Viete odkiaľ pochádzame? Viete na čo sme na svete? A viete, kam máme smerovať?

Žijeme na Zemi v hmotnom svete, ale nie sme zo Zeme, ani z hmotného sveta. Miestom, odkiaľ sme sa sem dostali je svet mimo hmoty. Svet nemateriálny! Svet duchovný! Je to ríša Ducha! Ona je našim domovom a skutočnou, rodnou vlasťou, kam sa máme nakoniec vrátiť naspäť. Ale len za určitých podmienok, ktoré musíme splniť.

Prečo sme ale opustili svoju domovinu? Prečo sme vstúpili do sveta materiálneho? A aké sú podmienky, ktoré musíme splniť, keď sa chceme vrátiť nazad?

Skúsme sa preniesť do ríše Ducha, do ríše Svetla, nachádzajúcej sa vysoko nad všetkou hmotou, v ktorej blčí jasný plameň veľkého Ducha Božieho. A v obrovskej intenzite jeho žiary môže obstáť jedine to, čo sa bezvýhradne zachvieva vo Vôli Pána a v jeho zákonoch.

Lebo práve kvôli tomuto bezvýhradnému zachvievaniu sa všetkých bytostí vo Vôli Najvyššieho je raj rajom. Jedine kvôli tomu je kráľovstvo nebeské ríšou Svetla, šťastia, harmónie, mieru a večného, radostného tvorenia.

No a na najspodnejšom okraji tejto ríše Svetla sa nachádzajú drobné iskričky vedomia. Drobné, nepatrné iskričky ducha, ktoré však v obrovskom tlaku, sile a žiare plameňa večne blčiaceho, veľkého Ducha Božieho nie sú schopné dôjsť k vlastnému seba uvedomeniu.

Ale hoci to v tomto tlaku nedokážu, predsa len prejavujú túžbu po seba uvedomení. Túžbu, ktorá sa formuje do podoby akejsi trvalej prosby.

Aby mohli drobné iskričky ducha začať svoju púť k nadobudnutiu sebauvedomenia plne rozvinutej, duchovnej osobnosti, bolo im dovolené vykročiť jediným možným smerom. Smerom nadol, do hmotnosti. Do hmotnosti, ktorá v porovnaní s ríšou Ducha predstavuje výrazný stupeň ochladenia a zmierenia tlaku.

Tými drobnými zárodkami svetla a ducha sme my ľudia. Vo svojej túžbe po seba uvedomení vstupujeme do hmotného sveta, aby sme sa prostredníctvom dobra a ušľachtilých cností postupne zmenili v zrelú duchovnú osobnosť. Aby sme prostredníctvom poznávania Vôle Najvyššieho, jeho zákonov a života v súlade s jeho zákonmi postupne nadobúdali schopnosť odolávať sile tlaku blčiaceho Ducha a vo večnej ríši Svetla. Tam totiž môže obstáť len bytosť s najvyššou mierou dobra a ušľachtilých cností, ktoré získala a plne rozvinula počas svojho pobytu v hmotnosti.

Ale skúsme sa ešte raz vrátiť na začiatok, čiže k momentu, kedy duchovný zárodok vstupuje do hmotnosti. Najskôr vstupuje do hmotnosti, ktorá je duchovnej ríši najbližšie, do takzvanej jemnohmotnosti. Tam si na seba berie jemnohmotný šat, vo všeobecnosti nazývaný dušou. Duchovný zárodok si teda svojim vstupom do jemnohmotnosti oblieka jemnohmotné telo asi tak, ako si trebárs my obliekame košeľu a nohavice.

No a v tomto svojom duševnom zahalení sa čoraz viac približuje k najhrubšej hmotnosti, až sa nakoniec do nej fyzicky zrodí, čím si na predchádzajúcu jemnohmotnú košeľu a nohavice oblečie materiálny kabát, ktorým je naše fyzické a hrubohmotné telo.

Pozemský človek v sebe teda obsahuje všetky časti, alebo úrovne, ktorými sem na Zem smerom zhora prišiel. Samotným jadrom a podstatou ľudskej bytosti je iskrička ducha, pochádzajúca z duchovnej ríše. Ďalej je to jemnomotné telo, ktoré nazývame dušou a nakoniec telo hrubohmotné, v ktorom žijeme v hmotnom svete.

Skutočným účelom nášho života na Zemi je jedine to, aby sme prostredníctvom svojho úsilia o dobro a plné rozvinutie všetkých vysokých a ušľachtilých cností postupne dozrievali v plne duchovne seba vedomou a zrelú osobnosť. A keďže náš pozemský čas je veľmi krátky, mali by sme ho rozhodne využiť týmto jediným správnym spôsobom.

Naše duchovné jadro sa teda nachádza v hmotnom svete na Zemi zahalené vo dvoch obaloch. V obale hrubohmotného tela, ktoré môžeme pripodobniť ku kabátu a v obale jemnohmotného tela, ktoré môžeme pripodobniť ku košeli a nohaviciam.

No a tieto dva hmotné obaly kladú značný odpor pri presadzovaní záujmov duchovného jadra v hmotnom svete. Avšak práve našim prekonávaním toho odporu, našim prekonávaním protitlaku hmoty dozrieva a silnie náš pôvodne nezrelý duchovný zárodok, čím sa postupne stáva schopným ustáť silu tlaku, nachádzajúcu sa v duchovnej ríši.

Podstata duchovného vývoja teda spočíva v tom, že v protitlaku hmoty máme dokázať presadzovať záujmy ducha. Záujmy dobra, cti, spravodlivosti, ušľachtilosti a života v rešpektovaní Vôle Najvyššieho. Ak sa ako ľudia namáhame v tomto smere, našou námahou rastie, silnie, mohutnie a dozrieva naše duchovné jadro.

Až napokon, prostredníctvom nášho nepretržitého konania dobra a ušľachtilosti zosilnie natoľko, že bude schopné vstúpiť ako plne si seba vedomé do ríše Ducha, pretože už dokáže odolať tlaku Božieho Ducha, vynucujúceho bezvýhradné zachvievanie sa každej bytosti vo Vôli Najvyššieho. To bude znamenať konečné zavŕšenie duchovného vývoja v hmotnosti. To bude znamenať začiatok novej, nádhernej časti nášho bytia vo večnej ríši Svetla kráľovstva nebeského.

Smrť každého človeka na Zemi, intenzívne usilujúceho o dobro teda znamená zahájenie cesty späť. Fyzickou smrťou totiž odkladá len vonkajší kabát svojho hrubohmotného tela a ocitne sa ako duša v jemnohmotnosti. Tam začne okamžite stúpať do najvyšších sfér jemnohmotnosti, kde sa napokon ešte zdokonalí a dozrie tak, že bude schopný odložiť aj svoj jemnohmotný obal a ako čistý, zrelý a ľudský dokonalý duch vstúpiť do nádhery ríše kráľovstva nebeského.

Tou istou cestou, ktorou sme teda kedysi prišli z ríše Ducha do hmotnosti, sa musíme do ríše Ducha vrátiť naspäť. Len z jediným veľkým a zásadným rozdielom! Z ríše Ducha sme vyšli ako nevedomí a nezrelí, avšak nazad sa máme vrátiť ako plne i seba vedomí a duchovne zrelí.

A na záver ešte jedna mimoriadne dôležitá vec. Čas, určený na to, aby sme toho dosiahli nie je nekonečný. Je totiž vymedzený dobou trvania hmotného sveta. A hoci táto doba je obrovská, nie je nekonečná, pretože napokon predsa len dôjde k zániku okolitého hmotného vesmíru, a to ako jeho jemnohmotnej, tak aj hrubohmotnej časti.

Osobnosť každého človeka, ktorý sa neusiloval o dobro, nerozvíjal cnosti a nesnažil sa žiť podľa Vôle Najvyššieho však zostane spojená s hmotou, pretože práve hmota a hmotné záujmy boli pre neho všetkým. A preto musí aj jeho postihúť osud všetkého, čo je hmotné, čiže osud zániku hmotného sveta, od ktorého sa nedokázal včas odpútať, pretože sa o to vôbec nesnažil, alebo sa snažil iba nedostatočne.

Ak si ale niekto myslí, že doba zániku hmotného sveta je ešte ďaleko, nemal by žiť v omyle!

My ľudia totiž prežívame najväčšiu časť svojho bytia práve v prostredí jemnohmotného sveta, kde vládne prísna zásada rovnorodosti. Kde sú ľudské duše prísne rozdelené do rovnorodých jemnohmotných úrovní, presne zodpovedajúcich všetkým ich chybám a nedostatkom.

No a v tomto prostredí, kde má každý rovnaké chyby a necnosti, sa ľudské duše len veľmi pomaly posúvajú nahor vo svojom vývoji. Niet tu totiž pozitívnych vzorov, ktoré by mohli nasledovať tak, ako je to na Zemi. V jemnohmotnosti musia prísť k pochopeniu svojho vlastného nesprávneho jednania a zmýšľania ľudské duše samé od seba a samé od seba musia zatúžiť byť lepšími. A to môže trvať z nášho pozemského pohľadu aj celé stáročia, či dokonca tisícročia.

Až teda vlastným poznaním určitej svojej chyby a úprimnou snahou o jej odstránenie môže duša postúpiť ďalej, aby sa v novom rovnorodom prostredí začala zbavovať a zbavila ďalšej zo svojich chýb. Ale pretože mnohé z našich chýb sú v nás veľmi pevne zakorenené, treba pri tom nevyhnutne počítať s veľkým časovým rozmedzím. Preto sa v Novom Zákone naliehavo upozorňuje, že „času je málo“, čím je myslená práve obrovská časová náročnosť nášho pobytu v jemnohmotnosti, kde sa vzhľadom k prísne rovnorodému prostrediu, bez pozitívnych vzorov, posúvajú ľudské duše duchovne nahor len veľmi pozvoľna.

Naše fyzické zrodenie na zemi je preto obrovskou milosťou! Milosťou, spočívajúcou v tom, že sa dostávame do rôznorodého prostredia, kde môžeme nájsť veľa pozitívnych vzorov a veľa duchovných inšpirácií, ktorých nasledovaním môžeme urobiť obrovský duchovný posun nahor. Ba dokonca, v tom najideálnejšom prípade, sa môžeme dostať až celkom na dosah kráľovstva nebeského.

V tomto spočíva obrovská príležitosť, ktorú sme dostali svojim zrodením na Zemi! A preto by ju nikto nemal premárniť! Preto by sme ju nemali premárniť našou orientáciou iba na hmotné tak, ako sa to žiaľ bežne deje.

Ak sa totiž nesnažíme práve tu a teraz odkladať svoje chyby a duchovne napredovať, pretože uznávame iba veci hmotné a v takomto stave zomrieme, odídeme do jemnohmotnosti zaťažení mnohými chybami a tam, v prísne rovnorodom prostredí bez pozitívnych vzorov uviazneme na celé tisícročia. A v pasci najrozličnejších nízkych jemnohotných úrovní môžeme uviaznuť tak výrazne, že sa ani nenazdáme a zastihne nás tam nevyhnutný rozklad hmoty. A tento rozklad sa potom stane aj osudom našej vlastnej osobnosti, ktorá sa nestihla včas oslobodiť z hmoty, pretože sa o to vôbec neusilovala.

Využime teda drahocenného času svojho súčasného pozemského bytia k duchovnému vzostupu! Lebo vzhľadom k tomu, koľko ešte máme chýb, ako aj vzhľadom k tomu, akými ľudsky dokonalými sa máme stať, aby sme mohli vstúpiť do bezpečia ríše Ducha, nemá nikto z nás času nazvyš.

A preto človeče, usiluj zo všetkých svojich síl k Svetlu Ducha Božieho! Usiluj o dobro, spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť a ľudskosť!Usiluj o poznanie Vôle Najvyššieho a život v súlade s jeho Vôľou. Nič iného nesmie byť momentálne pre nikoho na Zemi dôležitejšie!

Človeče spamätaj sa! Lebo čas je už naozaj blízko!