Písal mi Svätý. Naozaj.
Bol pekný májový deň, asi pred pol rokom som ukončil misiu pri Svätej stolici. V pošte som našiel hrubú obálku ofrankovanú vatikánskymi známkami. Bola v nej poľská verzia Rímskeho triptichu od Jána Pavla II. Text som poznal, potešilo ma však najmä to, že mi niekto chcel urobiť radosť. Hľadal som sprievodný list, aby som zistil, kto mi píše. Nič som nenašiel, tak som začal listovať v knihe, či tam niečo nenájdem. Na vnútornej titulnej strane som objavil meno človeka, ktorý mi to posiela. Viete, ako to je, keď zistíte niečo, čo vôbec neočakávate. Bolo to veľmi silné. Stálo tam venovanie od autora pre mňa a moju rodinu! Ako bývalý veľvyslanec pri Vatikáne som vedel, že pontifik nezvykne písať listy veľvyslancom a aj podpisuje sa výnimočne na významné dokumenty. Nepísal mi básnik Karol Wojtyla, ale autor knihy, pápež Ján Pavol II. A to som bol na Slovensku už pol roka. Po pol roku si na mňa spomenul Svätý. Nie budúci svätý. On bol svätý dávno pred oficiálnym svätorečením. Vysvätil ho mnohotisícový zástup veriacich na Námestí svätého Petra v Ríme, keď skandoval„Santo subito!“. Hlas ľudu, hlas Boží.
Takto mne hriešnikovi písal Svätý. Pol roka od chvíle, keď mi povedal, že príde na Slovensko. Neviem, prečo to Ján Pavol II. urobil. Môžem si len domýšľať. Možno mi to raz povie. Prijmite, prosím, túto správu, chcem sa s vami podeliť o radosť i o požehnanie od sympatického Svätého, ktorý nám v dnešnej morálnej biede chýba čoraz viac.
Z pripravovanej knihy spomienok veľvyslanca Mariána Servátku