Fenomén vojnového vraždenia! Čo prezrádza o našej takzvanej „civilizácii“?

Odhaľuje našu pravú tvár! Odhaľuje našu skutočnú, vnútornú zrelosť! Lebo nech už sa hráme na akokoľvek civilizovaných, prítomnosť vojnového vraždenia od úsvitu ľudských dejín až po najmodernejšiu súčasnosť jasne naznačuje, že sme sa za tie stáročia vývoja zásadne, to jest vnútorne, až tak veľmi nezmenili. Jediné, čo sa menilo, bol len vonkajší historický kontext a možnosti, zodpovedajúce technickej úrovni každej doby.

Na úsvite dejín sa nepriatelia vzájomne zabíjali kameňmi, alebo kamennými sekerami. Neskôr lukmi, šípmi a kopijami. Potom mečmi a kušami. No a v dnešnej dobe automatickými zbraňami, tankmi, lietadlami, atómovými bombami a mnohými inými modernými zbraňami.

Konečný výsledok je však vždy úplne rovnaký. Je ním vražda, rozvrat, bolesť a utrpenie. Jediné, čo v tomto smere priniesla moderná doba, je doposiaľ nepoznaná efektivita zabíjania. Dnes je možné zničiť jedinou bombou celé mesto, alebo dokonca, pri eventuálnom nukleárnom konflikte svetových mocností, i život na celej našej planéte.

Za tejto situácie sa neodbytne vynára zásadná otázka: v čom sme vôbec ako ľudská civilizácia tak zásadným spôsobom pokročili, keď fenomén vojny, zo všetkými jeho zverstvami zostáva stále plne aktívnym? V čom sme vlastne pokročili, keď sme sa tohto hrozného zla nedokázali zbaviť počas celého dlhého obdobia nášho vývoja? Ako je možné, že ani v modernej dobe, v 21. storočí, sa na tom nič nezmenilo a na našej zemi existuje množstvo lokálnych vojnových konfliktov, ale zároveň aj neustála hrozba celosvetovej jadrovej kataklizmy?

O čom svedčia všetky tieto fakty v súvislosti s reálnou, vnútornou zrelosťou ľudstva? Na akej úrovni sa to vlastne nachádzame? Nie je to všetko vari jasným dôkazom toho, že skutočnú výšku rozvoja našej civilizácie nie je možné merať iba čisto vonkajším, materiálnym pokrokom?

Nie veru, materiálny a technický pokrok nie je vôbec možné považovať za pokrok skutočný! Skutočný pokrok totiž predstavuje len pozvoľný nárast pravých hodnôt, pretože jedine na pravé hodnoty bohatí ľudia sú schopní navždy odstrániť fenomén vojnového vraždenia z hodnotového rebríčka našej civilizácie.

Keby sme dospeli k tejto hranici a k tomuto bodu, jedine potom by sme mohli naozaj s hrdosťou hovoriť o úspešnom vývoji ľudskej civilizácie.

Ak ale vojny a vraždenie, s nimi spojený zbrojársky priemysel a neustály vývoj čoraz efektívnejších zbraňových systémov stoja v dnešnom svete v popredí záujmu najvyspelejších štátov našej planéty, svedčí to o tom, že skutočne, to jest vnútorne, čiže morálne, stojíme stále viacmenej na úrovni pračloveka. Pračloveka, ktorý zaznamenal jediný vývoj v tom smere, že kamennú sekeru zamenil za balistické rakety s jadrovými hlavicami.

Znamená to teda, že hodnotovo sme uviazli kdesi v praveku. Znamená to, že stále uznávame takmer rovnaké hodnoty, a tieto nezmenené hodnoty neustále plodia nové vojny. V konečnom dôsledku to však znamená, že to musia byť hodnoty vo svojom jadre falošné, pokrivené a nedostatočné, pretože neustále spôsobujú vojnové šialenstvo.

O aké hodnoty to vlastne ide? Je už skutočne načase odhaliť ich, uvedomiť si ich nedostatočnosť a konečne ich zmeniť, pretože týmto spôsobom môžeme potom zmeniť celkový charakter našej civilizácie.

V praveku išlo v prvom rade o hodnotu prežitia ľudského jedinca ako takého. V druhom rade o hodnotu osôb, s ním najužším spôsobom spojených, to znamená jeho rodiny. A v treťom rade o hodnotu záujmov jeho vlastného kmeňa.

No a táto základná paradigma toho, čo ľudia vnímali ako dobro, pretrvávala celé veky. V modernej dobe sa transformovala do podoby hodnoty predovšetkým dobra osobného. V druhom rade do hodnoty dobra našej najbližšej, alebo vzdialenejšej rodiny. V treťom rade do dobra našej vlastnej firmy, v ktorej pracujeme, alebo ktorej sme vlastníkmi. No a vo štvrtom rade do hodnoty dobra nášho vlastného národa, čo sa v súčasnosti ešte rozširuje na hodnotu dobra určitej vzájomnej aliancie národov, z nejakých dôvodov držiacich spolu.

Toto sú tie najzákladnejšie hodnoty, ktoré naša civilizácia má. Hodnoty, ktoré sa nezmenili od praveku a ktorých obmedzené hranice vnímania toho, čo je dobré, boli príčinou všetkého vojnového vraždenia počas dlhej histórie ľudstva až do dnešných dní.

Pýtate sa, čo je na nich také zlé? Odpoveď je prostá: všetky vyššie uvedené príklady vnímania hodnoty toho, čo je dobré, sú totiž v skutočnosti len určitou formou egoizmu. A preto sú zlom! Egoizmom a zlom, ktoré nebolo schopné prerásť až k hraniciam všeobecného a všeľudského altruizmu.

Takéto obmedzené vnímanie dobra, bez presahu až k najvyššej hodnote dobra celku totiž v ľuďoch vždy postupne spôsobovalo nárast osobného, národného, lebo iného egoizmu. No a ten si vo svojom vystupňovaní nakoniec vždy začal robiť zálusk na niečo, čo patrí iným.

Každé menšie vnímanie dobra, nepresahujúce hranicu všeobsiahleho dobra ku všetkým blížnym je teda v podstate zlom, práve pre jeho nedostatočnosť. Je skrytým egoizmom, a ten postupne dosahuje svojho kulminačného bodu, až nakoniec vyvrcholí v prejave maximálneho egoizmu človeka voči človeku a národa voči národu. A ním je práve vojna.

Priam učebnicovým je príklad fašistického Nemecka. Fašisti živili v národe nacionálny egoizmus a nadradenosť, a z ich hľadiska boli ostatné národy vnímané ako menejcenné. Ako národy, ktoré preto nemajú právo na existenciu a iba zbytočne zaberajú životný priestor.

Nemci išli do vojny kvôli svojmu vlastnému dobru, domnievajúc sa, že sa stanú pánmi sveta a všetci ostatní im budú slúžiť. V ich postoji je až príliš jasne čitateľný zásadný nedostatok presahu vnímania dobra až k dobru všeobecnému. V ich konaní je jasne čitateľný obmedzený egoizmus, ohraničený úzkoprsým vnímaním dobra iba pre ich vlastný národ. A práve toto egoistické a úzkoprsé ponímanie dobra prinieslo celému svetu nesmierne zlo a nešťastie.

V týchto skutočnostiach spočíva kľúč k pochopeniu príčin vzniku všetkých vojen v histórii našej civilizácie. Vojny vždy vznikali a vždy budú vznikať práve z úzkoprso obmedzeného vnímania dobra len na dobro osobné, rodinné, alebo národné. Práve v tejto obmedzenosti duševného obzoru ľudí, bez nevyhnutného presahu až k všeobecnému altruizmu, je skrytá odveká príčina všetkých vojen.

A preto každého osobne, koho vnímanie dobra sa pohybuje iba v týchto hraniciach, možno považovať za zločinného strojcu vojnového vraždenia, pretože svojim vlastným dielom viny prispieva k postupnému bujneniu takéhoto egoisticky prízemného dobra. A to vždy doposiaľ v histórii nakoniec vyvrcholilo vojnou.

Strojcom mieru a porozumenia medzi národmi je len ten, kto vo svojom vedomí dokázal vnútorne preklenúť hranicu osobného a národného dobra až k dobru všeobecnému a celosvetovému. K dobru a právu na dobro pre všetkých jednotlivcov a pre všetky národy sveta bez rozdielu. Strojcom mieru a porozumenia je len ten, kto sa nijako nevymedzuje spôsobom „ja a oni“, alebo „my a oni“, ale všetko a všetkých vníma len vo všeobsiahlosti pojmu „my“.

Žiaľ, realita je taká, že najbohatšie národy moderného sveta žijú ešte stále na úrovni pralesného zákona práva silnejšieho, a prostredníctvom svojej vojenskej, alebo ekonomickej sily dosahujú vlastného, egoistického dobra na úkor dobra mnohých iných národov sveta. Tie ničia, zotročujú a podmaňujú si ich buď vojensky, alebo ekonomicky.

Avšak takéto egoistické dosahovanie dobra najvyspelejších krajín nášho sveta, neváhajúcich presadzovať svoje životné záujmy hoci aj tisíce kilometrov od vlastných hraníc, je obrovským zlom a nešťastím pre národy, na ktoré dopadá ich egoizmus.

No a ty človeče, čítajúci tieto riadky, neprilievaj svoj vlastný diel oleja do tohto ohňa egoizmu úzkoprsého a obmedzeného vnímania dobra. Neživ toto zlo a nestávaj sa tak aj ty spoluzodpovedným za vojny, ktoré z toho nakoniec vzídu.

Naopak! Postav sa proti tomu tým, že tvoje ponímanie dobra dosiahne hranice dobra všeobecného. Postav sa proti tomu tým, že sa konečne naučíš milovať a mať v úcte každého zo svojich blížnych, nech už sa nachádza v ktoromkoľvek národe, alebo hoci aj na opačnom konci sveta. Lebo jedine týmto spôsobom môžeš prekonať odveký, nízky egoizmus, ako elementárnu príčinu všetkých vojen, aby si nakoniec mohol prispieť svojim vlastným dielom k vybudovaniu civilizácie trvalého mieru. Tá totiž môže vzniknúť len na základoch uctievania všeobecného, ničím neobmedzeného, altruistického dobra pre všetkých jednotlivcov a všetky národy bez rozdielu.

PS. Nedávno prebehla na Slovensku veľká, celonárodná anketa o najväčšieho Slováka. Jej víťazom sa stala najvýznamnejšia osobnosť slovenského národa. Podobnú iniciatívu som zachytil aj v rámci opatrovateľských služieb. Jej cieľom má byť dosiahnutie vyššej miery spoločenského ocenenia tejto veľmi ťažkej a záslužnej činnosti.

Ja osobne však vnímam podobné ankety veľmi skepticky. Sú podľa mňa len jasným potvrdením sklonu ľudí upínať sa na nízke, úzkoprsé a ohraničené vnímanie sveta. Je totiž absolútny nonsens zvoliť v nejakom celonárodnom hlasovaní jedinú osobnosť, ako toho najväčšieho Slováka v dejinách. Je to absolútny nezmysel, pretože tisíce najrozličnejších osobností, ale i obyčajných ľudí, o ktorých sa vôbec nevie, prispeli svojim dielom k tomu, že slovenský národ sa nakoniec osamostatnil a dostal na tú pozíciu, na akej stojí v súčasnosti.

Ego človeka a obmedzenosť nízko ohraničeným vnímaním dobra však ľuďom znemožňuje vnímať realitu v celej jej širokospektrálnej obsažnosti. Znemožňuje im oceniť všetky významné, menej významné, ale aj prosté osobnosti, ktoré prispeli k duševnému, duchovnému a materiálnemu pozdvihnutiu slovenského národa.

Skutočná pravda je však jedine takouto širokospektrálnou, avšak chorobné ego a kŕčovitá obmedzenosť nízkym ponímaním dobra chcú silou mocou vtesnať všetku túto širokospektrálnosť do rúk zopár jednotlivcov, alebo dokonca jedného jediného človeka. To je však v skutočnosti len egoistický konštrukt a symbol obmedzenosti, odmietajúci vnímať realitu v jej veľkosti a stále prejavujúci tendenciu vtláčať ju do jednotlivostí.

A takéto isté je to aj pri všetkých ostatných anketách! Neexistujú nijakí jednotliví víťazi opatrovateľskej práce, slávnostne vyhlásení na nejakom galavečere. Existuje však tisíce víťazov opatrovateľskej práce, ktorí sa každodenne a bez zbytočného potlesku venujú bezvládnym a potrebným.

Neexistuje žiadna najkrajšia žena, najkrajšia pieseň, najkrajší obraz, najlepší učiteľ a podobne. To všetko je len úbohým znižovaním širokospektrálnosti a bohatosti skutočnej reality. Túto realitu sa však snaží malosť ľudskej duše vždy podvedome znižovať, a tak prispôsobovať sebe samej a svojej vlastnej malosti. A dokonalou vonkajšou manifestáciou toho, že je to naozaj tak, sú všetky podobné ankety.