O smutnom konflikte dvoch podôb kresťanstva: židovskej a gnostickej

Kresťanstvo má viacero podôb a viacero tvári. Ale namiesto toho, aby svojou rozmanitosťou vytvárali obraz mnohorozmernej a širokospektrálnej pravdy bytia, sú medzi sebou často v konflikte. Hoci pri troške dobrej vôle a schopnosti určitého nadhľadu by to tak vôbec nemuselo byť.

V dnešnej dobe je totiž zvykom, že sa ľudia striktne vyhraňujú. Že sú za jedno a proti druhému. Že na jednom vidia iba klady a na druhom iba zápory. Takýto prístup je však veľmi vzdialený od pravdivého a zrelého vnímania reality. A realita je taká, že všetko tu na zemi má okrem svojich nesporných kladov celkom určite aj nejaké zápory.

No a presne takto je tomu aj so stúpencami gnostického kresťanstva a kresťanstva so židovskou tradíciou. Objektívnou pravdou je ale to, že aj v jednom aj v druhom sa nachádza veľa pozitívnych a inšpiratívnych vecí, ale žiaľ, zároveň aj veľa omylov a chýb. Skúsme sa preto teraz objektívne pozrieť na oba tieto druhy kresťanstva a ukážme si ich klady, ale aj ich zápory.

Gnostické kresťanstvo je kresťanstvo, jestvujúce už pred narodením a verejným účinkovaním Ježiša Krista. Ako je to možné? Pomenovanie kresťan a kresťanstvo je odvodené od pojmu Kristus. No a práve gnostickí kresťania boli stúpencami kozmického princípu Krista. Podľa nich každý jedinec, ktorý sa začne vážne usilovať o ušľachtilosť a o dosiahnutie kráľovstva nebeského, sa prostredníctvom svojej osobnej úprimnej snahy duchovne a vnútorne spája s týmto kozmickým princípom. A ním mu je potom ukázaná jeho osobná cesta, ktorou má vo svojom živote kráčať tak, aby duchovne rástol a stále viac a viac sa približoval k dosiahnutiu vlastnej spásy.

Grécke slovo gnosis znamená poznanie. A tak človek, v spojení s kozmickým princípom Krista poznáva, kadiaľ vedie jeho osobná cesta nahor. Poznáva, čo konkrétne má vo svojom živote robiť a hlavne, akým sa má stať, aby reálne duchovne napredoval. Je to cesta rozvíjania dobra, cti, ušľachtilosti, spravodlivosti a všetkých ostatných cností.

Podstatu gnostického kresťanstva je možné rozdeliť do dvoch základných pilierov. Prvým pilierom je výklad sveta, a to v zmysle odpovedí na základné otázky ľudskej existencie. To znamená: kto sme, odkiaľ pochádzame a kam smerujeme?

Podľa gnostického kresťanstva pochádzame z duchovnej ríše. Túto ríšu sme opustili v akomsi nevedomom, nezrelom, alebo detskom stave a ponorili sme sa do hmotného sveta. Účelom nášho pobytu v hmotnosti je rozvinutie nevedomého zrnka ducha, ktoré v sebe máme, prostredníctvom cností a dobra až do takej miery, že sa staneme zrelou duchovnou osobnosťou. No a na základe toho sa potom budeme môcť vrátiť nazad do ríše Ducha a žiť tam už natrvalo, ako zrelé duchovné bytosti, plne rozvinuté vo všetkých cnostiach.

Druhým pilierom gnostického kresťanstva je poznanie existencie duchovného, kozmického princípu Krista, ukazujúceho každému jednotlivému človeku správne smerovanie do ríše Ducha. A to tým, aký má byť, ako sa má správať v hmotnom svete, ako má myslieť, cítiť a jednať, a aké cnosti má rozvíjať, aby čo najrýchlejšie duchovne dozrieval, a svojim bytím s istotu smeroval k opätovnému návratu do ríše Ducha.

Gnostický kresťan je teda stúpencom kozmického princípu Krista, ktorý ho vnútorne a duchovne smeruje nahor, na jeho osobnej ceste do kráľovstva nebeského. Ide o smerovanie, vedenie a poznanie výsostne individuálne, pretože každý človek je iný, a preto musí každý sám nájsť svoju vlastnú cestu do raja.

Gnostické kresťanstvo je teda predovšetkým o osobnom a individuálnom smerovaní každého jednotlivého človeka do ríše Ducha, a to prostredníctvom jeho osobného napojenia na kozmický princíp Krista, ktorého poznanie a poznávanie (gnósis) ho vedie do raja.

Veľká chyba gnostického kresťanstva však spočíva v jeho neschopnosti prijať fakt, že ním uznávaný, kozmický princíp Krista vstúpil, z obrovskej milosti Božej do materiálneho a fyzického tela, aby sa s ľuďmi na zemi dostal do vyslovene osobného kontaktu, a formou ich vlastného, ľudského slova im ukázal, ako majú správne žiť, myslieť, cítiť a hovoriť, aby sa dostali do kráľovstva nebeského.

Táto neuveriteľná skutočnosť je výstižne vyjadrená v evanjeliách: „A Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami“. Vznešené a pravečné Slovo Božie, totožné s kozmickým princípom Krista tak, ako ako ho vníma gnostické kresťanstvo, teda prijalo formu ľudského tela a v osobe Ježiša Nazaretského prišlo na zem, až bezprostredne k ľuďom.

To, čo sa teda dovtedy vznášalo len vo svete ideí, ako neosobný, čisto duchovný princíp, vzalo na seba podobu materiálneho ľudského tela a tvárou v tvár človeku mu jasne ukázalo správnu cestu do kráľovstva nebeského.

Preto Kristus riekol: „Ja som Cesta, Pravda a Život“. To znamená: Moje slová, ktoré vám prinášam, sú ukazovateľmi cesty do raja. Oni totiž priamo sú touto Cestou! A sú tiež Pravdou bytia a ich naplnenie človeku zaručuje večný Život v ríši Ducha.

Osobnosť a učenie Ježiša Krista boli teda fyzickou manifestáciou Cesty, Pravdy a Života, ku ktorým sa utiekali gnostickí kresťania, ako ku kozmickému princípu Krista.

No a práve z tohto dôvodu dáva židovské kresťanstvo Ježišovi Nazaretskému pomenovanie Kristus, pretože jeho osobnosť naozaj považuje za reálnu, fyzickú manifestáciu kozmického princípu Krista.

Nesmiernosť tejto veľkej Božej milosti však nebolo gnostické kresťanstvo schopné vôbec pochopiť a jeho súčasní prívrženci to nie sú schopní pochopiť doteraz.

No a práve neschopnosť toho pochopenia je veľkým mínusom gnostického kresťanstva a naopak, veľkým plusom kresťanstva so židovskou tradíciou.

Ale židovstvo, a z neho vychádzajúce kresťanstvo so židovskou tradíciou má tiež svoje veľké svoje mínusy. Židovské náboženstvo, ktoré prišiel Ježiš reformovať, bolo totiž ovládnuté ľuďmi rozumu. A títo ľudia rozumu, ktorí sa vzdialili od vnímania a porozumenia Ducha, sa stali poslušnými nástrojmi Temnoty. Od počiatku brojili proti Ježišovi, ktorého učenie, prichádzajúce z Ducha svojim rozumom už nechápali, a nakoniec sa im ho podarilo zavraždiť.

A keď Temnota nedokázala ani vraždou Ježiša jeho učenie eliminovať, neustala vo svojom snažení a infiltrovala sa prostredníctvom ľudí rozumu aj do kresťanstva. A títo jej verní služobníci v radoch kresťanstva sa usilovali znehodnotiť učenie Ježiša Krista tak, aby už nebolo cestou k Svetlu. Usilovali sa ho zavraždiť po druhý krát tak, že pokrivia jeho učenie.

A rozumoví ľudia v kresťanskej cirkvi, ako poslušné nástroje v rukách Temnoty, ho aj skutočne skrivili. A to hlavne tým, že jediný zmysel Ježišovho príchodu na zem, spočívajúci v prinesení Slova Pravdy, ukazujúceho ľuďom správne smerovanie ich bytia, zamenili za celkom iný zmysel. Ním mala byť jeho smrť na kríži, podstúpená za vykúpenie ľudstva.

A tak nakoniec spása začala byť časom skutočne videná predovšetkým v prijatí a akceptovaní zmiernej obety Krista na kríži a nie prednostne v tom, v čom jedinom skutočná spása spočíva. A síce, vo vlastnom každodennom živote v súlade so Slovom Pravdy, čiže v súlade s kozmickým princípom Krista, ktorý Ježiš priblížil ľuďom tým najosobnejším a najbezprostrednejším možným spôsobom. Priamo tvárou v tvár!

Súčasné pohľad mnohých kresťanov na smrť Krista na kríži, ako na kľúčový bod a jediný, hlavný zmyslel jeho príchodu je teda nesprávny a chybný, pretože svojim spôsobom odvádza pozornosť iným smerom. A síce od života v súlade s učením Krista, v čom jedinom spočíva skutočná spása.

Svoju spásu si teda musí vybojovať každá jednotlivá ľudská individualita sama za seba! To je to najdôležitejšie a najpodstatnejšie! Jedine na základe takéhoto vážneho a dlhodobého snaženia môže byť potom človeku darované zhora práve toľko potrebnej Božej milosti, aby mu mohla byť nakoniec otvorená zlatá brána kráľovstva nebeského.

Aj gnostické kresťanstvo, aj kresťanstvo so židovskou tradíciou má teda svoje prednosti a svoje nedostatky. Múdry človek je však schopný vziať si z každého to konštruktívne, budujúce a duchovne inšpirujúce, a využiť to k vlastnému, osobnému duchovnému rastu a vzostupu.

Nemúdry človek má však tendenciu prikloniť sa vo svojej selektívnej nemúdrosti buď na stranu gnostického kresťanstva, alebo na stranu židovského kresťanstva. A všetko dobré a správne vidí potom iba v tom druhu kresťanstva, na ktorého pozíciach stojí. A všetko ostatné odsudzuje ako falošné a zlé. Nechce totiž pochopiť, že vo všetkých ľudských snaženiach tu na zemi je niečo dobré, ale zároveň aj niečo zlé. Úlohou múdreho človeka je rozpoznať to dobré a riadiť sa tým. Ale zároveň musí rozpoznať aj to zlé a nesprávne, a zavrhnúť to.

No a účelom toho textu je, aby sme sa stali múdrymi. Aby sme sa stali ľuďmi mysliacimi a kriticky zvažujúcimi nie len vo vzťahu k rôznym formám a podobám kresťanstva, ale absolútne ku všetkému, čo nám život prináša.