Ako sa zachová ústavný súd voči „rušeniu“ milostí a amnestií?

Zem a Vek sa cez klávesnicu Márie Vidomskej pýta: „Môže mať ústavný súd pri rozhodovaní svedomie?“ Autorka, je zrejme „tiež ústavná právnička“ ale bez svedomia:
„Viete čo ste, pán Greššo? Ste spoločenský lúzer o ktorého by v normálnej dobe nikto ani nezakopol! Ste omylom spoločnosti, nie aktivistom a hanbím sa za to, že ľudia ako vy si nárokujú na titul slovenská osobnosť. Prečo sa staviate do cesty normálnym ľuďom? Prečo chcete silou-mocou tento štát zničiť? Pýtam sa, pretože donútiť Ústavný súd SR rozhodnúť pod tlakom, znamená zbúrať najsilnejší pilier demokracie! Prečo klamete ľudí a tvrdíte, že majú apelovať na jeho svedomie, keď je vylúčené, aby ho ústavný súd mal?!“
Autorská poznámka (oprava mena): Ide o osobu herca a riaditeľa Divadla Andreja Bagara v Nitre, menom a priezviskom Ján Grešo mladší (s jedným „š“). Doplnok k poznámke: Autor článku je zrejme tiež „spoločenský lúzer“. Ale so svedomím a plným zmyslom pre spravodlivé právo. Pri plnom ľudskom, občianskom a právnom vedomí, že milosťou a amnestiami boli skrz naskrz porušené základné ľudské práva poškodených obetí, ale aj chránený spoločenský záujem a práva občanov Slovenskej republiky, bezprecedentným zneužitím ústavných právomocí zo strany najvyšších ústavných činiteľov, v osobnom a skupinovom záujme, na úkor záujmu spoločnosti! V tom čase padol právny štát na svoje dno! Je treba ho z neho zdvihnúť, očistiť, začať pokánie, a cestu z tej hanebnej tmy na svetlo, k obnove právneho a pre všetkých rovnako spravodlivého štátu, podľa zásady rovnakého zaobchádzania!
https://zemavek.sk/articles/view/moze-mat-ustavny-sud-pri-rozhodovani-svedomie
Autorke článku a Zem a Vek zrejme uchádza, že deštrukcia právneho štátu a pilierov jeho moci od čias mečiarizmu pokračuje a systém sa pozvoľna sám rozkladá, rozpadáva a rúca. Milosti-nemilosti, amnestie-neamnestie.
Na druhej strane, samo indoktrinácia a občiansky aktivizmus celebrít z oblasti kultúry, umenia a masovej popkultúry, môže viesť zasa k väčším škodám, a opačnému výsledku, než bol nimi v dobrej viere a zápale zamýšľaný, ktoré sme vždy už zažili… (spravidla boli len použití, a veci, tak ako v prípade VPN v 89-tom do svojich rúk prevzali iní “patróni”).
K otázke či má-nemá, ústavný súd, mať svedomie: Ak bude ústavný súd rozhodovať podľa pozitívneho práva (zákaz retroaktivity a dodržanie princípu právnej istoty) a teda aj nezrušiteľnosti už platných právnych aktov, nie. Ak do svojho rozhodovania pridá prirodzené právo, áno. Nechcel by som byť v koži ústavného súdu. Otázkou je, či vo veci vôbec bude konať a rozhodne (nález a judikatúra).
Ak ústavný súd svoje rozhodovanie postaví na skutočnosti, že “rušené” akty majú spoločného menovateľa politiku (súboj Kováča s Mečiarom) a zneužité právo a právomoci prezidenta a zastupujúceho prezidenta (vláda), ako aj prirodzené právo poškodených osôb (ich ľudské práva), Kováčove milosti a Mečiarove amnestie zruší.
Právo a svedomie ústavného súdu spočíva aj na jeho zložení (ešte Mečiarovi versus Ficovi nominanti).
Slovensko prestalo byť právnym štátom v období mečiarizmu. Mimo iné, najmä Kováčove milosti, Mečiarove amnestie a zmarené (Krajči) referendum.
Kde bol vtedy a čo robil vo veci ústavný súd, okrem toho, že umožnil, aby sa z veci únosu a zavlečenia vyvinil podozrivý Ivan Lexa, beztrestne sa vyparil tiež amnestovaný Gustáv Krajči, a exprezident Kováč sa musel ospravedlniť bývalému riaditeľovi SIS?
Kauza Technopol boli mníchovským súdom „upratané“ do stratena, lebo, najskôr ako svedka aj podozrivého, nebolo možné Kováča ml. odsúdiť.
Ak by som bol ústavný súd, a mal sa vyhnúť „hnevu“ časti spoločnosti, ktorá sa dožaduje zrušenia zmienených právnych aktov, 60-ňovú lehotu by som prešiel mlčaním…
Ústavný súd ale a predsa mlčal aj v čase vyhlásenia série Kováčových milostí a Mečiarových amnestií. Prečo by ich vlastne a teda neprešiel mlčaním aj dnes?
Právo a spravodlivosť nie sú totožné pojmy. Právo vždy nerovná sa aj spravodlivosť. Spravodlivosť je subjektívny pojem. Súdy rozhodujú na základe reálnych, v čase konania a rozhodovania o veciach „odľudštených“ faktov. Bez emócií, citov, empatie, svedomia. Len podľa dikcie zákona, podľa ktorého konajú. Nacistická exekutíva konala v súlade s vtedy platnými Norimberskými zákonmi. Svojou povahou, dopadmi a rozsahom, sú nie totožné, ale s podobnými zákonmi porovnateľné, sú Kováčove milosti a Mečiarove amnestie.
V časti právo a spravodlivosť – váš právny názor vo veci spravodlivosti právneho (súdneho) rozhodnutia vo veci nemusí byť totožný s mojím právnym názorom na spravodlivosť v tej istej veci.
Výlučne pozitívne právo je právo odľudštené od prirodzeného práva a teda od ľudských bytostí. Tvorba práva musí byť dotknutá pozitívnym aj prirodzeným právom. Zákony pre ľudí musia v sebe obsahovať oba aspekty. Ak ich neobsahujú, potom je možné tvoriť aj Norimberské zákony.
Podľa pozitívneho práva (plus právna istota, vyjadrená aj zákazom retroaktivity) by Norimberské zákony mali ostať nedotknuté. Ich anulovaním sa otvorila cesta k prirodzenému právu a spravodlivosti.
Nad tvorbou práva sú základné ľudské práva a práva. Tie ale zakladajú aj už tvorbu ústavy. Tá sa opiera o medzinárodne platné ľudsko-právne dokumenty a dohovory, záväzné pre členské štáty Rady Európy a pre Európsky súd pre ľudské práva a Európsky súdny dvor. Zakladajú tvorbu zákonov pre občanov štátu, ktorými sú živé ľudské bytosti, majúce prirodzené ľudské práva a slobody, slobodnú vôľu a svedomie, v súlade s Listinou základných práv a slobôd, ústavou a medzinárodnými ľudsko-právnymi záväzkami, aj vo veciach neamnestovateľnosti trestných činov únosu a zavlečenia. Najmä Mečiarove amnestie majú silu medzinárodného škandálu.
Ak by ústavný súd trval na zákaze retroaktivity a právnej istoty, musel by vo svojom náleze a jeho zdôvodnení (judikatúra) svoj nález a rozhodnutie zdôvodniť: Čej právnej istoty?
Ak nebude zrušený právny precedens takýchto milostí a amnestií, naopak, práveže trvá precedens, ktorý v budúcnosti umožní tvorbu a vznik oveľa horšieho práva, než boli škandalózne Kováčove milosti a Mečiarove amnestie. Vo veciach milostí amnestií aj Norimberských zákonov, alebo aj hoc akých darebáctiev, ak ostanú v platnosti, budú môcť byť zo zoznamu základných ľudských práv vyňaté právo právo na vodu, pôdu, vzduch a slnečné svetlo, a môže byť zákonom povolený hoc aj kanibalizmus.
Otázka: Koho v prípade Kováčových milostí a Mečiarových amnestií chráni inštitút právnej istoty a zákazu retroaktivity? Viete premýšľať aj viac, než len ako viete? Ste dostatočne gramotní?
Ide tu o indoktrináciu a manipuláciu odporcami zrušenia Kováčových milostí a Mečiarových amnestií, najmä „odborníkmi“ na právo a ústavné právo, ktorých dôvodom pre odmietnutie zrušenia týchto aktov sú ale iné dôvody, než právo a spravodlivosť. Preto si vymysleli tento fígeľ.
Budeme sa až do právneho a ľudsko-právneho bezvedomia  stále tváriť, a tvrdiť, že zákon je zákon, aj ak ním budú fatálne porušené naše základné ľudské práva?  Aj keď postupne prídeme o slobodný prístup k vode, pôde, streche nad hlavou, vzduch a slnko, ktoré nám do svojho vlastníctva vezme malá skupina miliardárov, vládnucich tomuto svetu? A budú rozhodovať o našich holých životoch? Lebo si to vpíšu do svojich zákonov?
Zákon je zákon aj vtedy, ak stavia na hlavu prezumpciu neviny a porušuje medzinárodné dohovory a dokumenty o ľudských právach (trestný zákon z dielne ministerstva spravodlivosti vo veci extrémizmu)? Lebo zákon je zákon? Bez svedomia? Akýkoľvek? To už sme naozaj len ovce?!
V možnosti (hypotéza): Ústavný súd, ktorému chýba plný počet 13 ústavných sudcov, môže využiť inštitút márneho uplynutia lehoty 60 dní (tretia možnosť), z dôvodu jeho preťaženosti množstvom nevybavených vecí. Tým zo seba zhodí Čierneho Petra, ktorý mu na plecia chytrácky a alibisticky naložil parlament konsenzuálne prijatým prvým ústavným zákonom. Po ňom nasledoval druhý, ktorým boli milosti a amnestie zrušené, a tým si parlament (najmä vládna koalícia) umyl ruky ako Pontský Pilát. Súčasne týmto aktom vec hodil priamo na ľud, nech ten kričí, rozhoduje a súdi sám. Ten ľud sa medzi sebou žerie. Už príliš. Toto sa už dlho ustáť nedá…
Za daného stavu je už málokto autoritou. Už nik nikomu neverí, ľudia strácajú súdnosť a orientáciu v priestore a čase. Babylon jazykov v slovenčine hustne…
Záver k otázke a odpovedi: Ústavnému súdu neostáva už nič, lebo sa nevie oprieť o nič, už len o svedomie (ľudské práva, spravodlivosť a prirodzené právo). A spoločenskú objednávku, ktorá nástojčivo volá po obnove právneho štátu!
Mimochodom, a čože sa chce otvoriť a vyšetriť po zrušení Kováčovej milosti synovi? Čo bude “vedľajší produkt”?
Zem a Vek sa obáva „majdanu“. Autor tohto článku tiež. Ale inak. A písal o tom.
Hoďme si eurom: Majdan bude? Nebude? Ak bude, tak preto, že amnestie boli zrušené alebo preto, že nebudú zrušené? Je tu dôvodná obava, že reálnych aj potenciálnych dôvodov pre majdan, je viac. Ako sa to vezme, z čieho a akého uhla pohľadu. Kováčove milosti a Mečiarove amnestie môžu byť, a aj sú, len zástupným dôvodom. Niekto tu šíri poplašnú správu. Je ale lepšie sa báť, ako zľaknúť.
Čerstvá správa: Najhoršie a najmenej nezávislé súdnictvo a nedôveru k nemu, podľa Európskej komisie, v rámci únie, vykazuje Slovensko. K tomu pridajte “objektívne” príčiny opakovaných prerušení činnosti, evakuácií a prehľadávania súdov, odročení pojednávaní, ohlasovanými bombami…
Policajný zbor si nevie rady… (vie ale statočne stíhať “extrémizmus” hoc aj v rozpore so základnými ľudskými právami).
Tagy: právo, spravodlivosť, pozitívne právo, prirodzené právo
Autor článku: Juraj Režo