenou na skale, ktorou je osobný Boh, ktorý aj keď je všetkým vo všetkom (absolútnom – univerzálnym tvorivým vedomím celého bytia), vo svojej stelesnenej a zjavenej podobe je Ježišom Kristom, ktorý priniesol ľuďom radostnú zvesť – Evanjelium – odhaľujúcu Pravdu a ukazujúcu cestu do kráľovstva Božieho. Ježiš Kristus odhalil pred človekom svoju pravú božskú a zároveň ľudskú tvár. Svojou obetou a Zmŕtvychvstaním premostil priepasť medzi človekom a Bohom. Ním odhalená Pravda nachádza svoje potvrdenie aj vo filozofickom poznaní skrz dialektickú logiku a jej princíp jednoty, čomu bude z mojej strany venovaná špeciálna pozornosť v budúcich článkoch, ak o to bude záujem. Okrem toho Ježiš Kristus dáva svoju existenciu najavo veľmi intenzívne znovuzrodeným kresťanom, ktorí sa narodili z Ducha, stanúc sa ich verným spoločníkom a priateľom. Obdarováva ich darmi svojho Ducha Svätého. Skutočnú Kristovu Cirkev tak tvoria tí, ktorí sa vydali na cestu Pravdy, ktorí smerujú k zrodeniu z Ducha, alebo už týmto duchovným prerodom a krstom prešli. Je to veľmi intímny a dôverný osobný vzťah s Bohom, keď človek je pevne zakotvený v Bohu a pozná svoje poslanie.

Kresťanov neprajníci často obviňujú z toho, že podobne ako židia akceptujú zločiny, na ktoré vraj Boh nabádal židov v Starom Zákone. Starý Zákon predstavuje súbor spisov, ktoré pojednávajú o židovskom národe, jeho histórii, náboženstve a kultúre. Okrem toho, že sú tam zaznamenané veľmi pekné príbehy, historické skutočnosti, fascinujúce proroctva a krásne žalmy, je v ňom naozaj aj veľa násilia, vraždenia, znásilňovania, nemorálnosti, podlosti, krutosti a zákernosti. V súčasnosti mnohí bádatelia vyjadrujú údiv nad tým, ako je možné, že Boh nielen ospravedlňuje, ale aj navádza na všetko to zlo, zverstvá, vraždenie, …. Tvrdia, že takýto Boh je v skutočnosti Satanom. A majú pravdu. V Starom Zákone sa skutočne hlas Boží mieša s hlasom Satana, ako aj s názormi a postojmi ľudí. A vnímaví ľudia so zdravým úsudkom a čistým svedomím to nemôžu nevidieť. Hlas svedomia sa predsa nedá prehlušiť a rozum oslepiť. Kresťania by sa mali jednoznačne dištancovať od tých pasáží a častí Starého Zákona, ktoré sú v diametrálnom rozpore s učením Ježiša Krista. Aj keď tak fakticky robia tým, že zo Starého Zákona sa pri bohoslužbách čítajú iba také časti, ktoré korešpondujú s kresťanstvom, to nestačí, lebo ináč tento biľag zla bude aj naďalej dopadať na kresťanstvo a diskvalifikovať ho vrátane pravého učenia Ježiša Krista, ktoré je skutočným Božím Slovom. Na zdôvodnenie toho, že celý Starý Zákon je Božím Slovom, sa používa Ježišov výrok:

„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale splniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký“ (Matúš:5,17-19) 

Tým samozrejme mal Ježiš na mysli Zákon, čiže Slovo, ktoré dal Boh, čo v žiadnom prípade neznamená, že všetko, čo je zaznamenané v Starom Zákone, dal Boh a je jeho Slovom. Zákon Boží sa nerovná Starému Zákonu, hoci v Starom Zákone je zaznamenaný aj ten. A toto Slovo, tento Zákon prišiel Ježiš naplniť tým, že sa stal jeho stelesnením.

Je len jedna pravá Kristova Cirkev postavená na skale, ktorou je sám Ježiš Kristus. Má v súčasnosti veľa odnoží, ktoré čaká v budúcnosti veľké zjednotenie. Stane sa tak vtedy, keď dôjde k masovému Pokániu a obráteniu sa k Ježišovmu Slovu, ktoré sa stane hlavným kompasom ukazujúcim smer radostnej cesty do Božieho kráľovstva a všetky mylné doktríny a dogmy, ktoré prenikli do kresťanských cirkví a vniesli démonického „ducha nábožnosti“ a nadvládu formálnych náboženských pravidiel a úkonov nad podstatou, čiže Slovom Ježiša Krista, budú prekonané. Dôjde k veľkému zbrataniu sa všetkých kresťanov, k pravému ekumenizmu a zaniknú všetky snahy o presadenie sa jedných na úkor druhých.  V súčasnosti sa už rysujú prvé zárodky veľkej reformy v kresťanskom svete, keď čoraz viac kresťanov sa prebúdza a uvedomuje si, že Ježišovo Slovo (Evanjelium) je tým pravým duchovným pokrmom, vedúcim k spaseniu. „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa!“ (Ján 14:6).

Kresťanské cirkvi čaká veľká reforma. Veľké obrátenie – pokánie nastane aj v globálnom meradle, lebo nič nezabráni, aby sa radostná zvesť šírila po celom svete aj vďaka internetu a ľudia sa prebúdzali a spoznávali, aká je Pravda. Toto poznanie im bude prinášať radosť do duše žízniacej po nápoji večného života. Očista je nevyhnutná, ako je to ukázané aj v Janovom Zjavení „Radujme sa a plesajme, vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila. A smela sa obliecť do čistého, skvejúceho kmentu“. Nevesta Cirkev privíta svojho ženích Ježiša Krista v novom čistom šate a nadíde svadba – veľká radosť, konečné víťazstvo Pravdy: „Ja som Alfa a Omega, Počiatok i Koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody. Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom. Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť.“

Radosť, ktorá sa po očiste rozhostí v kresťanských chrámoch, bude nákazlivou a pritiahne pozornosť všetkých, aj neveriacich. Radostná zvesť Ježišovho Slova sa bude rýchlo šíriť svetom, ľudia sa budú prebúdzať a oslobodzovať zo svojho otroctva, najmä zo zotročenia globálnou finančnou mocou, ktorá padne. Do lona pravej Kristovej Cirkvi, ktorej inštitucionálne formy sa stanú druhoradými, budú vstupovať masy nových veriacich, prahnúcich po Pravde a večnom živote v Božom kráľovstve. Dôjde k veľkému zjednoteniu a bude len jedna Kristova Cirkev („bude jedno stádo a jeden pastier“). Ľudia, ktorí uvažujú a hlboko premýšľajú, spoznajú, kde je pravda, ak im táto odhalí svoju tvár a nebudú mať problém ju radostne prijať, lebo ich oslobodí a prinesie šťastie a radosť do ich života.

Kresťanský Boh ma konkrétnu viditeľnú tvár – tvár Ježiša Krista, ktorý je pravým večným nepominuteľným pokrmom (chlebom), ktorý sa nikdy neskazí a nerozloží: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Ján 6:35). „Amen, amen, hovorím vám: Kto verí vo mňa, má večný život“ (Ján 6:47).

Čas veľkého víťazstva Kristovej Cirkvi nastane, avšak presný časový rámec pozná iba Boh. Čaká nás veľký boj, duchovný zápas v každom z nás a v celej spoločnosti. Súčasťou tohto procesu bude aj pád finančného impéria opierajúceho sa v súčasnosti o obrovskú vojenskú silu USA. Proti duchovnému víťazstvu a nasledujúcej radosti, ktorá vytryskne z poznania Pravdy, je bezmocná akákoľvek vojenská sila a lož, ktorá ospravedlňuje jej existenciu, lebo nebude môcť zabrániť tomu, aby ľudia túto lož odignorovali, odmietli a vydali sa na cestu za pravou radosťou a šťastím. Ježiš nás pozýva k radosti v novom živote. Ježišovo bremeno je ľahké, lebo je ním radostná zvesť – Slovo, ktoré človeku prináša nádej a radosť. Ľudské utrpenie je veľakrát nutné, aby človek spoznal, ktoré sú tie  pravé duchovné hodnoty a očistil svoju dušu od balastu a zbytočných väzieb, ktoré ho obmedzujú a zväzujú na ceste k pravej duchovnej slobode. Ak sa človek v tých najťažších chvíľach spoľahne a oprie o svojho Spasiteľa a najlepšieho Priateľa, stane sa víťazom nad svojím osudom, otvoria sa mu brány nebies a jeho duša nakoniec zaplesá radosťou.  Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ (Ján 15:11). „Ale nie z toho sa radujte, že sa vám poddávajú duchovia, radujte sa radšej, že sú vaše mená zapísané v nebesiach“ (Lukáš 10:20).

Ježiš nič neskrýval, všetko odhaľoval hlásaním Pravdy. Všetko o sebe dal vedieť. Nemal pred svojimi učeníkmi žiadne tajomstvá, práve naopak, povedal: „Nik nezažne lampu a neprikryje ju nádobou, ani ju nepostaví pod posteľ, ale postaví ju na svietnik, aby tí, čo vchádzajú, videli svetlo. Lebo nič nie je skryté, čo by sa nevyjavilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo a nedostalo na verejnosť“ (Lukáš 8:16-17).

Ing. Peter Kohút, CSc.