Boli európski Židia jediné obete nemeckých koncentračných táborov a vraždenia počas II. svetovej vojny?

Ak vychádzame z vyjadrení vládnucich politických elít na Slovensku – tak áno. Ak vychádzame z názorov hlásaných v hlavných mienkotvorných médiách, vrátane tých verejnoprávnych – tak áno. Ak vychádzame z názorov a informácií prezentovaných v diskusných reláciách, resp. vo vystúpeniach a vyjadreniach štátnou mocou financovaných mimovládnych, ale pritom stopercentne provládnych organizácií a ich predstaviteľov – tak áno. A samozrejme, že nemôžeme v tejto súvislosti vynechať ani odpoveď na vyššie položenú otázku prevládajúcej časti predstaviteľov tzv. „odborných kruhov“, t.j. historikov, politológov a ďalších expertov na oblasť sociálno-politického vývoja, pre ktorých je kladná odpoveď na túto otázku podmienená zachovaním istoty ich zamestnania či získania finančného grantu viac než historická pravda a objektívny prístup a hodnotenie našej histórie a dnešného stavu našej spoločnosti.

Skutočne, ak sa dnes na Slovensku hovorí a píše o II. svetovej vojne, tak už viac ako rok sa občania môžu dozvedieť hlavne a prevažne o židovských transportoch do vyhladzovacích táborov, o prenasledovaní Židov v európskych krajinách, vrátane prvej Slovenskej republiky, o židovskom holokauste a zverstvách, páchaných na židovskom obyvateľstve v krajinách ovládaných vtedajším nacistickým Nemeckom. Na Slovensku to už zašlo až tak ďaleko, že  terajší prezident SR A. Kiska, kade chodí, všade ako nejakú mantru pripomína prenasledovanie Židov a ich obete v II. svetovej vojne. V súlade s touto tendenciou Ministerstvo školstva SR, okrem iných opatrení neváhalo vyčleniť finančné prostriedky na realizáciu exkurzií pre žiakov základných a stredných škôl do koncentračných táborov nachádzajúcich sa hlavne na území Poľska. V súvislosti s tým, by bolo zaujímavé vypočuť si  názor detského psychológa na vplyv takýchto návštev na detskú psychiku. Ďalším z celého radu aktivít a opatrení terajšej vládnej koalície je ovplyvňovanie obsahu vysielania RTVS cestou zakomponovania prezentácie životných osudov niektorých jednotlivcov židovského pôvodu do programovej štruktúry hlavnej spravodajskej relácie – Televíznych novín. Znamená to, že televízny divák sa síce dozvie o osudoch jednotlivých ľudí, ale o to menej informácií získa o dianí doma a vo svete. Nemyslím si, že informovanie o čo aj veľmi pohnutých životných osudoch jednotlivcov by malo tvoriť obsah hlavnej spravodajskej relácie vo verejnoprávnom médiu. K tomuto účelu môžu byť predsa využité iné relácie tvoriace obsah vysielacej štruktúry RTVS.

Samozrejme, že nie je možné a z pohľadu historickej pravdy ani správne popierať, resp. zamlčovať udalostí, ktoré súvisia s prenasledovaním židovského obyvateľstva v mnohých krajinách vtedajšej Európy. Veď tzv. „krištáľová noc“ v Nemecku, židovské getá, likvidácia židovských väzňov v koncentračných táboroch  a pod., sú už dnes veľmi podrobne zdokumentované udalostí, ktoré nie je možné spochybňovať. Čo je však možné spochybniť je počet zavraždených Židov v koncentračných táboroch ale aj mimo týchto vyhladzovacích zariadení počas II. svetovej vojny. Často uvádzaný počet šesť miliónov obetí nie je žiadnym relevantným výskumom potvrdené číslo, pretože v množstve vedeckých publikácií a vyjadreniach odborníkov na túto oblasť sa môžeme stretnúť s rôznymi kvantitatívnymi údajmi, čo vyplýva jednak z objektívne danej obtiažnosti a nemožnosti získať presné údaje o všetkých prenasledovaných a zavraždených obyvateľov židovského pôvodu v jednotlivých európskych krajinách, a jednak z dôvodu, že k týmto udalostiam už došlo pred viac ako siedmymi desaťročiami. Preto sa pri uvedených číslach židovských obetí, ako pravidlo uvádzajú slová: približne, okolo, skoro, menej ako, viac ako a pod., čo len potvrdzuje tú skutočnosť, že k presnému a vedecky overenému a dokázateľnému počtu zavraždených Židov počas II. svetovej vojny nie je možné sa dopracovať.

Aj keď to na dnešnom Slovensku nie je módne a prípustné, a nie je to ani v súlade s oficiálnou propagandou a držiteľmi štátnej moci presadzovanou „korektnosťou“, pravdou je, že obyvateľov židovskej národnosti nemôžeme považovať za jediné obete nacistami rozpútaného vojnového besnenia. Nielen že to protirečí historickej pravde, ale je to aj urážka a znevažovanie pamiatky tých miliónov civilných obetí – Poliakov, Ukrajincov, Bielorusov, Rusov, Nemcov, Francúzov, Angličanov, Talianov, Čechov, Slovákov  a ďalších príslušníkov európskych národov, ktorí trpeli a zahynuli počas vojnového konfliktu v dôsledku masívneho bombardovania civilného obyvateľstva a civilných objektov, v dôsledku likvidácie nepohodlných osôb v zajateckých a koncentračných táboroch, v dôsledku vojenských operácií a pomsty na nevinných občanoch, žijúcich na dobytom území a pod. Len bombardovanie britských miest si vyžiadalo desaťtisíce nevinných obetí, ešte väčší počet civilného obyvateľstva (státisíce) zahynulo pod troskami zbombardovaných nemeckých miest, veľké množstvo Poliakov bolo prenasledovaných, deportovaných a nakoniec aj zavraždených v nemeckých a sovietskych koncentračných táboroch. V súvislosti s tým, nie je možné nespomenúť približne päť miliónov zajatých sovietskych vojakov, z ktorých viac ako polovica zahynula v nemeckých zajateckých táboroch. A vo výpočte obetí II. svetovej vojny by sme mohli pokračovať ďalej. Veď len do oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau v januári 1945 roku bolo v tomto tábore zavraždených okolo 1,1 mil. ľudí – Židov, Poliakov, Cigánov, sovietskych vojnových zajatcov ako aj mnoho ďalších väzňov inej národností. Takže odpoveď na otázku, ktorá je sformulovaná v nadpise tohto príspevku je nasledovná: neboli to len Židia, ktorí trpeli, neboli to len Židia, ktorí boli prenasledovaní, utláčaní a vraždení a neboli to len Židia, ktorí sa stali obeťami rasovej, etnickej, náboženskej a ideologickej nenávisti a ktorí jediní si zaslúžia súcit a pietnu spomienku. Boli to aj milióny príslušníkov iných európskych národov, ktorí trpeli a zomierali a ktorí si zaslúžia aby sa o nich hovorilo a spomínalo minimálne tak často a intenzívne ako na židovské obete II. svetovej vojny.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice