Ako nás tam nebolo
Medzinárodný knižný veľtrh v Minsku je po moskovskom druhý najväčší na východe. Tradične na ňom vystavujú prestížne vydavateľské domy zo Spojeného kráľovstva, Nemecka, Francúzska. Talianska, Poľska, Česka, Litvy, Lotyšska. Knižná produkcia republík bývalého ZSSR je tradične reprezentatívne predstavená. Mnohí z nich nevynechali ani 26. ročník. A my ? Ako my. V minulosti sme z domu záujem nezachytili, tak sme to na Veľvyslanectve SR v Minsku robili svojpomocne. Vďaka zopár nadšencom a pomoci z bieloruskej strany, ktorá ambasádam poskytovala malý priestor na stánok gratis, sme po viaceré roky prezentovali slovenskú polygrafiu v podobe albumov a vzácnych tlačí, ale aj to, čo s našou pomocou vyšlo v Bielorusku: Slovenská gramatika, Bielorusko-slovenská konverzačná príručka, knižný album o tvorbe nášho krajana Oskara Mariksa, či objemná vedecká monografia Slovenský folklór. Neskôr to, jemne povedané, zamĺklo. V tomto roku som sa potešil, keď som pred vchodom do výstavných priestorov zočil slovenskú vlajku medzi účastníckymi krajinami. Keď som náš stánok nenašiel v susedstve Čechov, Fínov, Švédov, Maďarov a USA, mi domáci vysvetlili, že slovenská delegácia sa zúčastňuje na Medzinárodnom sympóziu Spisovateľ a čas, ktorý je súčasťou knižného veľtrhu. Preto slovenská vlajka. Nosnou témou sympózia bol preklad, jeho význam, problémy, atď. Téma rieka priniesla s účastníkmi obrovskú vlnu informácií, podnetov, upozornení. Sympózium ako moderátor viedol bieloruský minister informácií Aleksandr N. Karlukevič, čo u členov vlády nevidno často. Zástupca jednočlennej delegácie SR vystúpil ako jeden z prvých. Hovoril som o preklade Písma do nášho jazyka v 9. storočí, že preklad bol na začiatku našej kultúry i o slovenskej prekladateľskej škole. Opakovane som predstavoval takmer neznámy Proglas. Informácia zaujala, mnohí domáci i zahraniční nevedeli, že takýto text existuje a že tak trošku na moju prosbu vznikol preklad do bieloruského jazyka. Verejne som Bielorusom venoval zo svojej knižnice posledný exemplár bibliofilského vydania Proglasu. Je na Zväze spisovateľov Bieloruska. S veľtrhom a sympóziom súviselo niekoľko sprievodných podujatí. V Štátnom literárnom múzeu Janka Kupalu sa konala prezentácia tretieho dielu Kupalovej encyklopédie, ktorá má tisíc strán! Je v nej niekoľko zaujímavých slovacík, o ktorých rád napíšem pár riadkov. Dostal som možnosť informovať, čo sa nám podarilo na linke Bratislava – Minsk v kultúrnej oblasti iniciovať. Gratuloval som zostavovateľom, autorom hesiel, redaktorom k myšlienke a vykonanému dielu v podobe encyklopédie venovanej jednému spisovateľovi. Svedčí to o úcte, akú voči prvému národnému básnikovi prechovávajú, ale aj o vysokej kultúrnosti a prajnej tvorivej klíme v tomto, takmer automaticky, kritizovanom režime. Ešte k veľtrhu: chýbal mi samozrejme náš slovenský stánok už aj preto, že sme ho za mojich čias mali. A dnes sa jesto aj čím pochváliť. V Spolku slovenských spisovateľov sme vydali výber z tvorby J. Kupalu „Ktože to tam ide?“, prezentovali sme ho na Biblioteke i v jeho múzeu v Minsku, ale knižka nebola na knižnom veľtrhu v rodnej krajine majstra. Mohli sme ich priam šokovať prekladmi piatich kníh bieloruskej nositeľky Nobelovej ceny Svetlany Alexejevičovej do slovenčiny, ktoré vydalo Vydavateľstvo Absynt v Martine. Zaujímavé knižné slovacikum predstavuje kniha Mikolaja Trusa „Kupalovské adresy na Slovensku“ /Minsk 2018/, ktorá nadväzuje na jeho monografiu „Janka Kupala na Slovensku“. Nedávno vyšlo v Minsku, vďaka slovenskému sponzorovi R. Hrubému, druhé rozšírené vydanie knihy o našich termálnych kúpeľoch a aquaparkoch „ Živaja voda Slovakii“. Nádherná knižka, ktorá mohla žiariť práve v našom stánku….
Je to o toľko omieľanej prezentácii Slovenska v zahraničí. Mali sme logo Malá veľká krajina. Máme nové, ako sme čítali drahšie. Logo nás však nespasí. Že kritizujem ? Asi áno, a to iba konštatujem jednu skúsenosť z jednej krajiny. A je mi ľúto, že je to tak. Naozaj to nikoho nezaujíma?
Z pripravovanej knihy spomienok veľvyslanca Mariána Servátku
.jpg)
